Začiatkom apríla prišlo mediálne zemetrasenie: vedenie vydavateľstva s okamžitou platnosťou odvolalo dvoch šéfredaktorov Spieglu, Georga Mascola a Mathiasa M. von Blumencrona. Redakciu však nešokovalo ani tak odvolanie ako okolnosti: nič netušiaci šéfredaktori sa o tom, že ich odchod je na spadnutie, dozvedeli z konkurenčných novín. Domáce médiá následne riešili hrubé spôsoby v Spiegli, samotný týždenník vo vlastnej veci mlčal, v jednej svojej rubrike však veľavravne citoval, čo o vnútorných pomeroch napísali Süddeutsche Zeitung: „Ani Richard Nixon tak perfektne nezvládol vysoké umenie samopoškodzujúcej intrigy ako redakcia a vydavateľstvo Spiegla, najmä pokiaľ ide o povalenie svojich šéfredaktorov.“
.print verzus web
Ale je pravda, že problémy, v ktorých sa ocitol Spiegel, si pýtali radikálne riešenie. Mascolo a von Blumencron boli šéfredaktormi od roku 2008, pričom posledné dva roky riadil Mascolo tradičnú printovú redakciu a von Blumencron šéfoval samostatnej redakcii Spiegel online. Ich vzájomné vzťahy však časom veľmi ochladli. Napätie vychádzalo z rozličných záujmov medzi redakciami printu a webu. Kým Spieglu Online sa na internete darí, číta ho zdarma okolo 10 miliónov Nemcov a každoročne mu rastú príjmy z inzercie, tlačený Spiegel, ktorý oslávil 66 rokov existencie, ovládla zlá nálada. Prepadajú sa mu príjmy z inzercie (minulý rok mínus 10 percent) a za posledných päť rokov klesol predaj na stánkoch o 20 percent. Nie div, že zlá nálada printovej redakcie sa obrátili proti kolegom z webu.
Ich hlavná výčitka znie nasledovne: Spiegel Online by mal brať ohľad na print a nekanibalizovať ho. Keďže mnohí čitatelia, ktorí čítajú zadarmo web, si v rozpore s realitou myslia, že sú tam tie isté články, ako v tlačenom vydaní, najmä študenti už nemajú veľa dôvodov, aby si ešte aj predplácali Spiegel. Mascolo preto žiadal, aby Spiegel Online zverejňoval najmä čerstvé spravodajstvo a vynašiel spôsob, ako spoplatňovať analytickejšie texty. Proti tomu však bol Blumencron, ktorý argumentoval, že ak by začali spoplatňovať časť obsahu, prepadne sa celková čítanosť webu, a tým padnú aj príjmy.
Proti tomu však ľudia z printu namietajú, že napriek padajúcim príjmom printu a stúpajúcim ziskom webu je to stále tak, že print živí web, a nie naopak. Interné spory medzi oboma redakciami Spieglu, v ktorých pracuje spolu asi 400 novinárov, však neviedli k zmieru, ale k pokračovaniu studenej vojny. Mascolo a von Blumencron síce mali nedávno predstaviť nový koncept spolunažívania, ale neprišli s ničím. A vo vydavateľstve stúpala nervozita pre oboch šéfredaktorov.
.ako znovu nabiť delo
Von Blumencron bol síce strojcom úspechu fenoménu Spiegel Online, lenže aj akcionári si uvedomujú, že web musí byť čiastočne spoplatnený.
Georgovi Mascolovi sa čoraz viac vyčítalo, že nemá nos na titulné obálky, ktoré Spiegel predávajú na stánkoch. Lenže Mascolo to mal objektívne omnoho ťažšie než jeho predchodcovia. Jednak už oveľa menej zaberajú politické titulky a najväčšiu predajnosť okolo milióna kusov Spieglu zabezpečovali obálky s „mäkkými“ témami ako bolesti chrbta.
Ani pre politicky zameraných čitateľov už nie je Spiegel povinným čítaním. Ešte do 90. rokov bol magazín jediným médiom, ktoré zamestnávalo armádu investigatívnych novinárov. Jednoducho snom každého investigatívca bolo písať práve pre Spiegel. Práve tu sa rodili kauzy, ktoré vedeli otriasť každou vládou, aj Konradom Adenauerom. Spiegel mal investigatívne poslanie vpísané do rodného listu, už otec zakladateľ Rudolf Augstein nazval svoje noviny „útočným delom demokracie“. Helmut Kohl mal aj preto magazín v zuboch, Spieglu nikdy neposkytol rozhovor a ostentatívne tvrdil, že ho nikdy nečíta (i keď nie každý mu to veril, keďže o jeho obsahu býval dobre informovaný). Ale tieto zlaté časy sú preč. Kvalitné investigatívne oddelenia majú už viaceré denníky a keď sa deje niečo horúce, týždenníkom ako Spiegel sa už ťažko prichádza s novými odhaleniami.
Wolfgang Büchner, doterajší úspešný šéf spravodajskej dpa, ktorý sa stal práve novým šéfredaktorom Spieglu, stojí teda pred náročnými výzvami: zladiť print s webom a nájsť pre slávny a stále skvelý magazín nový zmysel existencie.
.print verzus web
Ale je pravda, že problémy, v ktorých sa ocitol Spiegel, si pýtali radikálne riešenie. Mascolo a von Blumencron boli šéfredaktormi od roku 2008, pričom posledné dva roky riadil Mascolo tradičnú printovú redakciu a von Blumencron šéfoval samostatnej redakcii Spiegel online. Ich vzájomné vzťahy však časom veľmi ochladli. Napätie vychádzalo z rozličných záujmov medzi redakciami printu a webu. Kým Spieglu Online sa na internete darí, číta ho zdarma okolo 10 miliónov Nemcov a každoročne mu rastú príjmy z inzercie, tlačený Spiegel, ktorý oslávil 66 rokov existencie, ovládla zlá nálada. Prepadajú sa mu príjmy z inzercie (minulý rok mínus 10 percent) a za posledných päť rokov klesol predaj na stánkoch o 20 percent. Nie div, že zlá nálada printovej redakcie sa obrátili proti kolegom z webu.
Ich hlavná výčitka znie nasledovne: Spiegel Online by mal brať ohľad na print a nekanibalizovať ho. Keďže mnohí čitatelia, ktorí čítajú zadarmo web, si v rozpore s realitou myslia, že sú tam tie isté články, ako v tlačenom vydaní, najmä študenti už nemajú veľa dôvodov, aby si ešte aj predplácali Spiegel. Mascolo preto žiadal, aby Spiegel Online zverejňoval najmä čerstvé spravodajstvo a vynašiel spôsob, ako spoplatňovať analytickejšie texty. Proti tomu však bol Blumencron, ktorý argumentoval, že ak by začali spoplatňovať časť obsahu, prepadne sa celková čítanosť webu, a tým padnú aj príjmy.
Proti tomu však ľudia z printu namietajú, že napriek padajúcim príjmom printu a stúpajúcim ziskom webu je to stále tak, že print živí web, a nie naopak. Interné spory medzi oboma redakciami Spieglu, v ktorých pracuje spolu asi 400 novinárov, však neviedli k zmieru, ale k pokračovaniu studenej vojny. Mascolo a von Blumencron síce mali nedávno predstaviť nový koncept spolunažívania, ale neprišli s ničím. A vo vydavateľstve stúpala nervozita pre oboch šéfredaktorov.
.ako znovu nabiť delo
Von Blumencron bol síce strojcom úspechu fenoménu Spiegel Online, lenže aj akcionári si uvedomujú, že web musí byť čiastočne spoplatnený.
Georgovi Mascolovi sa čoraz viac vyčítalo, že nemá nos na titulné obálky, ktoré Spiegel predávajú na stánkoch. Lenže Mascolo to mal objektívne omnoho ťažšie než jeho predchodcovia. Jednak už oveľa menej zaberajú politické titulky a najväčšiu predajnosť okolo milióna kusov Spieglu zabezpečovali obálky s „mäkkými“ témami ako bolesti chrbta.
Ani pre politicky zameraných čitateľov už nie je Spiegel povinným čítaním. Ešte do 90. rokov bol magazín jediným médiom, ktoré zamestnávalo armádu investigatívnych novinárov. Jednoducho snom každého investigatívca bolo písať práve pre Spiegel. Práve tu sa rodili kauzy, ktoré vedeli otriasť každou vládou, aj Konradom Adenauerom. Spiegel mal investigatívne poslanie vpísané do rodného listu, už otec zakladateľ Rudolf Augstein nazval svoje noviny „útočným delom demokracie“. Helmut Kohl mal aj preto magazín v zuboch, Spieglu nikdy neposkytol rozhovor a ostentatívne tvrdil, že ho nikdy nečíta (i keď nie každý mu to veril, keďže o jeho obsahu býval dobre informovaný). Ale tieto zlaté časy sú preč. Kvalitné investigatívne oddelenia majú už viaceré denníky a keď sa deje niečo horúce, týždenníkom ako Spiegel sa už ťažko prichádza s novými odhaleniami.
Wolfgang Büchner, doterajší úspešný šéf spravodajskej dpa, ktorý sa stal práve novým šéfredaktorom Spieglu, stojí teda pred náročnými výzvami: zladiť print s webom a nájsť pre slávny a stále skvelý magazín nový zmysel existencie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.