.črpák bol kúpený kdesi vo Vysokých Tatrách, ale vysústružili ho v Česku, rúčka s medveďom (alebo s už menej populárnou ovcou) bola vyrobená v Poľsku. Hand Made in Euro-World, mohlo by byť vyrezané na drevenom dne. Typické slovenské suveníry z Tatier sa zvyčajne vyrábajú ako polotovary v Poľsku, v Česku, dokonca v Číne a v Afrike.
.čínska valaška
Dalibora Novotného všetci poznajú ako Dala. Tiahne mu na šesťdesiatku, žije v Liptovskom Hrádku, má neveľkú galériu naivného umenia a v nej skvosty slovenského rezbárstva. Dalo je rezbár – insitný umelec, ako o sebe vraví.
„Neverím, že sa okolo Štrbského plesa predáva nejaký na Slovensku vyrobený drevený suvenír,“ tvrdí. No slovenské rezbárstvo nevymrelo.
Dalo sa narodil v Poprade – Spišskej Sobote. Keď mal asi päť rokov, sťahovali sa na sídlisko Mier do Košíc. „Bola to mestská periféria s prašnými, blatistými cestami, dnes je vstupnou bránou do metropoly,“ usmeje sa. „Ako chlapec som bol s bratom v tábore kdesi pri Švedlári. Sedeli sme pri ohníku, vytiahol som nožík – rybičku a vyrezal z paličky indiánsky totem,“ spomína rezbár. Odvtedy si začal všímať „drevené veci“. V roku 1986, keď sa mu narodil syn, začal rezbárčiť profesionálne. „Robil som vo Východoslovenských strojárňach v Košiciach, občas bola v práci nuda, tak som vyrezával,“ spomína Dalo. Jeho prvou vážnou soškou bola dolnovestenická Venuša: „Daroval som ju bratovi, dnes ju mám v galérii,“ usmeje sa.
Košický smog, prach a betón vyháňal Dala na víkendy do Tatier. V prírode pookrial, načerpal námety a zamieril do predajní suvenírov. „Ústredie ľudovej umeleckej výroby mi núkalo za drevenú ovečku päť korún – a predávalo ju za štyridsať. Robiť série rovnakých ovečiek ma nezaujalo. Priateľkina mama, ktorá predávala na košickej tržnici, sa mi stala modelom pre Tetku Betku, trhovníčku v širokej sukni a šatke, z brestového dreva. Raz som bol v takej finančnej biede, že som ju ponúkol na predaj. Kúpil ju vtedajší riaditeľ košických železiarní,“ spomína Dalo na rok 1990.
Zo strojárenskej dielne a z kaliarne vyhnal Dala prach, čpavok, oleje. Po Novembri robil všeličo, aj maséra v nemocnici. Keď tam ležal prezident Schuster, požiadalo vedenie nemocnice Dala o nejakú sošku pre prezidenta. „Ponúkol som gazdu s rýľom, no primár vraví, že prezidentovi by soška mohla pripomínať hrobára. Tak som mu dal liečiteľku s medom,“ konštatuje Dalo.
V tom čase už vo vestibule nemocnice stála Dalova veľká drevená Matka Tereza a masér chodil na rezbárske sympóziá. „Som insitný umelec. Rezbárčim podľa citu. Nechodil som do umeleckých škôl, mojimi školami sú príroda, pozorovanie života, inšpirujú ma ľudové motívy, štruktúry dreva, jeho farby, tvary,“ definuje rezbárčinu.
Sú rezbári, ktorí sa snažia o realistickú dokonalosť. Dalo tvorí tak, že sa pozrie na drevo, ono mu „niečo“ pripomenie, napríklad popraskaný sud, a je z toho socha ženičky, tlačiaca kapustu v Raslaviciach. Ale mal aj zaujímavé objednávky. „Pilot z Austrálie si zobral Slovenku, atlétku. Chcel dve sošky s typickými slovenskými ľudovými motívmi ako spomienku na sobáš. Vyrezal som mu baču, ktorý drží model lietadla, a ženičku v kroji so stopkami v ruke. Slovenka, vydávajúca sa za Inda, dostala dlhovlasého liptovského zbojníka s valaškou, odzadu je to indián v mokasínach, s lukom na chrbte, pretože inak ako indián manžela neosloví,“ smeje sa Dalo.
.kliatba dreva
Slovenská rezbárčina sa podľa Dala v ostatných rokoch posunula do komercie aj vinou eurofondov. „Kedysi sa rezbárčilo z nadšenia, rezbári boli inšpirovaní najmä prostredím amfiteátra vo Východnej od Viliama Grusku. Obdivovali sme jeho dielo. Dnes? Kto chce, kúpi si motorovú pílu a kláty dreva, internet je plný nápadov, revitalizácie verejných priestorov z eurofondov sú studnicou pre ,tvorivosť´ a najmä pre zárobok. Sú i kvalitní rezbári, ale je ich pomenej,“ vysvetľuje Dalo. „Dnes príde na sympózium chlapík s motorovou pílou a za hodinku vyreže zo tri sochy. S detailmi sa nezdrží, ani po sebe neuprace, zoberie peniaze a ide tvoriť inam. V časoch, keď som chodil na rezbárske sympóziá ako začiatočník, ale i keď som ich sám organizoval, na peniaze sme nehľadeli. Prvoradý bol zážitok z tvorby.“
Laický ľud nie je podľa Dala veci neznalý, má vkus i cit: „Ľudia sa mojich sôch radi dotýkajú a pozorne hľadia na detaily. Tie sa motorovou pílu spraviť nedajú, len dlátami. Pomalá, precízna práca ma zaujíma stále, niet sa kam ponáhľať. Napokon – nie sme tu naveky. I moje sochy môžu zaniknúť. O lipového Svätého Urbana pred košickou Gazdovskou pivnicou sa majiteľ nestaral, na zimu ju nedal pod strechu. Matka Tereza v Plaveckom Štvrtku odspodu nahníva, chytá ju pleseň. Sochy treba ošetrovať, impregnovať, v jeseni dať do sucha pod strechu.“ Jedna z najohrozenejších a najvzácnejších drevených sôch na Slovensku je v Liptovskom Hrádku. Súsošie Rodinka od nebohého Štefana Siváňa z Babína je vzácnosťou, no rozpadáva sa a hnije. V meste s euronámestím za dva milióny eur.
V roku 2007 bol Dalo na rezbárskom sympóziu v Hamuliakove. Vari štyridsať stupňov v tieni: „Robil som sochu Márie, trikrát buchnem po dláte, niečo mi prasklo v hrudi, už ma brala záchranka. Praskla mi tepna, miecha zaliata krvou, lekári mi dali päť rokov života. Už nadžívam takmer rok. Vyrezávam hríbiky, srdiečka, darčeky. Sochu som robil vyše troch mesiacov, dláto priviazané o ruku. Život mi ide ako spomalený film, ale ide.“
.čínska valaška
Dalibora Novotného všetci poznajú ako Dala. Tiahne mu na šesťdesiatku, žije v Liptovskom Hrádku, má neveľkú galériu naivného umenia a v nej skvosty slovenského rezbárstva. Dalo je rezbár – insitný umelec, ako o sebe vraví.
„Neverím, že sa okolo Štrbského plesa predáva nejaký na Slovensku vyrobený drevený suvenír,“ tvrdí. No slovenské rezbárstvo nevymrelo.
Dalo sa narodil v Poprade – Spišskej Sobote. Keď mal asi päť rokov, sťahovali sa na sídlisko Mier do Košíc. „Bola to mestská periféria s prašnými, blatistými cestami, dnes je vstupnou bránou do metropoly,“ usmeje sa. „Ako chlapec som bol s bratom v tábore kdesi pri Švedlári. Sedeli sme pri ohníku, vytiahol som nožík – rybičku a vyrezal z paličky indiánsky totem,“ spomína rezbár. Odvtedy si začal všímať „drevené veci“. V roku 1986, keď sa mu narodil syn, začal rezbárčiť profesionálne. „Robil som vo Východoslovenských strojárňach v Košiciach, občas bola v práci nuda, tak som vyrezával,“ spomína Dalo. Jeho prvou vážnou soškou bola dolnovestenická Venuša: „Daroval som ju bratovi, dnes ju mám v galérii,“ usmeje sa.
Košický smog, prach a betón vyháňal Dala na víkendy do Tatier. V prírode pookrial, načerpal námety a zamieril do predajní suvenírov. „Ústredie ľudovej umeleckej výroby mi núkalo za drevenú ovečku päť korún – a predávalo ju za štyridsať. Robiť série rovnakých ovečiek ma nezaujalo. Priateľkina mama, ktorá predávala na košickej tržnici, sa mi stala modelom pre Tetku Betku, trhovníčku v širokej sukni a šatke, z brestového dreva. Raz som bol v takej finančnej biede, že som ju ponúkol na predaj. Kúpil ju vtedajší riaditeľ košických železiarní,“ spomína Dalo na rok 1990.
Zo strojárenskej dielne a z kaliarne vyhnal Dala prach, čpavok, oleje. Po Novembri robil všeličo, aj maséra v nemocnici. Keď tam ležal prezident Schuster, požiadalo vedenie nemocnice Dala o nejakú sošku pre prezidenta. „Ponúkol som gazdu s rýľom, no primár vraví, že prezidentovi by soška mohla pripomínať hrobára. Tak som mu dal liečiteľku s medom,“ konštatuje Dalo.
V tom čase už vo vestibule nemocnice stála Dalova veľká drevená Matka Tereza a masér chodil na rezbárske sympóziá. „Som insitný umelec. Rezbárčim podľa citu. Nechodil som do umeleckých škôl, mojimi školami sú príroda, pozorovanie života, inšpirujú ma ľudové motívy, štruktúry dreva, jeho farby, tvary,“ definuje rezbárčinu.
Sú rezbári, ktorí sa snažia o realistickú dokonalosť. Dalo tvorí tak, že sa pozrie na drevo, ono mu „niečo“ pripomenie, napríklad popraskaný sud, a je z toho socha ženičky, tlačiaca kapustu v Raslaviciach. Ale mal aj zaujímavé objednávky. „Pilot z Austrálie si zobral Slovenku, atlétku. Chcel dve sošky s typickými slovenskými ľudovými motívmi ako spomienku na sobáš. Vyrezal som mu baču, ktorý drží model lietadla, a ženičku v kroji so stopkami v ruke. Slovenka, vydávajúca sa za Inda, dostala dlhovlasého liptovského zbojníka s valaškou, odzadu je to indián v mokasínach, s lukom na chrbte, pretože inak ako indián manžela neosloví,“ smeje sa Dalo.
.kliatba dreva
Slovenská rezbárčina sa podľa Dala v ostatných rokoch posunula do komercie aj vinou eurofondov. „Kedysi sa rezbárčilo z nadšenia, rezbári boli inšpirovaní najmä prostredím amfiteátra vo Východnej od Viliama Grusku. Obdivovali sme jeho dielo. Dnes? Kto chce, kúpi si motorovú pílu a kláty dreva, internet je plný nápadov, revitalizácie verejných priestorov z eurofondov sú studnicou pre ,tvorivosť´ a najmä pre zárobok. Sú i kvalitní rezbári, ale je ich pomenej,“ vysvetľuje Dalo. „Dnes príde na sympózium chlapík s motorovou pílou a za hodinku vyreže zo tri sochy. S detailmi sa nezdrží, ani po sebe neuprace, zoberie peniaze a ide tvoriť inam. V časoch, keď som chodil na rezbárske sympóziá ako začiatočník, ale i keď som ich sám organizoval, na peniaze sme nehľadeli. Prvoradý bol zážitok z tvorby.“
Laický ľud nie je podľa Dala veci neznalý, má vkus i cit: „Ľudia sa mojich sôch radi dotýkajú a pozorne hľadia na detaily. Tie sa motorovou pílu spraviť nedajú, len dlátami. Pomalá, precízna práca ma zaujíma stále, niet sa kam ponáhľať. Napokon – nie sme tu naveky. I moje sochy môžu zaniknúť. O lipového Svätého Urbana pred košickou Gazdovskou pivnicou sa majiteľ nestaral, na zimu ju nedal pod strechu. Matka Tereza v Plaveckom Štvrtku odspodu nahníva, chytá ju pleseň. Sochy treba ošetrovať, impregnovať, v jeseni dať do sucha pod strechu.“ Jedna z najohrozenejších a najvzácnejších drevených sôch na Slovensku je v Liptovskom Hrádku. Súsošie Rodinka od nebohého Štefana Siváňa z Babína je vzácnosťou, no rozpadáva sa a hnije. V meste s euronámestím za dva milióny eur.
V roku 2007 bol Dalo na rezbárskom sympóziu v Hamuliakove. Vari štyridsať stupňov v tieni: „Robil som sochu Márie, trikrát buchnem po dláte, niečo mi prasklo v hrudi, už ma brala záchranka. Praskla mi tepna, miecha zaliata krvou, lekári mi dali päť rokov života. Už nadžívam takmer rok. Vyrezávam hríbiky, srdiečka, darčeky. Sochu som robil vyše troch mesiacov, dláto priviazané o ruku. Život mi ide ako spomalený film, ale ide.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.