KNIHA Colm Tóibín: Mistr (Mladá fronta, 2013)
Tým “majstrom” je spisovateľ Henry James. Colm Tóibín ho sleduje od januára 1895, keď mala v Londýne neúspešnú premiéru jeho hra Guy Domville, do októbra 1899, keď ho do anglického Sussexu prišiel navštíviť brat William s rodinou. Nejde však o Jamesov životopis, skôr o hĺbkový výskum jeho komplikovaného vnútorného sveta. Sveta odmeranosti a disciplíny, sveta, ktorého centrom je sám majster. Potláčaná homosexualita, pocit viny za to, že sa – ako milovaný matkin maznáčik – vyhol vojne Severu proti Juhu, vyrovnávanie sa s egocentrickou túžbou po pokoji, ktorá ho vedie k patologickému nedostatku empatie. A k sústredeniu na písanie. Pretože “život je tajemství a krása přetrvává pouze ve větách.” Tóibín píše, ako keby hádzal do vody kamene: od konkrétnych epizód sa v rozširujúcich kruhoch dostáva k spomienkam, v ktorých sa literárna fikcia prekrýva so skutočnosťou. Mistr nie je kniha do električky, treba ju čítať pomaly a dlho. Stojí to však za to.
.jk
FILM Príbeh môjho syna (Réžia: Sergio Castellitto, Španielsko/Taliansko, 2012)
Skoro ráno zazvoní v rímskom byte telefón. Gemma (Penélope Cruz) zdvihne slúchadlo. Volá dávny priateľ zo Sarajeva a pozve ju, aby prišla na návštevu aj so svojím dospievajúcim synom. Gemma vie, že v meste, kde prežila toľko krásneho i strašného, ju bude chcieť dostihnúť minulosť. Pozvanie napriek tomu prijíma a začína sa spomínanie. Stávame sa svedkami postupného rozkrývania histórie Gemminho vzťahu s fotografom Diegom, vzťahu, ktorý neovplyvnila len vojna, ale aj „prízemnejšie“ veci. Film Sergia Castellitta ponúka emocionálne vypätý príbeh o láske. Vo väčšine pasáží je ten príbeh podaný so silným výrazom, so zmyslom pre časovú skratku, dokáže nevpustiť sladkobôľnosť a budovať napätie, dokonca dokáže byť nesmierne krutý. Ale z času na čas akoby sa nad film postavil ukecaný cukrár a nezmyselne ho sladil celými hrsťami kryštálových, práškových aj vanilkových replík a obrazov. Jediným ich dôsledkom bolo zmainstreamovanie celého filmu. Asi to bol zámer. Škoda.
.zuzana Mojžišová
HUDBA John Grant: Pale Green Ghosts (Bella Union)
V roku 2010 vydal John Grant sólový debut Queen of a mnohí ho zaraďovali k tomu najlepšiemu, čo v onen rok vo svete vyšlo. Iným sa zdal príliš melancholický. Všetci však zaregistrovali, aký úžasný hlas a pesničkársky talent tento zavalitý Američan vlastní. Minulý rok bolo Johna Granta najčastejšie vídať v Reykjavíku, kde spolu s elektronickým producentom miestnych Gus Gus Biggi Veirom nahrával album Pale Green Ghosts. Nemohol si vybrať lepšie: Biggi Veira, spolu s výbornými islandskými hudobníkmi Grantove piesne zdrsnili a hudobne pootvárali všetkými možnými smermi: od serióznych sláčikov (v jednej piesni hrajú Rachmaninovo Prelúdium), cez retro-synťáky à la Gus Gus a Sinéad O’Connor ako vokalistku, až po ponurosť, ktorá sa človeka zmocní v šere subarktických dní. To grantovské pritom zostalo: silné melódie, spovedne priame texty a hlboký, pokojne plynúci, sýty, jemným vibrátom rozochvený Grantov spev.
.jk
HUDBA Bonobo: The North Borders (Ninja Tune / Wegarts)
Napriek neprehliadnuteľnému elektronickému elementu v tvorbe britského DJa a producenta Simona Greena je jeho hudba hebká a hrejivá. Triumfálny a komerčne úspešný Black Sands bol akoby stvorený na ničím nerušenú meditáciu. Organický charakter je zachovaný aj na novinke The North Borders. Bonobo opäť majstrovsky spája vzdušnosť akustických zvukov harfy a sláčikov s oveľa zemitejšími perkusiami a bubnami a umne vnorenou elektronickou zložkou. Piata štúdiovka si najčastejšie pýta pozornosť v miestach, keď Greene zrýchli tempo a dodá svojmu klasickému objímajúcemu pokoju pulz a neochvejnú energiu. Avšak jej život tkvie a prekvitá v piesňach s hosťujúcimi vokalistami; podmanivou Eryhak Badu, melancholickým Grey Reverendom a nevinne sladkou Corneliou. The North Borders je pre Greena len relatívne malý krok, no hudobne a kvalitatívne výrazný.
.tomáš Slaninka
HUDBA The Joy Formidable: Wolf’s Law (Atlantic)
Už najbližšie leto sa táto kapela predstaví naživo aj slovenským fanúšikom na festivale Grape v Piešťanoch. Ich predchádzajúci album a aktuálna novinka Wolf´s Law mi dajú iba za pravdu, ak poviem, že sa je skutočne na čo tešiť. Druhá štúdiovka tejto trojice disponuje moderným a dosť tvrdým gitarovým zvukom. Táto tvrdosť sa snúbi s melodickosťou a naozaj krásnymi vokálnymi linkami speváčky a gitaristky Rhiannon Bryan. Osobitý vokálny prejav, miestami pripomínajúci PJ Harvey, jedinečná hra na gitare s využitím rôznych podlahových mašiniek a silné nosné motívy piesní. Spojenie popovej melodickosti, punkovej razancie, shoegazovej zasnenosti a pridanie dlhších psychedelických pasáží, kde je invencia tejto kapely azda najvýraznejšia. Dodám iba, že naživo je to omnoho väčší zážitok, pretože ich celá obrovská energia je pravdepodobne štúdiovo nezachytiteľná.
.renat Khallo
Tým “majstrom” je spisovateľ Henry James. Colm Tóibín ho sleduje od januára 1895, keď mala v Londýne neúspešnú premiéru jeho hra Guy Domville, do októbra 1899, keď ho do anglického Sussexu prišiel navštíviť brat William s rodinou. Nejde však o Jamesov životopis, skôr o hĺbkový výskum jeho komplikovaného vnútorného sveta. Sveta odmeranosti a disciplíny, sveta, ktorého centrom je sám majster. Potláčaná homosexualita, pocit viny za to, že sa – ako milovaný matkin maznáčik – vyhol vojne Severu proti Juhu, vyrovnávanie sa s egocentrickou túžbou po pokoji, ktorá ho vedie k patologickému nedostatku empatie. A k sústredeniu na písanie. Pretože “život je tajemství a krása přetrvává pouze ve větách.” Tóibín píše, ako keby hádzal do vody kamene: od konkrétnych epizód sa v rozširujúcich kruhoch dostáva k spomienkam, v ktorých sa literárna fikcia prekrýva so skutočnosťou. Mistr nie je kniha do električky, treba ju čítať pomaly a dlho. Stojí to však za to.
.jk
FILM Príbeh môjho syna (Réžia: Sergio Castellitto, Španielsko/Taliansko, 2012)
Skoro ráno zazvoní v rímskom byte telefón. Gemma (Penélope Cruz) zdvihne slúchadlo. Volá dávny priateľ zo Sarajeva a pozve ju, aby prišla na návštevu aj so svojím dospievajúcim synom. Gemma vie, že v meste, kde prežila toľko krásneho i strašného, ju bude chcieť dostihnúť minulosť. Pozvanie napriek tomu prijíma a začína sa spomínanie. Stávame sa svedkami postupného rozkrývania histórie Gemminho vzťahu s fotografom Diegom, vzťahu, ktorý neovplyvnila len vojna, ale aj „prízemnejšie“ veci. Film Sergia Castellitta ponúka emocionálne vypätý príbeh o láske. Vo väčšine pasáží je ten príbeh podaný so silným výrazom, so zmyslom pre časovú skratku, dokáže nevpustiť sladkobôľnosť a budovať napätie, dokonca dokáže byť nesmierne krutý. Ale z času na čas akoby sa nad film postavil ukecaný cukrár a nezmyselne ho sladil celými hrsťami kryštálových, práškových aj vanilkových replík a obrazov. Jediným ich dôsledkom bolo zmainstreamovanie celého filmu. Asi to bol zámer. Škoda.
.zuzana Mojžišová
HUDBA John Grant: Pale Green Ghosts (Bella Union)
V roku 2010 vydal John Grant sólový debut Queen of a mnohí ho zaraďovali k tomu najlepšiemu, čo v onen rok vo svete vyšlo. Iným sa zdal príliš melancholický. Všetci však zaregistrovali, aký úžasný hlas a pesničkársky talent tento zavalitý Američan vlastní. Minulý rok bolo Johna Granta najčastejšie vídať v Reykjavíku, kde spolu s elektronickým producentom miestnych Gus Gus Biggi Veirom nahrával album Pale Green Ghosts. Nemohol si vybrať lepšie: Biggi Veira, spolu s výbornými islandskými hudobníkmi Grantove piesne zdrsnili a hudobne pootvárali všetkými možnými smermi: od serióznych sláčikov (v jednej piesni hrajú Rachmaninovo Prelúdium), cez retro-synťáky à la Gus Gus a Sinéad O’Connor ako vokalistku, až po ponurosť, ktorá sa človeka zmocní v šere subarktických dní. To grantovské pritom zostalo: silné melódie, spovedne priame texty a hlboký, pokojne plynúci, sýty, jemným vibrátom rozochvený Grantov spev.
.jk
HUDBA Bonobo: The North Borders (Ninja Tune / Wegarts)
Napriek neprehliadnuteľnému elektronickému elementu v tvorbe britského DJa a producenta Simona Greena je jeho hudba hebká a hrejivá. Triumfálny a komerčne úspešný Black Sands bol akoby stvorený na ničím nerušenú meditáciu. Organický charakter je zachovaný aj na novinke The North Borders. Bonobo opäť majstrovsky spája vzdušnosť akustických zvukov harfy a sláčikov s oveľa zemitejšími perkusiami a bubnami a umne vnorenou elektronickou zložkou. Piata štúdiovka si najčastejšie pýta pozornosť v miestach, keď Greene zrýchli tempo a dodá svojmu klasickému objímajúcemu pokoju pulz a neochvejnú energiu. Avšak jej život tkvie a prekvitá v piesňach s hosťujúcimi vokalistami; podmanivou Eryhak Badu, melancholickým Grey Reverendom a nevinne sladkou Corneliou. The North Borders je pre Greena len relatívne malý krok, no hudobne a kvalitatívne výrazný.
.tomáš Slaninka
HUDBA The Joy Formidable: Wolf’s Law (Atlantic)
Už najbližšie leto sa táto kapela predstaví naživo aj slovenským fanúšikom na festivale Grape v Piešťanoch. Ich predchádzajúci album a aktuálna novinka Wolf´s Law mi dajú iba za pravdu, ak poviem, že sa je skutočne na čo tešiť. Druhá štúdiovka tejto trojice disponuje moderným a dosť tvrdým gitarovým zvukom. Táto tvrdosť sa snúbi s melodickosťou a naozaj krásnymi vokálnymi linkami speváčky a gitaristky Rhiannon Bryan. Osobitý vokálny prejav, miestami pripomínajúci PJ Harvey, jedinečná hra na gitare s využitím rôznych podlahových mašiniek a silné nosné motívy piesní. Spojenie popovej melodickosti, punkovej razancie, shoegazovej zasnenosti a pridanie dlhších psychedelických pasáží, kde je invencia tejto kapely azda najvýraznejšia. Dodám iba, že naživo je to omnoho väčší zážitok, pretože ich celá obrovská energia je pravdepodobne štúdiovo nezachytiteľná.
.renat Khallo
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.