Nové v starom – večný spor

Možno sa to nezdá, ale kultúrny a turistický biznis patrí k najsilnejšiemu a najperspektívnejšiemu odvetviu európskej ekonomiky, a stále rastie. Podľa štatistík, zostavených švédskou organizáciou Kulturmiljö Halland  za rok 2010, tvoril obrat z turistického ruchu a kultúrnych aktivít v Európskej únii temer dvojnásobok oproti obratu automobilového či chemického priemyslu. Európsku dominanciu na poli takzvaného kreatívneho priemyslu potvrdzuje aj  svetová organizácia  cestovného ruchu UNWTO, ktorá uvádza, že za rok 2011 až 51 percent všetkých turistov navštívilo práve Európu. Veľkú časť z týchto turistov tvoria práve tí, ktorí  k nám prišli obdivovať naše mestá, ich historické aj moderné pamiatky, umenie a kultúru.
Masový turizmus však predstavuje aj mnohé riziká, ktoré v súčasnosti reflektujú aj svetové organizácie, zaoberajúce sa ochranou pamiatok, združené predovšetkým pod hlavičkou UNESCO. Domáci obyvatelia v historických jadrách miest budú podľa niektorých prognóz čoraz viac ubúdať z historických centier európskych miest v záplave krátkodobých návštevníkov a s nimi sa bude strácať aj tradičný život a kultúrna jedinečnosť týchto miest. Globálny turistický ruch so svojou štandardizovanou estetikou, atrakciami a užívateľmi môže postupne doviesť tieto unikáty, zosobňujúce pestrosť našich kultúr a dejín, k nivelizácii na akýsi globálny turistický produkt – historické mesto európskeho typu.  Z tohto hľadiska je teda dôležité sledovať a hodnotiť, čo sa deje s našimi historickými centrami, nielen to, či sú objekty správne zakonzervované a chránené, ale aj to, ako sa pristupuje k ich rozvoju a udržateľnému využitiu. Záujem diskutovať na túto tému v našej spoločnosti, ale ani medzi odborníkmi nie je taký veľký, ako by si závažnosť tejto témy vyžadovala.
Podobnú celospoločenskú diskusiu o pamiatkach a modernej architektúre, akú mali napríklad ohľadne novostavby národnej knižnice naši západní susedia, sme na Slovensku doposiaľ nezažili. Napriek tomu, že architektonických a pamiatkových káuz máme v každom kúte našej krajiny dostatok. Väčšina diskusií však u nás bola otázkou sporu o búraní hodnotných historických stavieb, pričom otázka architektonickej kvality návrhov, ktoré mali nahradiť tieto pamiatky, bola druhoradá. Jedným z mála prípadov, keď naši odborníci pamiatkar a architekti diskutovali a sporili sa kvôli architektonickým hodnotám súčasnej architektúry, bol prípad oveľa prozaickejší a menej šokujúci ako spomínaný projekt „chobotnice“ na pražskej Letnej. Bol to, dá sa povedať, skromný polyfunkčný dom Leonardo v Trnave, dokončený minulý rok v jednej z najväčších slovenských mestských pamiatkových zón.  
Architektka domu Andrea Klimko patrí do mladšej generácie slovenských tvorcov, má však už za sebou skúsenosti z rozsiahlych projektov,  príkladom je objekt Fitnes a relax centra na Einsteinovej ulici v Bratislave. Projekt rezidencie Leonardo stojí na lukratívnom mieste historickej zóny, v blízkosti katedrálneho Chrámu sv. Jakuba,  jedného zo symbolov mesta. Hmota domu a jeho umiestnenie v uličnej štruktúre nadväzuje na okolitých starších susedov. Dynamické tvarovanie samotného objektu,  ako aj  rytmická štruktúra okien však vzbudila nevôľu pamiatkarskej obce. Tŕňom v oku sa pre nich stal predovšetkým kovový  obklad časti fasády, vnášajúci novú štruktúru a sýtosť do omietnutej uličnej fasády.    
Navrhnúť novostavbu v štruktúre historického centra je vždy komplikovaným problémom. Ako nenarušiť historický ráz miest a zároveň podporiť udržateľnosť rozvoja lokálnych komunít v „konzervovaných“ častiach miest? Formálny a funkčný koncept architektonických vstupov do pamiatkových rezervácií sa tak stáva jedným z dôležitých prvkov budovania „živých“ pamiatkových miest, ktoré na jednej strane uchovávajú pamäť miesta no na druhej strane sa stavebne rozvíjajú hodnotnými a aktuálnymi dielami, ktoré nepodliehajú schematickému napodobňovaniu historických foriem v duchu „potemkinovských“ turistických kulís, ale vytvoria hodnotu, ktorá bude cenená aj budúcimi generáciami.    
Tieto pekné, ale aj obohrané myšlienky  sa v dobe relativizmu univerzálnych kritérií a hodnôt zdajú vratké. Netreba však rezignovať, raz vyhrá jeden názor a potom druhý, čas nakoniec všetko vyrieši, veď aj Eiffelova veža bola najväčšími dobovými arbitrami krásy posudzovaná ako odporný pilier,  splácaný zo železa.