Publikované informácie sa opierajú o výskum nemeckého sociológa Jörga Beckera, ktorý skúmal záznamy vo vojenských archívoch. Podľa nich slúžil Tappert počas vojny v dvoch jednotkách SS. Najskôr mal nastúpiť k záložnej protilietadlovej jednotke v Hessensku, od marca 1943 však už bol uvedený v zozname divízie SS Totenkopf, ktorá bola nasadená aj na východnom fronte. Tappert, ktorý zomrel v roku 2008, svoje angažmá v SS ─ na rozdiel napríklad od slávneho spisovateľa Güntera Grassa ─ nikdy verejne nepriznal. Hovoril len to, že počas vojny slúžil vo wehrmachte ako zdravotník. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Grass svoje pôsobenie v jednotkách SS priznal v autobiografickej knihe Pri šúpaní cibule.
Aj keď niektoré televízie sa po zverejnení článkov o Tappertovi rozhodli ukončiť vysielanie Derricka, v Nemecku sa po nich žiadna veľká diskusia o vyrovnaní s minulosťou nerozpútala. Ak sa o niečom diskutuje, tak skôr o tom, či má vôbec zmysel zverejňovať takéto informácie, ak dotyčný už nežije a nemôže sa k okolnostiam svojho pôsobenia v SS vyjadriť. Napríklad vysvetliť, či do týchto jednotiek vstúpil dobrovoľne, alebo bol k tomu donútený. Alebo či zverejneniu takýchto informácií nemá predchádzať hlbší výskum, ktorý by sa tieto okolnosti pokúsil zrekonštruovať.
.túžba po normalizácii
Téma vyrovnávania sa s nacistickou minulosťou už dnes celkovo v Nemecku vzbudzuje oveľa menej emócií, ako to bolo napríklad v 90. rokoch. Výstava o zločinoch wermachtu, ktorú v roku 1995 prezentoval hamburský Inštitút pre sociálny výskum či svetoznámy bestseller Daniela Goldhagena Hitlerovi ochotní kati vtedy v krajine vyvolali búrlivé reakcie. Časť verejnosti ocenila koniec mýtov, prezentujúcich radových príslušníkov wehrmachtu či iných ozbrojených zložiek tretej ríše ako obetí Hitlerovej zvrhlosti. Vyslúžili si však aj silnú kritiku a obvinenia z povrchnosti a prílišného paušalizovania. Najmä Goldhagenovi, ktorý si vo svojej knihe trúfol na odvážnu provokáciu o Nemcoch ako patologicky nadšených vykonávateľoch vražedných rozkazov, sa ušla kritika aj od renomovaných nemeckých historikov. Dnešnú atmosféru v nemeckej spoločnosti charakterizuje historička Christiane Brennerová ako túžbu po normalizácii. Televízne seriály sa síce stále točia okolo Hitlerových žien, Hitlerových „detí“, Hitlerových pomocníkov, ale prejavuje sa zároveň silná potreba, aby sa Nemecko stalo „normálnou“ krajinou, ktorej minulosť by sa konečne mala stať históriou.
.aféra Waldheim
Treba tiež povedať, že najmä v prípade Horsta Tapperta nešlo o takú veľkú verejnú rybu, aby diskusia o minulosti rozpútala celonárodné vášne. Aby sa tak stalo, muselo by ísť minimálne o osobnosť takého významu, akou bol niekdajší rakúsky prezident a dlhoročný šéf OSN Kurt Waldheim. Jeho aféra mala dramatický dopad na verejný život v krajine. V kontexte informácií o Derrickovej minulosti stojí za to ju pripomenúť.
Počas kampane pred prezidentskými voľbami v roku 1986 zverejnil rakúsky týždenník Profil informácie, že vtedy už bývalý generálny tajomník OSN a aktuálny prezidentský kandidát Kurt Waldheim bol po anšluse Rakúska členom SA aj nacistického študentského zväzu. Tiež písal o jeho pôsobení na Balkáne. Profil tvrdil, že Waldheim bol členom štábu, ktorý organizoval transport 40-tisíc gréckych Židov do vyhladzovacích táborov. O tom, kto tieto informácie posunul médiám, existuje viacero teórií. Od toho, že to bola akcia Mossadu až po pravdepodobnejšiu verziu, že išlo o iniciatívu Waldheimových sociálnodemokratických protivníkov. Waldheim v každom prípade tieto informácie poprel a postavila sa za neho aj Ľudová strana. V kampani obratne zahral na city staršej generácie Rakúšanov, keď tvrdil, že počas vojny si len ako ďalšie státisíce z nich plnil svoju povinnosť vojaka. Za prezidenta bol nakoniec zvolený. Veľmi skoro však bol konfrontovaný s reakciou zahraničia, keď ho viaceré štáty na čele s USA zaradili na zoznam nežiaducich osôb. Bývalý šéf OSN tak mohol de facto cestovať iba do arabských štátov a Rakúsko sa vďaka nemu ocitlo v čiastočnej medzinárodnej izolácii.
.kto bude ďalší?
Na posúdenie Waldheimovej aféry bola dokonca zriadená medzinárodná komisia historikov. Tá vydala stanovisko, ktoré ho čiatočne očistilo. Podľa záverov komisie sa osobne na vojnových zločinoch nepodieľal, musel však o nich vedieť. Jeho kauza však otriasla dovtedy pomerne rozšíreným názorom, že Rakúsko bolo vlastne prvou Hitlerovou obeťou. V roku 1991 kancelár Franz Vranitzky verejne vyhlásil, že Rakúsko nebolo len obeťou nacizmu, ale na niektorých zločinoch sa aj podieľalo. „Téza o Rakúsku ako obeti bola účelová, pretože mu umožnila bezproblémový štart po druhej svetovej vojne. Bohužiaľ však prispela k tomu, že neprebehla dôsledná denacifikácia. Všetci kostlivci v skrini sa nakoniec vyvalili práve s Waldheimovou aférou,“ tvrdí český historik Jaroslav Šebek.
Je dosť pravdepodobné, že temné vojnové roky môžu ešte dobehnúť viaceré verejne známe osobnosti. Keďže väčšina z nich však už podobne ako Tappert nebude medzi živými, informácie o ich živote budú skôr témou historických sympózií ako rozbuškou verejnej debaty o minulosti. To však neznamená, že nie je užitočné ich zverejňovať.
Aj keď niektoré televízie sa po zverejnení článkov o Tappertovi rozhodli ukončiť vysielanie Derricka, v Nemecku sa po nich žiadna veľká diskusia o vyrovnaní s minulosťou nerozpútala. Ak sa o niečom diskutuje, tak skôr o tom, či má vôbec zmysel zverejňovať takéto informácie, ak dotyčný už nežije a nemôže sa k okolnostiam svojho pôsobenia v SS vyjadriť. Napríklad vysvetliť, či do týchto jednotiek vstúpil dobrovoľne, alebo bol k tomu donútený. Alebo či zverejneniu takýchto informácií nemá predchádzať hlbší výskum, ktorý by sa tieto okolnosti pokúsil zrekonštruovať.
.túžba po normalizácii
Téma vyrovnávania sa s nacistickou minulosťou už dnes celkovo v Nemecku vzbudzuje oveľa menej emócií, ako to bolo napríklad v 90. rokoch. Výstava o zločinoch wermachtu, ktorú v roku 1995 prezentoval hamburský Inštitút pre sociálny výskum či svetoznámy bestseller Daniela Goldhagena Hitlerovi ochotní kati vtedy v krajine vyvolali búrlivé reakcie. Časť verejnosti ocenila koniec mýtov, prezentujúcich radových príslušníkov wehrmachtu či iných ozbrojených zložiek tretej ríše ako obetí Hitlerovej zvrhlosti. Vyslúžili si však aj silnú kritiku a obvinenia z povrchnosti a prílišného paušalizovania. Najmä Goldhagenovi, ktorý si vo svojej knihe trúfol na odvážnu provokáciu o Nemcoch ako patologicky nadšených vykonávateľoch vražedných rozkazov, sa ušla kritika aj od renomovaných nemeckých historikov. Dnešnú atmosféru v nemeckej spoločnosti charakterizuje historička Christiane Brennerová ako túžbu po normalizácii. Televízne seriály sa síce stále točia okolo Hitlerových žien, Hitlerových „detí“, Hitlerových pomocníkov, ale prejavuje sa zároveň silná potreba, aby sa Nemecko stalo „normálnou“ krajinou, ktorej minulosť by sa konečne mala stať históriou.
.aféra Waldheim
Treba tiež povedať, že najmä v prípade Horsta Tapperta nešlo o takú veľkú verejnú rybu, aby diskusia o minulosti rozpútala celonárodné vášne. Aby sa tak stalo, muselo by ísť minimálne o osobnosť takého významu, akou bol niekdajší rakúsky prezident a dlhoročný šéf OSN Kurt Waldheim. Jeho aféra mala dramatický dopad na verejný život v krajine. V kontexte informácií o Derrickovej minulosti stojí za to ju pripomenúť.
Počas kampane pred prezidentskými voľbami v roku 1986 zverejnil rakúsky týždenník Profil informácie, že vtedy už bývalý generálny tajomník OSN a aktuálny prezidentský kandidát Kurt Waldheim bol po anšluse Rakúska členom SA aj nacistického študentského zväzu. Tiež písal o jeho pôsobení na Balkáne. Profil tvrdil, že Waldheim bol členom štábu, ktorý organizoval transport 40-tisíc gréckych Židov do vyhladzovacích táborov. O tom, kto tieto informácie posunul médiám, existuje viacero teórií. Od toho, že to bola akcia Mossadu až po pravdepodobnejšiu verziu, že išlo o iniciatívu Waldheimových sociálnodemokratických protivníkov. Waldheim v každom prípade tieto informácie poprel a postavila sa za neho aj Ľudová strana. V kampani obratne zahral na city staršej generácie Rakúšanov, keď tvrdil, že počas vojny si len ako ďalšie státisíce z nich plnil svoju povinnosť vojaka. Za prezidenta bol nakoniec zvolený. Veľmi skoro však bol konfrontovaný s reakciou zahraničia, keď ho viaceré štáty na čele s USA zaradili na zoznam nežiaducich osôb. Bývalý šéf OSN tak mohol de facto cestovať iba do arabských štátov a Rakúsko sa vďaka nemu ocitlo v čiastočnej medzinárodnej izolácii.
.kto bude ďalší?
Na posúdenie Waldheimovej aféry bola dokonca zriadená medzinárodná komisia historikov. Tá vydala stanovisko, ktoré ho čiatočne očistilo. Podľa záverov komisie sa osobne na vojnových zločinoch nepodieľal, musel však o nich vedieť. Jeho kauza však otriasla dovtedy pomerne rozšíreným názorom, že Rakúsko bolo vlastne prvou Hitlerovou obeťou. V roku 1991 kancelár Franz Vranitzky verejne vyhlásil, že Rakúsko nebolo len obeťou nacizmu, ale na niektorých zločinoch sa aj podieľalo. „Téza o Rakúsku ako obeti bola účelová, pretože mu umožnila bezproblémový štart po druhej svetovej vojne. Bohužiaľ však prispela k tomu, že neprebehla dôsledná denacifikácia. Všetci kostlivci v skrini sa nakoniec vyvalili práve s Waldheimovou aférou,“ tvrdí český historik Jaroslav Šebek.
Je dosť pravdepodobné, že temné vojnové roky môžu ešte dobehnúť viaceré verejne známe osobnosti. Keďže väčšina z nich však už podobne ako Tappert nebude medzi živými, informácie o ich živote budú skôr témou historických sympózií ako rozbuškou verejnej debaty o minulosti. To však neznamená, že nie je užitočné ich zverejňovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.