Konkrétne o obsadenie uprázdnených veľvyslaneckých postov. Podľa českej ústavy veľvyslancov menuje prezident so súhlasom vlády. V minulosti adeptov na veľvyslancov určilo ministerstvo zahraničných vecí, schválila vláda a zoznam bol predložený prezidentovi. Ten za ich schválenie požadoval umiestenie i svojich spolupracovníkov či favoritov na zoznam. Robili to Václav Havel i Václav Klaus.
Miloš Zeman chce však hrať aktívnejšiu úlohu. Sám nominuje kandidátov – a to verejne – a čaká, že vláda mu ich schváli. A ak nie, bude blokovať všetkých ostatných potenciálnych veľvyslancov – a nastane pat. To sa už deje. Pritom uprázdnené (bez veľvyslancov) sú české ambasády na Slovensku, v Rakúsku, Rusku, Poľsku, perspektívne v Nemecku, Izraeli, atď.
Zeman verejne vyhlásil, že do Moskvy chce bývalého československého kozmonauta Remka (teraz poslanca Európskeho parlamentu za Komunistickú stranu) a do Bratislavy Líviu Klausovú, manželku exprezidenta a slovenskú rodáčku. Schwarzenberg verejne nominoval do Tel Avivu Sašu Vondru, bývalého ministra obrany. Hovoriť o menách potenciálnych veľvyslancov ešte pred ich schválením je, mierne povedané, veľmi nediplomatické!
Schwarzenberg je ochotný „vyhandlovať“ s prezidentom Remka za Vondru (Remek už kedysi v Moskve na ambasáde pôsobil v ekonomickej sekcii, teda skúsenosti s diplomaciou má; Vondra bol kedysi veľvyslancom v USA), ale má problém s Líviou Klausovou. Nielen, že v diplomacii nikdy nepôsobila, má vek vyšší (70 rokov), než je vek veľvyslancov (do 65 rokov); a navyše v prezidentskej kampani ostro zaútočila proti Schwarzenbergovej manželke. Aktívne tým podporila, rovnako ako jej manžel, Zemana. A práve preto chce prezident Zeman odmeniť svojich verných.
Úprimne povedané – a pri všetkej úcte k pani Lívii – byť manželkou exprezidenta (či ex-premiéra, exministra...) nie je dostatočnou kvalifikáciou na post veľvyslankyne. Nie je to nič osobné – v prípade pani Lívie je to rovnako absurdné, ako by to bolo v prípade pani Dagmar Havlovej, keby ju niekto nominoval na veľvyslankyňu len preto, že bola manželkou Václava Havla. A ako by to bolo, keby potom, čo prezidentovi Zemanovi skončí mandát, niekto okamžite navrhol za veľvyslankyňu jeho manželku Ivanu.
Pani Lívia je dobrá ekonómka (odborníci sa zhodujú v tom, že vždy bola lepšou ekonómkou než jej manžel), ako manželka prezidenta sa tešila úcte, ale aby sa stala veľvyslankyňou, je na tom niečo nepatričné. Ona však mlčí, evidentne to chce. Pritom len ona môže Česko dostať elegantným spôsobom z vnútornopolitickej šlamastiky a zahraničnopolitickej trápnosti: veľkoryso a s úsmevom verejne prehlásiť, že ten post nechce. Napríklad preto, že sa chce viac venovať vnúčatám.
Autor je riaditeľ Občanského institutu v Prahe.
Miloš Zeman chce však hrať aktívnejšiu úlohu. Sám nominuje kandidátov – a to verejne – a čaká, že vláda mu ich schváli. A ak nie, bude blokovať všetkých ostatných potenciálnych veľvyslancov – a nastane pat. To sa už deje. Pritom uprázdnené (bez veľvyslancov) sú české ambasády na Slovensku, v Rakúsku, Rusku, Poľsku, perspektívne v Nemecku, Izraeli, atď.
Zeman verejne vyhlásil, že do Moskvy chce bývalého československého kozmonauta Remka (teraz poslanca Európskeho parlamentu za Komunistickú stranu) a do Bratislavy Líviu Klausovú, manželku exprezidenta a slovenskú rodáčku. Schwarzenberg verejne nominoval do Tel Avivu Sašu Vondru, bývalého ministra obrany. Hovoriť o menách potenciálnych veľvyslancov ešte pred ich schválením je, mierne povedané, veľmi nediplomatické!
Schwarzenberg je ochotný „vyhandlovať“ s prezidentom Remka za Vondru (Remek už kedysi v Moskve na ambasáde pôsobil v ekonomickej sekcii, teda skúsenosti s diplomaciou má; Vondra bol kedysi veľvyslancom v USA), ale má problém s Líviou Klausovou. Nielen, že v diplomacii nikdy nepôsobila, má vek vyšší (70 rokov), než je vek veľvyslancov (do 65 rokov); a navyše v prezidentskej kampani ostro zaútočila proti Schwarzenbergovej manželke. Aktívne tým podporila, rovnako ako jej manžel, Zemana. A práve preto chce prezident Zeman odmeniť svojich verných.
Úprimne povedané – a pri všetkej úcte k pani Lívii – byť manželkou exprezidenta (či ex-premiéra, exministra...) nie je dostatočnou kvalifikáciou na post veľvyslankyne. Nie je to nič osobné – v prípade pani Lívie je to rovnako absurdné, ako by to bolo v prípade pani Dagmar Havlovej, keby ju niekto nominoval na veľvyslankyňu len preto, že bola manželkou Václava Havla. A ako by to bolo, keby potom, čo prezidentovi Zemanovi skončí mandát, niekto okamžite navrhol za veľvyslankyňu jeho manželku Ivanu.
Pani Lívia je dobrá ekonómka (odborníci sa zhodujú v tom, že vždy bola lepšou ekonómkou než jej manžel), ako manželka prezidenta sa tešila úcte, ale aby sa stala veľvyslankyňou, je na tom niečo nepatričné. Ona však mlčí, evidentne to chce. Pritom len ona môže Česko dostať elegantným spôsobom z vnútornopolitickej šlamastiky a zahraničnopolitickej trápnosti: veľkoryso a s úsmevom verejne prehlásiť, že ten post nechce. Napríklad preto, že sa chce viac venovať vnúčatám.
Autor je riaditeľ Občanského institutu v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.