Výroba a distribúcia elektriny je významný priemysel, ktorý má priamy dopad na celé hospodárstvo. To prirodzene priťahuje pozornosť politikov, ktorí by radi držali tok energie slovenskou ekonomikou čo najviac pod palcom, ale aj rôznych ľudí, ktorí cítia príležitosť zarobiť – niekedy na úkor všetkých ostatných.
.koľko elektrina stojí
Zásahy do trhu s elektrinou majú oproti iným vládnym krokom jednu marketingovú výhodu. Pre vzniknuté náklady netreba hľadať peniaze v rozpočte na úkor učiteľov či zdravotníctva, ani zvyšovať dane. Vo väčšine prípadov sa totiž dajú elegantne preniesť priamo na spotrebiteľa cez vyššie ceny elektriny. Bežný spotrebiteľ nedokáže zistiť, prečo musí platiť viac a svoj hnev obráti maximálne na „nenažrané monopoly.“
V samotnom spojení „cena elektriny“ sa ukrýva podstatne viac, ako by si nezainteresovaný človek predstavil. Suma, ktorú pravidelne platíte za elektrinu, sa skladá z deviatich položiek (ak ste firma, tak z desiatich), pričom samotná spotrebovaná elektrina (nazývaná silová elektrina) je len jednou z nich a jej cena tvorí necelú polovicu koncovej ceny elektriny.
Na samotnej zložitosti členenia nie je nič zvláštne. Spotrebitelia potrebujú aj drôty, po ktorých elektrina pritečie, či rozvodne a trafostanice. Platíme aj za to, že niekto permanentne reguluje napätie v sieti, aby vám nevyplo chladničku, keď si sused pustí mikrovlnku. Ale niektoré položky by sme si mali predsa len všimnúť. Napríklad takú tarifu za prevádzkovanie systému.
Tá okrem iného obsahuje dve zaujímavé časti. Tou prvou časťou sú náklady na obnoviteľné zdroje energie (ďalej OZE). Určite ste si cestou po našej vlasti všimli polia s úhľadnými radmi solárnych panelov (veterné elektrárne na Slovensku takmer neexistujú). Ekonomická návratnosť týchto investícií je nasledovná. Investor postaví elektráreň, zapojí ju do siete a inkasuje príjem za elektrinu, ktorú vyrobí. Ten je garantovaný štátom. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví stanovuje pre OZE špeciálne výkupné ceny, ktoré platia nasledujúcich 15 rokov (kedysi to bolo 12 rokov) a popri tom sa ešte zvyšujú o infláciu. Okrem toho, že je to krásny, takmer bezrizikový biznis (trhová cena elektriny vás nezaujíma, keďže ceny sú garantované), je aj výnosný. Výkupné ceny sú stanovené vysoko nad trhovými. V čase nástupu tohto systému v roku 2009 boli stanovené na 450 eur za MWh, čo je desaťnásobok oproti trhovým cenám „bežnej“ elektriny. Výkupné ceny postupne klesali až na dnešnú úroveň 119,11 eura za MWh, teda asi trojnásobok aktuálne trhovej ceny. Ale pozor, nová cena sa týka len novo pripojených elektrární, tie staré majú garantované pôvodné ceny. Na druhej strane, panely za posledné roky prudko zlacneli, čo aj pri poklese výkupných cien z fotovoltiky robí zaujímavý biznis.
Ten rozdiel oproti trhovej cene zaplatí spotrebiteľ práve v spomínanej tarife za prevádzkovanie systému. Niektorí by mohli tento systém nazvať „zlatá baňa“, ale to by nebolo férové. Prevádzka zlatej bane je normálny biznis, ktorý automaticky nezaručuje zisk a vyžaduje neustále úsilie podnikateľa.
.aj uhlie
Štedré dotovanie OZE sa ospravedlňuje, samozrejme, ochranou matičky prírody. O to väčšie prekvapenie pre mnohých bude, že v účtoch za elektrinu dotujeme nielen tú „najčistejšiu“ výrobu elektriny, ale aj tú „najšpinavšiu“ – z uhlia. V tarife za prevádzkovanie systému sa totiž ukrýva aj dotácia na podporu ťažby domáceho uhlia a výrobu elektriny z domáceho uhlia.
Efekt? Hornonitrianske bane sú stratové a štát tento súkromný podnik dotuje. Teda, dotujeme ho my práve špeciálnym príplatkom v koncovej cene elektriny. Zdôvodnenie je tentoraz sociálne. Čo na tom, že mesačná dotácia na baníka je o 700 eur vyššia ako jeho mzda a že každým vyťaženým kilogramom uhlia bohatstvo spoločnosti klesá. Náklady na vyťaženie kilogramu uhlia sú totiž vyššie ako jeho prínosy.
Čo na to naša peňaženka? Ceny silovej elektriny na európskom trhu stagnujú od roku 2009 a od havárie vo Fukušime dokonca klesajú. Napriek tomu koncová cena elektriny pre slovenské domácnosti podľa Eurostatu narástla od roku 2008 o 21 percent. Kým v roku 2008 sme platili menej ako 120 eur za MWh, v roku 2012 to už bolo viac ako 140 eur. Priemerná ročná spotreba domácnosti je podľa využívania elektriny 3-15 MWh. K rastu cien prispel aj rast tarify za prevádzkovanie systému, ktorá dnes tvorí zhruba 10 percent z koncovej ceny elektriny. Celkové náklady na OZE a KVET (kombinovaná výroba elektriny a tepla), zahrnuté v tarife v roku 2011, predstavovali 235 miliónov eur, medziročne sa zvýšili o 340 percent a rast bude len pokračovať, keďže sa zapájajú nové zdroje, kým staré neubúdajú.
Občan znesie všetko, aj dotovanie cudzieho biznisu zo svojich peňaženiek. To sa však nedá povedať o firmách. Tie podľa Eurostatu platia najvyššiu koncovú cenu elektriny v kontinentálnej Európe, predbehli nás len ostrovné štáty Malta, Cyprus a Írsko s izolovanou elektrickou sústavou. Podnikatelia sa stavajú na stranu Eurostatu, lenže ÚRSO spochybňuje jeho metodiku zisťovania ceny elektriny. Je možné, že regulátori majú svoj kus pravdy. Vzhľadom na rôznu štruktúru taríf pre rôzne skupiny odberateľov sa dá len ťažko zostaviť jednotná metodika, ktorá by umožnila presné porovnanie naprieč Európou.
Bez ohľadu na to, či sme štvrtí alebo ôsmi, to, že cena elektriny na Slovensku je témou, potvrdili nedávne rokovania s koncernom US Steel. Po nich Robert Fico v montérkach víťazoslávne vyhlásil, že pracovné miesta sú zachránené a že rozpočet to nebude stáť ani euro. No pozabudol spomenúť, že záchrannú akciu zaplatíme v účtoch za elektrinu. US Steel totiž požadoval zľavu z poplatkov pre Slovenskú elektrizačnú prenosovú sústavu (ďalej SEPS), ktoré sú považované za koreň problému. US Steel totiž musí SEPS-u platiť poplatok za každú megawatthodinu elektriny, hoci si ju vo vlastnej elektrárni sám vyrobí a následne vo výrobe spotrebuje. Nakoniec z toho vzišlo dvadsaťstranové memorandum, v ktorom sa okrem iného z vysokopecných plynov stal obnoviteľný zdroj energie a US Steel má tak nárok na tučnú dotáciu zhruba 15 miliónov eur ročne po dobu 15 rokov. Platiť ju budú ostatní spotrebitelia.
A problémy budú pokračovať. Tento rok vyprší dlhodobá výhodnejšia zmluva hlinikárni Slovalco, ktorá odoberá približne 10 percent produkcie elektriny na Slovensku. Ak bude musieť platiť štandardné poplatky, bude to pre firmu predstavovať veľkú záťaž. V zahraničí je pritom bežné, že väčší odberatelia majú špeciálne tarify, pretože ich vyrovnaný odber elektriny posilňuje stabilitu siete. No SEPS je vlastnený štátom a štát potrebuje jeho dividendy. Tie dosiahli minulý rok vyše 21 miliónov eur. Na porovnanie, 25-percentná daň pre bohatých má do rozpočtu priniesť 52 miliónov, daňovo odvodové manévre okolo živnostníkov 70 miliónov eur. Suma dividend zo SEPS-u je tak viac ako atraktívna a vláda má záujem tlačiť na ziskovosť tohto monopolu.
.koľko elektriny potrebujeme?
K elektrizujúcim správam patrila aj tá o možnom vstupe Rosatomu do projektu novej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Opäť nechýbajú veľké slová o zabezpečení Slovenska elektrinou, nehovoriac o dvíhaní národného sebavedomia, s ktorým ešte stále máme problém. Paradoxne, tento projekt môže spraviť elektrickú energiu na Slovensku drahšou a tým menej dostupnou.
Medzi medializované požiadavky Rosatomu totiž patrí garantovanie výkupných cien vyprodukovanej elektriny. To je teraz taká móda, požaduje ich aj ČEZ pri dostavbe Temelínu. Rusi odmietajú niesť podnikateľské riziko a chcú ho preniesť na plecia celej krajiny. No niet sa čo diviť. Spotreba elektriny v Európe stagnuje a ceny od vrcholu v lete 2008 stratili viac ako 50 percent. Nemecko aj napriek odstaveniu niekoľkých reaktorov dokáže pohodlne exportovať. Slovensko bude po dokončení Mochoviec takisto exportérom, už dnes sme na hrane. Spotreba elektriny na Slovensku sa pritom len pred pár rokmi vrátila nad úroveň roku 1989 a jej prudký nárast do budúcnosti môžeme len sotva očakávať. Aj vzhľadom na to, aký obrovský tlak na energetickú efektívnosť všetkého prichádza z Európskej komisie. V nasledujúcich dekádach sa budú síce vyraďovať niektoré kapacity, na druhej strane tu máme driemajúce plynové elektrárne. Tie zabrzdil drahý plyn, no bridlicová revolúcia v USA naznačuje, že to nie je odpísaný zdroj. Nesmieme ani zabúdať, že Brusel sa módy zelených elektrární len tak nevzdá a kapacity vo fotovoltických či biomasových elektrárňach nám tu budú po kopcoch a dolinách naďalej rašiť.
Investovať obrovské prostriedky do ďalšej jadrovej elektrárne je v takejto situácii pre akéhokoľvek investora riskantný krok, o čom svedčí aj ich nízka ochota pustiť sa do toho. Politici pozabudli bojovať, keď nám Brusel prikázal zatvoriť plne funkčnú a modernizovanú elektráreň po 26 rokoch prevádzky. Teraz sa dušujú, že postavia nové jadro, nech to stojí, čo to stojí. Elektrina vďaka tomu lacnejšia nebude, skôr naopak. Budeme exportovať (ak teda bude komu), ale nebudeme ani reálne sebestační. Nemáme vlastný plyn, urán, ani to čierne uhlie do Vojan. Ak by sme aj začali v Košiciach urán kopať, stále nám to nie je nič platné, keďže by sme ho museli posielať do Ruska na spracovanie.
Výstavba akejkoľvek väčšej elektrárne je investíciou s návratnosťou rátajúcou sa na dekády. Ktorý investor sa do nej pustí, ak nepozná dňa ani hodiny, keď udrú špeciálne dane na regulované podniky, povinnosť dotovať zase nejaké nové druhy OZE, prípadne cez poplatky štátnemu monopolu sanovať prehajdákaný rozpočet?
.ani tak, ani onak
Chce investor stavať? Otvorme mu dvere, môžeme nachystať lokalitu, a pripravme chlieb a soľ. Ale tlačiť na výstavbu jadra tu a teraz za každú cenu môže jadrovej energetike v konečnom dôsledku uškodiť viac ako Fukušima. Solárne panely sa stali symbolom predraženej extravagancie a jediné, čo sme nimi dosiahli, je podporenie kultúry politického rentiérstva. Nechcime, aby sa podobným symbolom stali aj jadrové elektrárne.
Ak vláda cíti potrebu konať na poli výroby a distribúcie elektrickej energie v prospech občanov, má široké pole možností na realizáciu. Zvrátiť trend dotovania krížom-krážom všetkého od uhlia cez biomasu až po vysokopecné plyny. Prestať robiť zo SEPS-u dojnú kravu, alebo ho rovno sprivatizovať, a umožniť tak podnikom ľahšie dýchať, obzvlášť v týchto ťažkých časoch. Ale najmä – ponúknuť dlhodobo stabilné prostredie.
Autor je analytik INESS.
.koľko elektrina stojí
Zásahy do trhu s elektrinou majú oproti iným vládnym krokom jednu marketingovú výhodu. Pre vzniknuté náklady netreba hľadať peniaze v rozpočte na úkor učiteľov či zdravotníctva, ani zvyšovať dane. Vo väčšine prípadov sa totiž dajú elegantne preniesť priamo na spotrebiteľa cez vyššie ceny elektriny. Bežný spotrebiteľ nedokáže zistiť, prečo musí platiť viac a svoj hnev obráti maximálne na „nenažrané monopoly.“
V samotnom spojení „cena elektriny“ sa ukrýva podstatne viac, ako by si nezainteresovaný človek predstavil. Suma, ktorú pravidelne platíte za elektrinu, sa skladá z deviatich položiek (ak ste firma, tak z desiatich), pričom samotná spotrebovaná elektrina (nazývaná silová elektrina) je len jednou z nich a jej cena tvorí necelú polovicu koncovej ceny elektriny.
Na samotnej zložitosti členenia nie je nič zvláštne. Spotrebitelia potrebujú aj drôty, po ktorých elektrina pritečie, či rozvodne a trafostanice. Platíme aj za to, že niekto permanentne reguluje napätie v sieti, aby vám nevyplo chladničku, keď si sused pustí mikrovlnku. Ale niektoré položky by sme si mali predsa len všimnúť. Napríklad takú tarifu za prevádzkovanie systému.
Tá okrem iného obsahuje dve zaujímavé časti. Tou prvou časťou sú náklady na obnoviteľné zdroje energie (ďalej OZE). Určite ste si cestou po našej vlasti všimli polia s úhľadnými radmi solárnych panelov (veterné elektrárne na Slovensku takmer neexistujú). Ekonomická návratnosť týchto investícií je nasledovná. Investor postaví elektráreň, zapojí ju do siete a inkasuje príjem za elektrinu, ktorú vyrobí. Ten je garantovaný štátom. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví stanovuje pre OZE špeciálne výkupné ceny, ktoré platia nasledujúcich 15 rokov (kedysi to bolo 12 rokov) a popri tom sa ešte zvyšujú o infláciu. Okrem toho, že je to krásny, takmer bezrizikový biznis (trhová cena elektriny vás nezaujíma, keďže ceny sú garantované), je aj výnosný. Výkupné ceny sú stanovené vysoko nad trhovými. V čase nástupu tohto systému v roku 2009 boli stanovené na 450 eur za MWh, čo je desaťnásobok oproti trhovým cenám „bežnej“ elektriny. Výkupné ceny postupne klesali až na dnešnú úroveň 119,11 eura za MWh, teda asi trojnásobok aktuálne trhovej ceny. Ale pozor, nová cena sa týka len novo pripojených elektrární, tie staré majú garantované pôvodné ceny. Na druhej strane, panely za posledné roky prudko zlacneli, čo aj pri poklese výkupných cien z fotovoltiky robí zaujímavý biznis.
Ten rozdiel oproti trhovej cene zaplatí spotrebiteľ práve v spomínanej tarife za prevádzkovanie systému. Niektorí by mohli tento systém nazvať „zlatá baňa“, ale to by nebolo férové. Prevádzka zlatej bane je normálny biznis, ktorý automaticky nezaručuje zisk a vyžaduje neustále úsilie podnikateľa.
.aj uhlie
Štedré dotovanie OZE sa ospravedlňuje, samozrejme, ochranou matičky prírody. O to väčšie prekvapenie pre mnohých bude, že v účtoch za elektrinu dotujeme nielen tú „najčistejšiu“ výrobu elektriny, ale aj tú „najšpinavšiu“ – z uhlia. V tarife za prevádzkovanie systému sa totiž ukrýva aj dotácia na podporu ťažby domáceho uhlia a výrobu elektriny z domáceho uhlia.
Efekt? Hornonitrianske bane sú stratové a štát tento súkromný podnik dotuje. Teda, dotujeme ho my práve špeciálnym príplatkom v koncovej cene elektriny. Zdôvodnenie je tentoraz sociálne. Čo na tom, že mesačná dotácia na baníka je o 700 eur vyššia ako jeho mzda a že každým vyťaženým kilogramom uhlia bohatstvo spoločnosti klesá. Náklady na vyťaženie kilogramu uhlia sú totiž vyššie ako jeho prínosy.
Čo na to naša peňaženka? Ceny silovej elektriny na európskom trhu stagnujú od roku 2009 a od havárie vo Fukušime dokonca klesajú. Napriek tomu koncová cena elektriny pre slovenské domácnosti podľa Eurostatu narástla od roku 2008 o 21 percent. Kým v roku 2008 sme platili menej ako 120 eur za MWh, v roku 2012 to už bolo viac ako 140 eur. Priemerná ročná spotreba domácnosti je podľa využívania elektriny 3-15 MWh. K rastu cien prispel aj rast tarify za prevádzkovanie systému, ktorá dnes tvorí zhruba 10 percent z koncovej ceny elektriny. Celkové náklady na OZE a KVET (kombinovaná výroba elektriny a tepla), zahrnuté v tarife v roku 2011, predstavovali 235 miliónov eur, medziročne sa zvýšili o 340 percent a rast bude len pokračovať, keďže sa zapájajú nové zdroje, kým staré neubúdajú.
Občan znesie všetko, aj dotovanie cudzieho biznisu zo svojich peňaženiek. To sa však nedá povedať o firmách. Tie podľa Eurostatu platia najvyššiu koncovú cenu elektriny v kontinentálnej Európe, predbehli nás len ostrovné štáty Malta, Cyprus a Írsko s izolovanou elektrickou sústavou. Podnikatelia sa stavajú na stranu Eurostatu, lenže ÚRSO spochybňuje jeho metodiku zisťovania ceny elektriny. Je možné, že regulátori majú svoj kus pravdy. Vzhľadom na rôznu štruktúru taríf pre rôzne skupiny odberateľov sa dá len ťažko zostaviť jednotná metodika, ktorá by umožnila presné porovnanie naprieč Európou.
Bez ohľadu na to, či sme štvrtí alebo ôsmi, to, že cena elektriny na Slovensku je témou, potvrdili nedávne rokovania s koncernom US Steel. Po nich Robert Fico v montérkach víťazoslávne vyhlásil, že pracovné miesta sú zachránené a že rozpočet to nebude stáť ani euro. No pozabudol spomenúť, že záchrannú akciu zaplatíme v účtoch za elektrinu. US Steel totiž požadoval zľavu z poplatkov pre Slovenskú elektrizačnú prenosovú sústavu (ďalej SEPS), ktoré sú považované za koreň problému. US Steel totiž musí SEPS-u platiť poplatok za každú megawatthodinu elektriny, hoci si ju vo vlastnej elektrárni sám vyrobí a následne vo výrobe spotrebuje. Nakoniec z toho vzišlo dvadsaťstranové memorandum, v ktorom sa okrem iného z vysokopecných plynov stal obnoviteľný zdroj energie a US Steel má tak nárok na tučnú dotáciu zhruba 15 miliónov eur ročne po dobu 15 rokov. Platiť ju budú ostatní spotrebitelia.
A problémy budú pokračovať. Tento rok vyprší dlhodobá výhodnejšia zmluva hlinikárni Slovalco, ktorá odoberá približne 10 percent produkcie elektriny na Slovensku. Ak bude musieť platiť štandardné poplatky, bude to pre firmu predstavovať veľkú záťaž. V zahraničí je pritom bežné, že väčší odberatelia majú špeciálne tarify, pretože ich vyrovnaný odber elektriny posilňuje stabilitu siete. No SEPS je vlastnený štátom a štát potrebuje jeho dividendy. Tie dosiahli minulý rok vyše 21 miliónov eur. Na porovnanie, 25-percentná daň pre bohatých má do rozpočtu priniesť 52 miliónov, daňovo odvodové manévre okolo živnostníkov 70 miliónov eur. Suma dividend zo SEPS-u je tak viac ako atraktívna a vláda má záujem tlačiť na ziskovosť tohto monopolu.
.koľko elektriny potrebujeme?
K elektrizujúcim správam patrila aj tá o možnom vstupe Rosatomu do projektu novej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Opäť nechýbajú veľké slová o zabezpečení Slovenska elektrinou, nehovoriac o dvíhaní národného sebavedomia, s ktorým ešte stále máme problém. Paradoxne, tento projekt môže spraviť elektrickú energiu na Slovensku drahšou a tým menej dostupnou.
Medzi medializované požiadavky Rosatomu totiž patrí garantovanie výkupných cien vyprodukovanej elektriny. To je teraz taká móda, požaduje ich aj ČEZ pri dostavbe Temelínu. Rusi odmietajú niesť podnikateľské riziko a chcú ho preniesť na plecia celej krajiny. No niet sa čo diviť. Spotreba elektriny v Európe stagnuje a ceny od vrcholu v lete 2008 stratili viac ako 50 percent. Nemecko aj napriek odstaveniu niekoľkých reaktorov dokáže pohodlne exportovať. Slovensko bude po dokončení Mochoviec takisto exportérom, už dnes sme na hrane. Spotreba elektriny na Slovensku sa pritom len pred pár rokmi vrátila nad úroveň roku 1989 a jej prudký nárast do budúcnosti môžeme len sotva očakávať. Aj vzhľadom na to, aký obrovský tlak na energetickú efektívnosť všetkého prichádza z Európskej komisie. V nasledujúcich dekádach sa budú síce vyraďovať niektoré kapacity, na druhej strane tu máme driemajúce plynové elektrárne. Tie zabrzdil drahý plyn, no bridlicová revolúcia v USA naznačuje, že to nie je odpísaný zdroj. Nesmieme ani zabúdať, že Brusel sa módy zelených elektrární len tak nevzdá a kapacity vo fotovoltických či biomasových elektrárňach nám tu budú po kopcoch a dolinách naďalej rašiť.
Investovať obrovské prostriedky do ďalšej jadrovej elektrárne je v takejto situácii pre akéhokoľvek investora riskantný krok, o čom svedčí aj ich nízka ochota pustiť sa do toho. Politici pozabudli bojovať, keď nám Brusel prikázal zatvoriť plne funkčnú a modernizovanú elektráreň po 26 rokoch prevádzky. Teraz sa dušujú, že postavia nové jadro, nech to stojí, čo to stojí. Elektrina vďaka tomu lacnejšia nebude, skôr naopak. Budeme exportovať (ak teda bude komu), ale nebudeme ani reálne sebestační. Nemáme vlastný plyn, urán, ani to čierne uhlie do Vojan. Ak by sme aj začali v Košiciach urán kopať, stále nám to nie je nič platné, keďže by sme ho museli posielať do Ruska na spracovanie.
Výstavba akejkoľvek väčšej elektrárne je investíciou s návratnosťou rátajúcou sa na dekády. Ktorý investor sa do nej pustí, ak nepozná dňa ani hodiny, keď udrú špeciálne dane na regulované podniky, povinnosť dotovať zase nejaké nové druhy OZE, prípadne cez poplatky štátnemu monopolu sanovať prehajdákaný rozpočet?
.ani tak, ani onak
Chce investor stavať? Otvorme mu dvere, môžeme nachystať lokalitu, a pripravme chlieb a soľ. Ale tlačiť na výstavbu jadra tu a teraz za každú cenu môže jadrovej energetike v konečnom dôsledku uškodiť viac ako Fukušima. Solárne panely sa stali symbolom predraženej extravagancie a jediné, čo sme nimi dosiahli, je podporenie kultúry politického rentiérstva. Nechcime, aby sa podobným symbolom stali aj jadrové elektrárne.
Ak vláda cíti potrebu konať na poli výroby a distribúcie elektrickej energie v prospech občanov, má široké pole možností na realizáciu. Zvrátiť trend dotovania krížom-krážom všetkého od uhlia cez biomasu až po vysokopecné plyny. Prestať robiť zo SEPS-u dojnú kravu, alebo ho rovno sprivatizovať, a umožniť tak podnikom ľahšie dýchať, obzvlášť v týchto ťažkých časoch. Ale najmä – ponúknuť dlhodobo stabilné prostredie.
Autor je analytik INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.