Vtipy zbieram
Od detstva ma fascinovalo, prečo sa ľudia smejú, mám rád prirodzené humorné situácie. Cez šéfa na psychiatrii som sa kedysi dostal k metóde testu vtipov. Zistili sme, že to má diagnostický význam, medzi ľuďmi, čo majú schizofréniu, depresiu, závislosti sú významné rozdiely v chápaní humoru. Milujem židovské anekdoty, zbieram ich a používam v psychoterapii. Vtipy sú o všetkých životných situáciách – manželstve, smrti, chorobách, vždy sa dá nájsť taký, čo sa dá pacientovi podstrčiť v pravej chvíli, aby sa na svoju vážnu situáciu pozrel aj inak. Všetko tragické, čo sa deje, má aj svoju odvrátenú humornú stránku.
Behám
Behať som začal až po šesťdesiatke, keď sme si na kongrese vo Vancouveri všimli, že tam behajú všetci. S kamarátmi sme založili bežecký oddiel Ogopogo, to je taká kanadská lochneska z Okanagan Lake. Behám pre radosť pozdĺž Moravy a v Rakúsku na rôznych dedinských behoch som získal svoje prvé trofeje. Beh Devín-Bratislava je moja srdcovka, čas 01:20:12 a 71. miesto v kategórii Ds nie je bohviečo, ale je to moje víťazstvo nad sebou samým.
Rybárčim
Definujem sa ako športový rybár, celý rok nemám ani záber, ale milujem to. A aj keď niečo chytím, musím to pustiť, najmä ak som so svojím synom, on na to vždy dohliadne. Výzbroj mám, chýbajú mi skôr zručnosti a čas. Tu, na Morave veľké úspechy nehrozia, ale dvakrát do roka sa dostaneme niekde na stredné Slovensko na pstružiu rieku, a to je potom zážitok.
Som heretik
Môj starý otec bol ľudák, otec marxista, ja som liberál. V našej rodine sa nededí politické presvedčenie, som zvedavý, ako sa to vyvinie u mojich synov. Som ateista, to patrí k mojej heretickej liberálnej filozofii. Svojich klientov sprevádzam ich snami, za zmenenými stavmi vedomia človek nemusí chodiť do Indie. Svoju psychiku si nosíme všade so sebou, či sme v Petržalke, alebo v Tibete. Kam chodím ja? Som rád, keď sa mi podarí zapamätať si vlastný sen, to ma zaujíma. Ako ďalšie dielo z marginálnej psychológie sa chystáme s manželkou Andreou napísať knihu o snoch.
Chodím do médií
Bránim sa, keď sa mám vyjadrovať do televíznych správ. Prídu, nakrútia päť minút rozprávania a vyberú z toho jednu vetu, aj to najväčšiu banalitu, typu: áno, je to veľmi vážne. Divák si prečíta titulok, že profesor psychológie a musí si myslieť, že som úplný pako. Ale do relácií, kde môžem aj niečo vysvetliť, idem, dokonca to ako spoluzakladteľ Ligy pre duševné zdravie pokladám za svoju povinnosť. Predsudkov o duševných chorobách je veľmi veľa.
Pes je ADHD
Švecove deti chodia bosé, naše zvery, kocúr i pes, sú nezávislé a odolné voči akýmkoľvek pokusom ovplyvňovať ich. Pes so mnou ráno beháva, ja pomalým stareckým tempom, on lieta hore-dolu po lúke, užíva si to. Je vyslovene ADHD, instabilný, nepokojný, nervný. Chodíme s ním s manželkou na cvičisko, veľké pokroky Hero nerobí, ale baví ho to. Temperament je silnejší, ako všetko, čo sa dokáže naučiť. V liečení psov sme vyslovene neúspešní.
Môžem za všetko
Za všetko môžu rodičia, to sa občas doma dozviem aj ja, no najmä to celý deň počúvam od svojich klientov. Na to je tiež jeden zo židovských vtipov: Jedna matka hovorí druhej, môj syn ma tak miluje! Práve mi písal, že chodí každý deň na psychoterapiu a celú hodinu hovorí len o mne.
Od detstva ma fascinovalo, prečo sa ľudia smejú, mám rád prirodzené humorné situácie. Cez šéfa na psychiatrii som sa kedysi dostal k metóde testu vtipov. Zistili sme, že to má diagnostický význam, medzi ľuďmi, čo majú schizofréniu, depresiu, závislosti sú významné rozdiely v chápaní humoru. Milujem židovské anekdoty, zbieram ich a používam v psychoterapii. Vtipy sú o všetkých životných situáciách – manželstve, smrti, chorobách, vždy sa dá nájsť taký, čo sa dá pacientovi podstrčiť v pravej chvíli, aby sa na svoju vážnu situáciu pozrel aj inak. Všetko tragické, čo sa deje, má aj svoju odvrátenú humornú stránku.
Behám
Behať som začal až po šesťdesiatke, keď sme si na kongrese vo Vancouveri všimli, že tam behajú všetci. S kamarátmi sme založili bežecký oddiel Ogopogo, to je taká kanadská lochneska z Okanagan Lake. Behám pre radosť pozdĺž Moravy a v Rakúsku na rôznych dedinských behoch som získal svoje prvé trofeje. Beh Devín-Bratislava je moja srdcovka, čas 01:20:12 a 71. miesto v kategórii Ds nie je bohviečo, ale je to moje víťazstvo nad sebou samým.
Rybárčim
Definujem sa ako športový rybár, celý rok nemám ani záber, ale milujem to. A aj keď niečo chytím, musím to pustiť, najmä ak som so svojím synom, on na to vždy dohliadne. Výzbroj mám, chýbajú mi skôr zručnosti a čas. Tu, na Morave veľké úspechy nehrozia, ale dvakrát do roka sa dostaneme niekde na stredné Slovensko na pstružiu rieku, a to je potom zážitok.
Som heretik
Môj starý otec bol ľudák, otec marxista, ja som liberál. V našej rodine sa nededí politické presvedčenie, som zvedavý, ako sa to vyvinie u mojich synov. Som ateista, to patrí k mojej heretickej liberálnej filozofii. Svojich klientov sprevádzam ich snami, za zmenenými stavmi vedomia človek nemusí chodiť do Indie. Svoju psychiku si nosíme všade so sebou, či sme v Petržalke, alebo v Tibete. Kam chodím ja? Som rád, keď sa mi podarí zapamätať si vlastný sen, to ma zaujíma. Ako ďalšie dielo z marginálnej psychológie sa chystáme s manželkou Andreou napísať knihu o snoch.
Chodím do médií
Bránim sa, keď sa mám vyjadrovať do televíznych správ. Prídu, nakrútia päť minút rozprávania a vyberú z toho jednu vetu, aj to najväčšiu banalitu, typu: áno, je to veľmi vážne. Divák si prečíta titulok, že profesor psychológie a musí si myslieť, že som úplný pako. Ale do relácií, kde môžem aj niečo vysvetliť, idem, dokonca to ako spoluzakladteľ Ligy pre duševné zdravie pokladám za svoju povinnosť. Predsudkov o duševných chorobách je veľmi veľa.
Pes je ADHD
Švecove deti chodia bosé, naše zvery, kocúr i pes, sú nezávislé a odolné voči akýmkoľvek pokusom ovplyvňovať ich. Pes so mnou ráno beháva, ja pomalým stareckým tempom, on lieta hore-dolu po lúke, užíva si to. Je vyslovene ADHD, instabilný, nepokojný, nervný. Chodíme s ním s manželkou na cvičisko, veľké pokroky Hero nerobí, ale baví ho to. Temperament je silnejší, ako všetko, čo sa dokáže naučiť. V liečení psov sme vyslovene neúspešní.
Môžem za všetko
Za všetko môžu rodičia, to sa občas doma dozviem aj ja, no najmä to celý deň počúvam od svojich klientov. Na to je tiež jeden zo židovských vtipov: Jedna matka hovorí druhej, môj syn ma tak miluje! Práve mi písal, že chodí každý deň na psychoterapiu a celú hodinu hovorí len o mne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.