.ak dvaja páchatelia konali z osobných motívov, môžeme akceptovať vysvetlenia, že Tamerlan a Džochar Carnajevovci boli jednoducho „lúzri“, ako sa vyjadril aj ich strýko, žijúci roky v Amerike. Osamelí, psychicky nevyzretí páchatelia, ktorí sa zatúžili zviditeľniť. Absurdita ich činu dáva v takomto vysvetlení zvrátený zmysel.
.teória odcudzenia
Ak je to tak, znamená to, že podobným útokom buď nemožno zabrániť, pretože sú plodom vyšinutého uvažovania. Alebo im zabrániť možno, ak budeme vytvárať prostredie, v ktorom sa „iní“ nebudú cítiť osamotení, a tak nebudú vystavení napríklad „radikalizácii prostredníctvom internetu“ – čo bol údajne prípad bratov Carnajevovcov.
Tejto logike zodpovedá esej Fareeda Zakariu, ktorá vyšla v novinách Washington Post pod názvom Poučenie z Bostonu. „Možno tu ide aj o širšie súvislosti,“ píše Zakaria, „ale rovnako je možné, že bratia neodrážajú žiadny trend, ktorý by sa posilňoval. Zdá sa, že Carnajevovci boli len dvaja mladí muži, odcudzení spoločnosti. Najskôr ich pohltila nenávisť, a potom sa uchýlili k vražde.“ Zakaria argumentuje, že ústretovosť je najlepším bezpečnostným riešením, aj preto, aby sa lokálne moslimské štruktúry priateľsky naladili voči väčšinovej spoločnosti. Potom môžu v zárodku zachytiť a ohlásiť potenciálnych páchateľov podobných zverstiev – Zakaria uvádza príklad, keď istý kanadský imám oznámil polícii čudné správanie moslima z okruhu svojich veriacich, a tak pomohol zabrániť atentátu.
.čo je to čečenizácia
No je tu ešte iná možnosť. Možnosť, že existujú aj „širšie súvislosti“, ktoré nevylučuje ani Zakaria. Existuje nejaký politický kontext, do ktorého možno čin bratov Carnajevovcov zaradiť?
Kontext, v ktorom čin bratov Carnajevovcov nevyznieva len ako produkt nahromadených negatívnych emócií, sa dá nájsť napríklad v knihe politológa Jossefa Bodanského Chechen Jihad. Al Quaeda’s Training Ground and the Next Wawe of Terror (Čečenský džihád. Cvičisko al-Káidy a ďalšia vlna teroru.). Kniha vyšla ešte v roku 2007, je však aktuálna aj dnes.
Bodansky šestnásť rokov pracoval ako riaditeľ Kongresového tímu, ktorý analyzoval terorizmus a nekonvenčné spôsoby boja, bol aj konzultantom amerického ministerstva obrany. Napísal bestseller Tajné dejiny vojny v Iraku a Bin Ládin: Muž, ktorý vyhlásil vojnu Amerike.
V knihe Čečenský džihád opisuje čečenský boj proti ruskej dominancii, boj, ktorého najväčším prekliatím je to, že ho v priebehu dejín zneužívali islamskí fundamentalisti. Nacionalizmus a islamizmus sa v Čečensku pretínali. Vzbury, ktoré vypukli ako nacionalistické, napokon často dopadli ako islamistické. Bodansky tu používa termín „čečenizácia“. „Čečenizácia označuje hlbokú transformáciu prevažne moslimskej spoločnosti,“ vysvetľuje. „Je to premena z jej tradičnej, väčšinovo predislamskej štruktúry na štruktúru ovládanú islamisticko-džihádistickými živlami – živlami, ktoré boli tejto spoločnosti historicky cudzie. Čečenizácia neznamená iba arabizáciu hodnotového systému, sociálnej štruktúry a životného štýlu tejto spoločnosti. Je to aj proces, počas ktorého spoločnosť takmer úplne opustí vlastné kultúrne dedičstvo a podriadi sa panislamským džihádistickým cieľom, hoci tieto ciele v konečnom dôsledku poškodzujú jej vlastné záujmy.“ Západ má občas problém pochopiť čečenizáciu. Bodansky kriticky píše, že tí americkí politici, ktorí „majú problém čeliť realite konfliktov, v akých zaviazla ich krajina“, tento pojem nepovažujú za podstatný.
Bodansky dodáva, že čečenizácia „momentálne prebieha vo významných oblastiach Iraku, Palestínskeho územia a v Indonézii, ako aj v niekoľkých moslimských komunitách v Strednej Ázii i na Balkáne“. A tento proces dostal meno podľa džihádistickej kampane, ktorá v polovici 90. rokov prebehla v Čečensku.
.veľký vzor Šamil
Zápas o národné sebaurčenie, ktorý stál na počiatku prvej čečenskej vojny, spočiatku nemal výrazne islamistické črty. Bol produktom éry. Rozpad Sovietskeho zväzu a najmä odtrhnutie pobaltských republík inšpirovali čečenské elity na vyhlásenie samostatnosti. Aby si zabezpečili podporu, odvolávali sa na protiruské vzbury v dejinách.
K hrdinom týchto dejín patril Imám Šamil, vodca povstania proti ruskej nadvláde v 19. storočí. Šamil, sám skôr racionálny vojvodca, sa obklopil aj takými bojovníkmi, ktorých cieľom nebolo vybojovať nezávislosť pre Čečencov, ale získať priestor pre islam na Kaukaze. Rusko sa obávalo prieniku islamu možno aj viac ako straty samotného čečenského územia. Šamilovu vzburu potlačilo – a ako stratégiu boja použilo aj útoky na civilistov, ekonomickú základňu Šamilových rebelov. V konečnom dôsledku však Rusko umožnilo obyvateľstvu v regióne relatívne pokojnú existenciu pod svojou ochranou, a civilisti ochranu z rúk mocnejšieho pána, než bol Šamil, napokon prijali. Pragmatik Šamil sa nestal mučeníkom. Keď padol do ruského zajatia, prispôsobil sa a starobu prežil v Kyjeve na účet cárskeho trónu. Napokon mu cár povolil aj púť do Mekky a Šamil po nej dokonal v Medine.
.súvislosť s Bostonom
Šamilov odkaz bol dvojsečný – na jednej strane boj za národ, na druhej strane boj za šírenie islamu. Obavy, či sa do úsilia o nezávislosť Čečenska neinfiltrujú radikálne islamistické živly, sa ukázali ako opodstatnené, hoci lídri, ktorí bojovali o samostatnosť, islamistom spočiatku nedôverovali. Napokon sa s nimi spojili. Vyzeralo to totiž ako pragmatické riešenie.
Do Čečenska začali prúdiť mudžahedíni z islamského sveta. Bojovníci, ktorí nadobudli skúsenosti v Čečensku, ich využili na svetových bojiskách proti „neveriacim“. Snaha o zavedenie islamského usporiadania v Čečensku však napokon zlyhala. Jednak nevydržala silovú konfrontáciu s Ruskom, jednak narazila na domáci odpor. Veľká časť čečenskej spoločnosti bola predsa len značne sekularizovaná.
Čečenské obyvateľstvo, utýrané vojnou, v ktorej civilistov utláčali ruské vojská aj domáci extrémisti, napokon prijalo dnešný status quo: proruskú vládu, ktorá sa usiluje ekonomicky obnoviť krajinu. To však neznamená, že z Čečenska vymizli extrémne živly. A najmä je jasné, že džihádisti Čečensko zo zreteľa nestratili. Má pre nich priam mýtický význam, ktorý presahuje rámec boja za politickú nezávislosť. Boj o Čečensko je pre nich bojom o islam na Kaukaze a tiež o islam v globále, o islam ako silu, ktorá premení svet. Keď ich predstava o islamskom zriadení v Čečensku nevyzerá reálna, prenášajú túto predstavu za jeho hranice. Národný prvok sa dostáva v ich propagande do úzadia, a prevláda ten islamistický. Ako už toľkokrát v dejinách, „čečenskú vec“ podriadia boju proti neveriacim na svetovom fronte.
Tu niekde je puto, ktoré môže spájať malé Čečensko s veľkým džihádom – a s Bostonom. Kým sa o motivácii bratov Carnajevovcov nedozvieme oveľa viac, nie je múdre vidieť v ich zločine iba individuálny akt, akúsi krvavú verziu oneskorenej pubertálnej vzbury voči „neprajnému okoliu“.
.teória odcudzenia
Ak je to tak, znamená to, že podobným útokom buď nemožno zabrániť, pretože sú plodom vyšinutého uvažovania. Alebo im zabrániť možno, ak budeme vytvárať prostredie, v ktorom sa „iní“ nebudú cítiť osamotení, a tak nebudú vystavení napríklad „radikalizácii prostredníctvom internetu“ – čo bol údajne prípad bratov Carnajevovcov.
Tejto logike zodpovedá esej Fareeda Zakariu, ktorá vyšla v novinách Washington Post pod názvom Poučenie z Bostonu. „Možno tu ide aj o širšie súvislosti,“ píše Zakaria, „ale rovnako je možné, že bratia neodrážajú žiadny trend, ktorý by sa posilňoval. Zdá sa, že Carnajevovci boli len dvaja mladí muži, odcudzení spoločnosti. Najskôr ich pohltila nenávisť, a potom sa uchýlili k vražde.“ Zakaria argumentuje, že ústretovosť je najlepším bezpečnostným riešením, aj preto, aby sa lokálne moslimské štruktúry priateľsky naladili voči väčšinovej spoločnosti. Potom môžu v zárodku zachytiť a ohlásiť potenciálnych páchateľov podobných zverstiev – Zakaria uvádza príklad, keď istý kanadský imám oznámil polícii čudné správanie moslima z okruhu svojich veriacich, a tak pomohol zabrániť atentátu.
.čo je to čečenizácia
No je tu ešte iná možnosť. Možnosť, že existujú aj „širšie súvislosti“, ktoré nevylučuje ani Zakaria. Existuje nejaký politický kontext, do ktorého možno čin bratov Carnajevovcov zaradiť?
Kontext, v ktorom čin bratov Carnajevovcov nevyznieva len ako produkt nahromadených negatívnych emócií, sa dá nájsť napríklad v knihe politológa Jossefa Bodanského Chechen Jihad. Al Quaeda’s Training Ground and the Next Wawe of Terror (Čečenský džihád. Cvičisko al-Káidy a ďalšia vlna teroru.). Kniha vyšla ešte v roku 2007, je však aktuálna aj dnes.
Bodansky šestnásť rokov pracoval ako riaditeľ Kongresového tímu, ktorý analyzoval terorizmus a nekonvenčné spôsoby boja, bol aj konzultantom amerického ministerstva obrany. Napísal bestseller Tajné dejiny vojny v Iraku a Bin Ládin: Muž, ktorý vyhlásil vojnu Amerike.
V knihe Čečenský džihád opisuje čečenský boj proti ruskej dominancii, boj, ktorého najväčším prekliatím je to, že ho v priebehu dejín zneužívali islamskí fundamentalisti. Nacionalizmus a islamizmus sa v Čečensku pretínali. Vzbury, ktoré vypukli ako nacionalistické, napokon často dopadli ako islamistické. Bodansky tu používa termín „čečenizácia“. „Čečenizácia označuje hlbokú transformáciu prevažne moslimskej spoločnosti,“ vysvetľuje. „Je to premena z jej tradičnej, väčšinovo predislamskej štruktúry na štruktúru ovládanú islamisticko-džihádistickými živlami – živlami, ktoré boli tejto spoločnosti historicky cudzie. Čečenizácia neznamená iba arabizáciu hodnotového systému, sociálnej štruktúry a životného štýlu tejto spoločnosti. Je to aj proces, počas ktorého spoločnosť takmer úplne opustí vlastné kultúrne dedičstvo a podriadi sa panislamským džihádistickým cieľom, hoci tieto ciele v konečnom dôsledku poškodzujú jej vlastné záujmy.“ Západ má občas problém pochopiť čečenizáciu. Bodansky kriticky píše, že tí americkí politici, ktorí „majú problém čeliť realite konfliktov, v akých zaviazla ich krajina“, tento pojem nepovažujú za podstatný.
Bodansky dodáva, že čečenizácia „momentálne prebieha vo významných oblastiach Iraku, Palestínskeho územia a v Indonézii, ako aj v niekoľkých moslimských komunitách v Strednej Ázii i na Balkáne“. A tento proces dostal meno podľa džihádistickej kampane, ktorá v polovici 90. rokov prebehla v Čečensku.
.veľký vzor Šamil
Zápas o národné sebaurčenie, ktorý stál na počiatku prvej čečenskej vojny, spočiatku nemal výrazne islamistické črty. Bol produktom éry. Rozpad Sovietskeho zväzu a najmä odtrhnutie pobaltských republík inšpirovali čečenské elity na vyhlásenie samostatnosti. Aby si zabezpečili podporu, odvolávali sa na protiruské vzbury v dejinách.
K hrdinom týchto dejín patril Imám Šamil, vodca povstania proti ruskej nadvláde v 19. storočí. Šamil, sám skôr racionálny vojvodca, sa obklopil aj takými bojovníkmi, ktorých cieľom nebolo vybojovať nezávislosť pre Čečencov, ale získať priestor pre islam na Kaukaze. Rusko sa obávalo prieniku islamu možno aj viac ako straty samotného čečenského územia. Šamilovu vzburu potlačilo – a ako stratégiu boja použilo aj útoky na civilistov, ekonomickú základňu Šamilových rebelov. V konečnom dôsledku však Rusko umožnilo obyvateľstvu v regióne relatívne pokojnú existenciu pod svojou ochranou, a civilisti ochranu z rúk mocnejšieho pána, než bol Šamil, napokon prijali. Pragmatik Šamil sa nestal mučeníkom. Keď padol do ruského zajatia, prispôsobil sa a starobu prežil v Kyjeve na účet cárskeho trónu. Napokon mu cár povolil aj púť do Mekky a Šamil po nej dokonal v Medine.
.súvislosť s Bostonom
Šamilov odkaz bol dvojsečný – na jednej strane boj za národ, na druhej strane boj za šírenie islamu. Obavy, či sa do úsilia o nezávislosť Čečenska neinfiltrujú radikálne islamistické živly, sa ukázali ako opodstatnené, hoci lídri, ktorí bojovali o samostatnosť, islamistom spočiatku nedôverovali. Napokon sa s nimi spojili. Vyzeralo to totiž ako pragmatické riešenie.
Do Čečenska začali prúdiť mudžahedíni z islamského sveta. Bojovníci, ktorí nadobudli skúsenosti v Čečensku, ich využili na svetových bojiskách proti „neveriacim“. Snaha o zavedenie islamského usporiadania v Čečensku však napokon zlyhala. Jednak nevydržala silovú konfrontáciu s Ruskom, jednak narazila na domáci odpor. Veľká časť čečenskej spoločnosti bola predsa len značne sekularizovaná.
Čečenské obyvateľstvo, utýrané vojnou, v ktorej civilistov utláčali ruské vojská aj domáci extrémisti, napokon prijalo dnešný status quo: proruskú vládu, ktorá sa usiluje ekonomicky obnoviť krajinu. To však neznamená, že z Čečenska vymizli extrémne živly. A najmä je jasné, že džihádisti Čečensko zo zreteľa nestratili. Má pre nich priam mýtický význam, ktorý presahuje rámec boja za politickú nezávislosť. Boj o Čečensko je pre nich bojom o islam na Kaukaze a tiež o islam v globále, o islam ako silu, ktorá premení svet. Keď ich predstava o islamskom zriadení v Čečensku nevyzerá reálna, prenášajú túto predstavu za jeho hranice. Národný prvok sa dostáva v ich propagande do úzadia, a prevláda ten islamistický. Ako už toľkokrát v dejinách, „čečenskú vec“ podriadia boju proti neveriacim na svetovom fronte.
Tu niekde je puto, ktoré môže spájať malé Čečensko s veľkým džihádom – a s Bostonom. Kým sa o motivácii bratov Carnajevovcov nedozvieme oveľa viac, nie je múdre vidieť v ich zločine iba individuálny akt, akúsi krvavú verziu oneskorenej pubertálnej vzbury voči „neprajnému okoliu“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.