Nemožno sa preto čudovať, ak pri bližšom prieskume odborníci zistia prekvapivé skutočnosti. Najväčšie prekvapenia zvyčajne súvisia s posunom doby vzniku danej stavby, keď sa preukáže, že ju postavili skôr, ako sa dovtedy myslelo. Opačné prípady sú už menej bežné. Takéto prekvapenia pripravilo odborníkom v posledných rokoch aj viacero kostolíkov, teraz už čerstvo románskych.
Dedinka neďaleko Trnavy Cífer, časť Pác sa preslávila nálezom stavby z čias antického Ríma, ktorú však po prieskume opäť zasypali. Podstatne lepšie je na tom jej druhý skvost, už dva roky oficiálne románsky Kostol sv. Petra a Pavla. Je výraznou dominantou obce a návštevníka víta v ohradenom areáli hneď na okraji zástavby v smere od Trnavy.
Stredoveký pôvod opevnenej stavby sa predpokladal už dlhší čas, aj pre zmienky v písomných prameňoch. Po prestavbách v 18. a 19. storočí ho tam však bolo takmer nemožné vidieť. Len mohutnosť veže niečo naznačovala.
Kostol dlho chátral, až sa jeho obnovy chytili nadšenci z občianskeho združenia Pác – renovácia historických pamiatok. Hneď prvá sezóna výskumu priniesla v roku 2010 zásadné objavy, ktoré potvrdili existenciu nie jednej, ale hneď dvoch stavebných etáp v 13. storočí. Navyše v severnom múre sa našiel náhrobný kameň s reliéfom kríža, ktorý je ešte starší – z 12. storočia. Isté pochybnosti vzbudzuje najstaršia podoba kostolíka, ktorý mal byť podľa všetkého „širší ako dlhší“, teda šírka lode bola väčšia ako dĺžka. Takýto tvar pôdorysu je veľmi nezvyčajný, čo by mohlo naznačovať, že pôvodne nešlo o kostolík. Prekvapenie priniesol aj prieskum starobylo vyzerajúcej veže, ktorá, ako sa ukázalo, vznikla napokon až pri barokovej prestavbe v roku 1764. Kostol stojí v súčasnosti s vynovenou exteriérovou fasádou a odkrytým severným nárožím najstaršej etapy s reliéfnym náhrobným kameňom.
.návrat strateného syna
Malý, už opäť románsky Kostol sv. Štefana, stojaci v areáli cintorína na okraji najmenšej obce okresu Partizánske Livina, je dôkazom, že aj takí veľkí odborníci, akým Václav Mencl rozhodne bol, sa môžu niekedy „seknúť“. Niekoľko generácií pamiatkarov považovalo stredovekú stavbu za nenávratne stratenú, keďže ju podľa Mencla mali v roku 1924 bez výskumu zbúrať a nahradiť novým kostolom v neorománskom slohu. Keďže išlo o novostavbu, nebol, samozrejme, žiadny dôvod zapísať ju do zoznamu kultúrnych pamiatok.
Malá oprava objektu v roku 2009 však prichystala pamiatkarom veľké prekvapenie: odhalenie románskeho muriva. Ďalší výskum dokázal, že z údajne zbúraného románskeho kostolíka sa toho zachovalo pomerne veľa. Našli sa tu hneď štyri pôvodné štrbinové okná, nezvyčajné slepé arkády v južnej stene lode, ako aj časť maliarskej výzdoby. Odborníci zistili, že stredoveký kostolík bol iba rozšírený západným smerom (čomu padla za obeť románska tribúna s vežičkou), a že pôvodné obvodové múry len nadmurovali. Pátranie v archívoch ukázalo, že farníci žiadali presne o takúto prestavbu a pamiatkari im ju v tomto rozsahu aj schválili.
Kostolík tak „ostarol“ o nejakých 800 rokov a dnes je datovaný opäť približne do 12. storočia. Pôvodné okná sú prezentované aj v exteriéri, a stavba tak v súčasnosti ponúka zaujímavý mix románskeho a neorománskeho štýlu. .prekvapenie v Šaštíne
Naše známe pútnické miesto sa síce oprávnene chváli Národnou svätyňou Sedembolestnej Panny Márie, len kilometer severne v časti Stráže nad Myjavou ju však vekom odnedávna značne zatieňuje tamojší Kostol sv. Alžbety, stojaci uprostred cintorína. Dlhé roky nijako nepriťahoval pozornosť pamiatkarov a odborná verejnosť ho pokladala za bežnú barokovú stavbu z 18. storočia, ktorú postavili s využitím časti gotického kostola. Takú bežnú, že ani nebola zapísaná v zozname národných kultúrnych pamiatok.
Zlom nastal až počas obnovy v roku 2008. Keď majstri obili staré omietky, objavilo sa pod nimi tehlové murivo so stopami po zosekaných slepých arkádach, ktoré pôvodne zdobili obvodové múry celej stavby, na svoju dobu pomerne veľkej. Rovnaký ozdobný prvok nájdeme u nás na viacerých románskych stavbách z prvej polovice 13. storočia. Následný výskum toto datovanie potvrdil, a tak na mape Slovenska pribudol ďalší románsky kostol.
Prekvapení boli aj historici, ktorí tento región poznajú z historických listín ako riedko osídlené nárazníkové pásmo medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom. Už v roku 1210 sa však spomína šaštínsky arcidiakon, čo predpokladá existenciu viacerých farností v regióne.
.rotunda farára Godislava?
Príkladom zriedkavejšieho „omladnutia“ stavby môže byť Kostol sv. Mikuláša, stojaci na kopci v dedinke Domaniža neďaleko Rajca. Veľmi netypické presbytérium kruhového pôdorysu bolo dlhý čas pokladané za pravdepodobne románsku rotundu, ktorú neskoršie rozšírili prístavbou gotickej lode a veže. Túto hypotézu podporovala aj písomná zmienka o tamojšom farárovi menom Godislav z druhej polovice 13. storočia.
Pri výskume v roku 2008 sa však zistilo, že domnelá rotunda je ešte mladšia ako zvyšok kostola, datovaný do 14. storočia, a postavili ju až v 17. storočí... Bola to pre odborníkov dobrá ukážka toho, že zdanie môže niekedy klamať.
Vysvetlenie netradičného tvaru presbytéria sa však napokon našlo. Ďalší výskum objavil v základoch presbytéria odlišné murivo, ktoré bolo identifikované ako zvyšky základov románskej rotundy. Po jej zániku postavili na tomto mieste klasický kostol s pozdĺžnou loďou, západnou vežou a presbytériom. V súčasnosti sa tvar presbytéria vysvetľuje tým, že pri renesančnej prestavbe zbúrali gotickú svätyňu, ktorá už nevyhovovala veľkosťou, pričom stavitelia si uľahčili prácu a postavili novú na základoch románskej rotundy. Aby však história miesta bola ešte komplikovanejšia, výskum odkryl pod rotundou ešte staršie murivo, ktoré sa považuje za základy strážnej veže.
Autor tvorí portál apsida.sk.
Dedinka neďaleko Trnavy Cífer, časť Pác sa preslávila nálezom stavby z čias antického Ríma, ktorú však po prieskume opäť zasypali. Podstatne lepšie je na tom jej druhý skvost, už dva roky oficiálne románsky Kostol sv. Petra a Pavla. Je výraznou dominantou obce a návštevníka víta v ohradenom areáli hneď na okraji zástavby v smere od Trnavy.
Stredoveký pôvod opevnenej stavby sa predpokladal už dlhší čas, aj pre zmienky v písomných prameňoch. Po prestavbách v 18. a 19. storočí ho tam však bolo takmer nemožné vidieť. Len mohutnosť veže niečo naznačovala.
Kostol dlho chátral, až sa jeho obnovy chytili nadšenci z občianskeho združenia Pác – renovácia historických pamiatok. Hneď prvá sezóna výskumu priniesla v roku 2010 zásadné objavy, ktoré potvrdili existenciu nie jednej, ale hneď dvoch stavebných etáp v 13. storočí. Navyše v severnom múre sa našiel náhrobný kameň s reliéfom kríža, ktorý je ešte starší – z 12. storočia. Isté pochybnosti vzbudzuje najstaršia podoba kostolíka, ktorý mal byť podľa všetkého „širší ako dlhší“, teda šírka lode bola väčšia ako dĺžka. Takýto tvar pôdorysu je veľmi nezvyčajný, čo by mohlo naznačovať, že pôvodne nešlo o kostolík. Prekvapenie priniesol aj prieskum starobylo vyzerajúcej veže, ktorá, ako sa ukázalo, vznikla napokon až pri barokovej prestavbe v roku 1764. Kostol stojí v súčasnosti s vynovenou exteriérovou fasádou a odkrytým severným nárožím najstaršej etapy s reliéfnym náhrobným kameňom.
.návrat strateného syna
Malý, už opäť románsky Kostol sv. Štefana, stojaci v areáli cintorína na okraji najmenšej obce okresu Partizánske Livina, je dôkazom, že aj takí veľkí odborníci, akým Václav Mencl rozhodne bol, sa môžu niekedy „seknúť“. Niekoľko generácií pamiatkarov považovalo stredovekú stavbu za nenávratne stratenú, keďže ju podľa Mencla mali v roku 1924 bez výskumu zbúrať a nahradiť novým kostolom v neorománskom slohu. Keďže išlo o novostavbu, nebol, samozrejme, žiadny dôvod zapísať ju do zoznamu kultúrnych pamiatok.
Malá oprava objektu v roku 2009 však prichystala pamiatkarom veľké prekvapenie: odhalenie románskeho muriva. Ďalší výskum dokázal, že z údajne zbúraného románskeho kostolíka sa toho zachovalo pomerne veľa. Našli sa tu hneď štyri pôvodné štrbinové okná, nezvyčajné slepé arkády v južnej stene lode, ako aj časť maliarskej výzdoby. Odborníci zistili, že stredoveký kostolík bol iba rozšírený západným smerom (čomu padla za obeť románska tribúna s vežičkou), a že pôvodné obvodové múry len nadmurovali. Pátranie v archívoch ukázalo, že farníci žiadali presne o takúto prestavbu a pamiatkari im ju v tomto rozsahu aj schválili.
Kostolík tak „ostarol“ o nejakých 800 rokov a dnes je datovaný opäť približne do 12. storočia. Pôvodné okná sú prezentované aj v exteriéri, a stavba tak v súčasnosti ponúka zaujímavý mix románskeho a neorománskeho štýlu. .prekvapenie v Šaštíne
Naše známe pútnické miesto sa síce oprávnene chváli Národnou svätyňou Sedembolestnej Panny Márie, len kilometer severne v časti Stráže nad Myjavou ju však vekom odnedávna značne zatieňuje tamojší Kostol sv. Alžbety, stojaci uprostred cintorína. Dlhé roky nijako nepriťahoval pozornosť pamiatkarov a odborná verejnosť ho pokladala za bežnú barokovú stavbu z 18. storočia, ktorú postavili s využitím časti gotického kostola. Takú bežnú, že ani nebola zapísaná v zozname národných kultúrnych pamiatok.
Zlom nastal až počas obnovy v roku 2008. Keď majstri obili staré omietky, objavilo sa pod nimi tehlové murivo so stopami po zosekaných slepých arkádach, ktoré pôvodne zdobili obvodové múry celej stavby, na svoju dobu pomerne veľkej. Rovnaký ozdobný prvok nájdeme u nás na viacerých románskych stavbách z prvej polovice 13. storočia. Následný výskum toto datovanie potvrdil, a tak na mape Slovenska pribudol ďalší románsky kostol.
Prekvapení boli aj historici, ktorí tento región poznajú z historických listín ako riedko osídlené nárazníkové pásmo medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom. Už v roku 1210 sa však spomína šaštínsky arcidiakon, čo predpokladá existenciu viacerých farností v regióne.
.rotunda farára Godislava?
Príkladom zriedkavejšieho „omladnutia“ stavby môže byť Kostol sv. Mikuláša, stojaci na kopci v dedinke Domaniža neďaleko Rajca. Veľmi netypické presbytérium kruhového pôdorysu bolo dlhý čas pokladané za pravdepodobne románsku rotundu, ktorú neskoršie rozšírili prístavbou gotickej lode a veže. Túto hypotézu podporovala aj písomná zmienka o tamojšom farárovi menom Godislav z druhej polovice 13. storočia.
Pri výskume v roku 2008 sa však zistilo, že domnelá rotunda je ešte mladšia ako zvyšok kostola, datovaný do 14. storočia, a postavili ju až v 17. storočí... Bola to pre odborníkov dobrá ukážka toho, že zdanie môže niekedy klamať.
Vysvetlenie netradičného tvaru presbytéria sa však napokon našlo. Ďalší výskum objavil v základoch presbytéria odlišné murivo, ktoré bolo identifikované ako zvyšky základov románskej rotundy. Po jej zániku postavili na tomto mieste klasický kostol s pozdĺžnou loďou, západnou vežou a presbytériom. V súčasnosti sa tvar presbytéria vysvetľuje tým, že pri renesančnej prestavbe zbúrali gotickú svätyňu, ktorá už nevyhovovala veľkosťou, pričom stavitelia si uľahčili prácu a postavili novú na základoch románskej rotundy. Aby však história miesta bola ešte komplikovanejšia, výskum odkryl pod rotundou ešte staršie murivo, ktoré sa považuje za základy strážnej veže.
Autor tvorí portál apsida.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.