Čitateľom je, samozrejme, obyvateľ i návštevník sídelného mesta, vlastne každý občan, ktorý sa ocitne v spoločnosti výtvarného artefaktu vo verejnom priestore. Čiže sa ocitne na miestach, kde z času načas prežívame situácie, ku ktorým sa vyjadrujú aj metafory a symboly sochárskych artefaktov. Tie nepochybne (re)prezentujú ideologické výrazivo oficiálnej ikonografie, takže vo chvíľach, keď sa verejný priestor stáva svedkom voľajakej protestnej akcie, sprevádzajú prežívanú spoločenskú situáciu improvizovane zhotovené (nové) symboly protestu. Keďže z povahy vecí spoločenských ide o zriedkavo prejavenú iniciatívu, sme odkázaní na trpkosmiešne prežívanie najrôznejších „monumentov”. Znamená to, že ani najlojálnejšie výtvarné prejavy, oslavujúce moc komunistov, dnes zrejme neprovokujú ani gýčovitou formou, ani propagandistickou symbolikou. Ako nechcený bonus však statočne zahrabávajú prípadne úvahy o zmysluplnom konštruovaní našej identity.
.od zničenej sochy ku knihe
Príbeh súpisu sa začal nad zdemolovaným sochárskym objektom Jozefa Jankoviča Čas, datovanom rokmi 1963 až 1964. Keďže u nás išlo o jednu z prvých abstraktných sôch vo verejnom priestore, navyše o sochu autora výrazne diskriminovaného komunistickým režimom, jej odstránenie nielen odborná verejnosť vnímala ako necitlivé, ba vandalské – hoci aktuálne nie protiprávne – konanie nového majiteľa pozemku, na ktorom Čas stál. Novým majiteľom pozemku je spoločnosť Lidl, a roku 2011 jej vedúcich pracovníkov určite zaskočila nezvyčajná medializácia odstránenej sochy. Jankovičovi vzápätí navrhli viacero možností kompenzácie, on sám tiež navrhol jednu možnosť. Našťastie zostalo pri tej jeho: zmapovať všetky exteriérové sochy na území Bratislavy od roku 1945. A tak sa jeden z maloobchodných reťazcov významne zapojil do iniciatívy na vytvorenie zoznamu sochárskych prác vo verejnom priestore Bratislavy.
Historička umenia Sabina Jankovičová siahla síce po metóde strohého popisu, ale v spolupráci s Romanom Popelárom pripravila hutné čítanie na vyše 800 stranách s reprodukciami sôch, reliéfov a ďalšími inými postupmi zhotovených sochárskych objektov. Päť mestských častí Bratislavy sa stalo aj akousi pôdorysnou podložou piatich samostatných častí publikácie, ktorú možno čítať aj ako značne potupnú prehliadku výtvarníkov posluhujúcich kladeniu základných kameňov triednej identity českej a slovenskej spoločnosti na ceste ku komunistickému zajtrajšku. Povedzme, že to aj pre nich otec propagandy Goebbels chvíľu predtým vypeľhal démona vo flaši, z ktorej sa mala liať viera zajtrajškom, ale liali sa len a len falošné sny o proletárskych koreňoch slovenského výtvarného umenia. Zväčša už od roku 1948 sa začíname zoznamovať s prvými smelými krôčikmi umeleckých chameleónov ako Tibor Bartfay, Alexander Trizuljak, Ladislav Snopek, Ľudmila Cvengrošová a celým radom majstrov opakujúcich otrepané frázy k pocte komunistickej ideológie, no najmä začíname pohľadom obchádzať bronzové opachy neúhybného Jána Kulicha. Ich nová i najnovšia prítomnosť však poznačí verejné priestory aj v 60. rokoch, a tak niektorí na krátky čas pomýlení geroji sa s novým elánom budú komótne „očisťovať” sochami vo verejnom priestore Bratislavy aj po dlhý čas normalizácie.
Rovnako výživné čítanie poskytne čitateľovi každý z piatich dielov súpisu v miestach, kde sa navzájom konfrontujú výtvarné práce zo 70. a 80. rokov. Ako keby čas optimistických ilúzií a smutnosmiešnych paradoxov vykonaných z vôle pracujúceho ľudu mali vystriedať symboly rozostrených významov „zrodu”, „prerodu”, „posolstiev mieru”, „stromu života”, „radostného života”, „rodiny”, no stále a znova symboly mýtu práce, ale aj symboly adresane oslavujúce „oddanosť strane”, „pamiatku námorníkov sovietskej armády” či „pamiatku sovietskej pechoty”. Činili sa postarší aj pomladší, činil sa Alexander Vika, Emil Venkov, Juraj Hovorka, po Jánovi Hučkovi staršom aj Ján Hučko mladší, talentovaný Karol Lacko, ale aj Vladimír Farár, činila sa Klára Pataki i Mira Trančíková a činila sa aj zvláštna kategória umelcov, ktorých práce sú zdokumentované pod označením autori – nezistení a názov práce tiež nezistený.
V pamätných rokoch päťdesiatych sa nosila oficiálna ikonografia s folkloristickým radostníkom, v normalizačnom „rimejku” zasa oficiálna ikonografia zaodetá do tých najmodernistickejších materiálov a fazón. Predovšetkým sa však nosil náhľad, že všetko, čo je dovolené, je dovolené a chlebovky opľúvať neradno. Nedávno si Miloslav Petrusek spomenul na časy, keď bol strach podstatným mimoestetickým fenoménom, a tak sa stal súčasťou estetickej funkcie. „V Československu politická estetizácia každodennosti 50. rokov bola síce jasavá a radostná, ale skrývala podtext hroziacej ruky. V 70. a 80. rokoch, keď režim polepil svojimi artefaktmi vari každú voľnú plochu, sa tento model estetizácie stal predmetom neskrývaného žartovania.” (Společnost a kultura, 2012)
Dnes všerelativizmus zožral vari všetky pokusy „explicitného” hodnotiaceho súdu. Takého, čo to či ono označí ako priemerné alebo mimoriadne. A načo aj, veď platilo včera a dodnes platí, že s (nezaslúženou) pozornosťou je vnímaný akurát tak úspech či nezdar.
.podnetné aj deprimujúce
Čítanie publikácie Sochárske diela na území Bratislavy 1945 – 2012 (súpis) je ozaj dôležitým čítaním. Napokon už aj preto, lebo v troch z piatich častí sú zmapované nevšedné aktivity sochárov. Vznikajú dosť nenápadne, niekedy je ich impulzátorom kultúrna inštitúcia, niekedy súkromná iniciatíva, ale vždy ide o pozoruhodný čin: Projekt: Pocta strednej Európe. Dlažba ako symbol križovatky, Galéria Horský park, expozícia sôch zo sympózia v Devíne a z Medzinárodného sochárskeho sympózia troch krajín v Rusovciach či sochy v exteriérovej expozícii v okolí galérie Danubiana Muelensteen Art Museum.
Zvláštne, zvláštne podnetné, miestami deprimujúce čítanie súpisu sôch v Bratislave za ostatných 67 rokov mi určite nepridalo na pokoji duše.
Autor je výtvarný kritik.
.od zničenej sochy ku knihe
Príbeh súpisu sa začal nad zdemolovaným sochárskym objektom Jozefa Jankoviča Čas, datovanom rokmi 1963 až 1964. Keďže u nás išlo o jednu z prvých abstraktných sôch vo verejnom priestore, navyše o sochu autora výrazne diskriminovaného komunistickým režimom, jej odstránenie nielen odborná verejnosť vnímala ako necitlivé, ba vandalské – hoci aktuálne nie protiprávne – konanie nového majiteľa pozemku, na ktorom Čas stál. Novým majiteľom pozemku je spoločnosť Lidl, a roku 2011 jej vedúcich pracovníkov určite zaskočila nezvyčajná medializácia odstránenej sochy. Jankovičovi vzápätí navrhli viacero možností kompenzácie, on sám tiež navrhol jednu možnosť. Našťastie zostalo pri tej jeho: zmapovať všetky exteriérové sochy na území Bratislavy od roku 1945. A tak sa jeden z maloobchodných reťazcov významne zapojil do iniciatívy na vytvorenie zoznamu sochárskych prác vo verejnom priestore Bratislavy.
Historička umenia Sabina Jankovičová siahla síce po metóde strohého popisu, ale v spolupráci s Romanom Popelárom pripravila hutné čítanie na vyše 800 stranách s reprodukciami sôch, reliéfov a ďalšími inými postupmi zhotovených sochárskych objektov. Päť mestských častí Bratislavy sa stalo aj akousi pôdorysnou podložou piatich samostatných častí publikácie, ktorú možno čítať aj ako značne potupnú prehliadku výtvarníkov posluhujúcich kladeniu základných kameňov triednej identity českej a slovenskej spoločnosti na ceste ku komunistickému zajtrajšku. Povedzme, že to aj pre nich otec propagandy Goebbels chvíľu predtým vypeľhal démona vo flaši, z ktorej sa mala liať viera zajtrajškom, ale liali sa len a len falošné sny o proletárskych koreňoch slovenského výtvarného umenia. Zväčša už od roku 1948 sa začíname zoznamovať s prvými smelými krôčikmi umeleckých chameleónov ako Tibor Bartfay, Alexander Trizuljak, Ladislav Snopek, Ľudmila Cvengrošová a celým radom majstrov opakujúcich otrepané frázy k pocte komunistickej ideológie, no najmä začíname pohľadom obchádzať bronzové opachy neúhybného Jána Kulicha. Ich nová i najnovšia prítomnosť však poznačí verejné priestory aj v 60. rokoch, a tak niektorí na krátky čas pomýlení geroji sa s novým elánom budú komótne „očisťovať” sochami vo verejnom priestore Bratislavy aj po dlhý čas normalizácie.
Rovnako výživné čítanie poskytne čitateľovi každý z piatich dielov súpisu v miestach, kde sa navzájom konfrontujú výtvarné práce zo 70. a 80. rokov. Ako keby čas optimistických ilúzií a smutnosmiešnych paradoxov vykonaných z vôle pracujúceho ľudu mali vystriedať symboly rozostrených významov „zrodu”, „prerodu”, „posolstiev mieru”, „stromu života”, „radostného života”, „rodiny”, no stále a znova symboly mýtu práce, ale aj symboly adresane oslavujúce „oddanosť strane”, „pamiatku námorníkov sovietskej armády” či „pamiatku sovietskej pechoty”. Činili sa postarší aj pomladší, činil sa Alexander Vika, Emil Venkov, Juraj Hovorka, po Jánovi Hučkovi staršom aj Ján Hučko mladší, talentovaný Karol Lacko, ale aj Vladimír Farár, činila sa Klára Pataki i Mira Trančíková a činila sa aj zvláštna kategória umelcov, ktorých práce sú zdokumentované pod označením autori – nezistení a názov práce tiež nezistený.
V pamätných rokoch päťdesiatych sa nosila oficiálna ikonografia s folkloristickým radostníkom, v normalizačnom „rimejku” zasa oficiálna ikonografia zaodetá do tých najmodernistickejších materiálov a fazón. Predovšetkým sa však nosil náhľad, že všetko, čo je dovolené, je dovolené a chlebovky opľúvať neradno. Nedávno si Miloslav Petrusek spomenul na časy, keď bol strach podstatným mimoestetickým fenoménom, a tak sa stal súčasťou estetickej funkcie. „V Československu politická estetizácia každodennosti 50. rokov bola síce jasavá a radostná, ale skrývala podtext hroziacej ruky. V 70. a 80. rokoch, keď režim polepil svojimi artefaktmi vari každú voľnú plochu, sa tento model estetizácie stal predmetom neskrývaného žartovania.” (Společnost a kultura, 2012)
Dnes všerelativizmus zožral vari všetky pokusy „explicitného” hodnotiaceho súdu. Takého, čo to či ono označí ako priemerné alebo mimoriadne. A načo aj, veď platilo včera a dodnes platí, že s (nezaslúženou) pozornosťou je vnímaný akurát tak úspech či nezdar.
.podnetné aj deprimujúce
Čítanie publikácie Sochárske diela na území Bratislavy 1945 – 2012 (súpis) je ozaj dôležitým čítaním. Napokon už aj preto, lebo v troch z piatich častí sú zmapované nevšedné aktivity sochárov. Vznikajú dosť nenápadne, niekedy je ich impulzátorom kultúrna inštitúcia, niekedy súkromná iniciatíva, ale vždy ide o pozoruhodný čin: Projekt: Pocta strednej Európe. Dlažba ako symbol križovatky, Galéria Horský park, expozícia sôch zo sympózia v Devíne a z Medzinárodného sochárskeho sympózia troch krajín v Rusovciach či sochy v exteriérovej expozícii v okolí galérie Danubiana Muelensteen Art Museum.
Zvláštne, zvláštne podnetné, miestami deprimujúce čítanie súpisu sôch v Bratislave za ostatných 67 rokov mi určite nepridalo na pokoji duše.
Autor je výtvarný kritik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.