Ani dekan zboru, ani jeho zástupca nemohli voliť nového pápeža. Dekan mal 85 rokov, vicedekan 90. Dekan pritom celému zasadnutiu pripravujúcemu konkláve predsedal. Boli aj ďalšie kuriozity. India mala medzi kardinálmi viac voliteľov ako Francúzsko (5:4) alebo Británia (5:0). Kardinál Lubomyr Husar, emeritný arcibiskup najväčšej východnej katolíckej cirkvi, ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, zmeškal konkláve o dva dni, keďže 26. februára mal 80 rokov. Walter Kasper, predseda pápežskej rady pre jednotu kresťanov, mal 80 päť dní potom, ako nadobudla Benediktova abdikácia účinnosť. A hoci si nikto nemyslí, že by malo kolégium kardinálov „reprezentovať“ katolícku cirkev rovnako, ako parlament reprezentuje voličov, zdá sa zvláštne, že Latinská Amerika, kde žije viac ako polovica katolíkov na svete, poslala do Sixtínskej kaplnky 19 kardinálov, zatiaľ čo Taliansko, kde to s praktizovaním viery nie je práve najlepšie, malo 28 kardinálov.
Čo robiť s týmito anomáliami? Po prvé, eliminovať „automatické“ červené klobúčiky pre arcidiecézy tam, kde je praktizovanie viery bez života. Ak chodí v nedeľu do kostola sedem percent miestnych katolíkov, ako sa to, žiaľ, deje v niektorých európskych stoliciach, nie je dôvod, aby takýto biskup zasadal v kolégiu kardinálov. Nech biskupi ukážu schopnosť tieto pustatiny re-evangelizovať, potom môžu získať aj červený klobúčik.
Po druhé, treba zmeniť väčšinu pápežských rád v kúrii tak, aby sa stali výskumnými inštitúciami, ktoré nevedú kardináli, ale kvalifikovaní kňazi alebo laici.
Po tretie, zmeniť zvyk, že na čele väčšiny administratívnych úradov mestského štátu Vatikán sú automaticky kardináli.
Po štvrté, využiť čas a vďaka reformám reorganizovať zbor kardinálov geograficky aj demograficky. Navrhoval by som zvážiť stanovenie maximálneho počtu kardinálov na 144, čo je pekné biblické číslo (12 kmeňov krát 12 apoštolov) a právo hlasovať by stratili členovia až s odchodom z aktívnej služby, nie vekom. A ani dekan zboru ani jeho zástupca by nemali byť kardinálmi, ktorí nemôžu voliť. A napokon, kardináli volitelia by sa mali stretávať pravidelne, možno raz za 18 mesiacov, kvôli hodnoteniu globálnej cirkvi a novej evanjelizácie, aj kvôli tomu, aby sa lepšie poznali.
Čo robiť s týmito anomáliami? Po prvé, eliminovať „automatické“ červené klobúčiky pre arcidiecézy tam, kde je praktizovanie viery bez života. Ak chodí v nedeľu do kostola sedem percent miestnych katolíkov, ako sa to, žiaľ, deje v niektorých európskych stoliciach, nie je dôvod, aby takýto biskup zasadal v kolégiu kardinálov. Nech biskupi ukážu schopnosť tieto pustatiny re-evangelizovať, potom môžu získať aj červený klobúčik.
Po druhé, treba zmeniť väčšinu pápežských rád v kúrii tak, aby sa stali výskumnými inštitúciami, ktoré nevedú kardináli, ale kvalifikovaní kňazi alebo laici.
Po tretie, zmeniť zvyk, že na čele väčšiny administratívnych úradov mestského štátu Vatikán sú automaticky kardináli.
Po štvrté, využiť čas a vďaka reformám reorganizovať zbor kardinálov geograficky aj demograficky. Navrhoval by som zvážiť stanovenie maximálneho počtu kardinálov na 144, čo je pekné biblické číslo (12 kmeňov krát 12 apoštolov) a právo hlasovať by stratili členovia až s odchodom z aktívnej služby, nie vekom. A ani dekan zboru ani jeho zástupca by nemali byť kardinálmi, ktorí nemôžu voliť. A napokon, kardináli volitelia by sa mali stretávať pravidelne, možno raz za 18 mesiacov, kvôli hodnoteniu globálnej cirkvi a novej evanjelizácie, aj kvôli tomu, aby sa lepšie poznali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.