Novela zákona o organizácii Ústavného súdu, ktorú navrhol rezort spravodlivosti a Národná rada ju schválila, je míľnikom, po ktorom platí, že pod rozklad prokuratúry a právneho prostredia v štáte sa už podpísali všetky najvyššie ústavné inštitúcie. Kruh je uzavretý: Prezident, ktorý navzdory všetkým demokratickým zvyklostiam rok a pol demonštratívne sabotoval riešenie bezvládia na prokuratúre („je to pre mňa terciárna otázka“); Ústavný súd, ktorý v spore „musí – nemusí menovať“ vyniesol škandálny, jasne politicky ovplyvnený verdikt; a vláda s parlamentom, ktoré zákonom so spätnou platnosťou narušili suverenitu súdnej moci v situácii, keď Ústavný súd bol spôsobilý odblokovať sa vo vlastnej réžii. Skutočnosť, že všetky zainteresované ústavné orgány povýšili mocenský cieľ (dostať Čentéša mimo hry) nad právo i najvyšší verejný záujem (funkčnosť prokuratúry), opodstatňuje hovoriť na Slovensku o zlyhaní demokracie.
To, že predsedníčka ÚS zabránila vlastnej inštitúcii, aby sa z „námietkovej zápchy“ sama rozviazala, keď neumožnila plénu hlasovať o riešení, spätne potvrdzuje jedno: Na vyautovaní Čentéša spolupracovalo Macejkovej krídlo ÚS so Smerom a prezidentom od začiatku. Namiesto silného podozrenia takto máme dnes už istotu, že výrok ÚS o „závažnej skutočnosti“, ktorá prezidentovi umožňuje kandidáta nemenovať, bol politicky objednaný.
Ak by sme si aj nevšímali retroaktivitu a principiálnu výhradu o zasahovaní zákonodarnej moci do moci súdnej, aj obsah zákona je postavený na hlavu. Zákonodarca predsa nemôže ignorovať rozdiel medzi sudcami, ktorí sú iba namietnutí (jednou či druhou stranou), a sudcami, ktorí už boli z konania právoplatne vylúčení. V tomto zrkadle nie je ani podstatné, čo naštartovalo premiéra, ktorému bezvládie na prokuratúre dva roky neprekážalo, aby sa odrazu pustil do takého cvalu. Najskôr uisťoval, že nemá v úmysle žiadnu novelu, a keď ju už zrazu v úmysle mal, tak tvrdil, že pôjde v riadnom, nie skrátenom konaní...
Ficovo „zdôvodnenie“, že veci musí urýchliť preto, lebo „nefunkčnosť prokuratúry nadobúda významný rozmer“, je cynické a smiešne zároveň. Smiešne preto, lebo je posledný, kto si to všimol, a cynické preto, lebo zo zákulisia sa o rozklad GP pričinil levím dielom. O čosi pravdepodobnejšie vysvetlenie toho, že zrazu tak zrýchlil krok, znie, že vládna väčšina „musela“ zákonom prideliť kauzu senátu s „prezidentskou“ väčšinou (Brňák, Ľalík). Ani Macejková by totiž nemohla donekonečna brániť rozhodnutiu, ako vyriešiť pat na vlastnom dvore. Keďže teda kauzu mohol dostať do rúk aj senát s „pročentéšovskou“ väčšinou, Smeru nezostalo nič iného, len rozdrviť právny štát hrubou silou.
To, že predsedníčka ÚS zabránila vlastnej inštitúcii, aby sa z „námietkovej zápchy“ sama rozviazala, keď neumožnila plénu hlasovať o riešení, spätne potvrdzuje jedno: Na vyautovaní Čentéša spolupracovalo Macejkovej krídlo ÚS so Smerom a prezidentom od začiatku. Namiesto silného podozrenia takto máme dnes už istotu, že výrok ÚS o „závažnej skutočnosti“, ktorá prezidentovi umožňuje kandidáta nemenovať, bol politicky objednaný.
Ak by sme si aj nevšímali retroaktivitu a principiálnu výhradu o zasahovaní zákonodarnej moci do moci súdnej, aj obsah zákona je postavený na hlavu. Zákonodarca predsa nemôže ignorovať rozdiel medzi sudcami, ktorí sú iba namietnutí (jednou či druhou stranou), a sudcami, ktorí už boli z konania právoplatne vylúčení. V tomto zrkadle nie je ani podstatné, čo naštartovalo premiéra, ktorému bezvládie na prokuratúre dva roky neprekážalo, aby sa odrazu pustil do takého cvalu. Najskôr uisťoval, že nemá v úmysle žiadnu novelu, a keď ju už zrazu v úmysle mal, tak tvrdil, že pôjde v riadnom, nie skrátenom konaní...
Ficovo „zdôvodnenie“, že veci musí urýchliť preto, lebo „nefunkčnosť prokuratúry nadobúda významný rozmer“, je cynické a smiešne zároveň. Smiešne preto, lebo je posledný, kto si to všimol, a cynické preto, lebo zo zákulisia sa o rozklad GP pričinil levím dielom. O čosi pravdepodobnejšie vysvetlenie toho, že zrazu tak zrýchlil krok, znie, že vládna väčšina „musela“ zákonom prideliť kauzu senátu s „prezidentskou“ väčšinou (Brňák, Ľalík). Ani Macejková by totiž nemohla donekonečna brániť rozhodnutiu, ako vyriešiť pat na vlastnom dvore. Keďže teda kauzu mohol dostať do rúk aj senát s „pročentéšovskou“ väčšinou, Smeru nezostalo nič iného, len rozdrviť právny štát hrubou silou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.