Takmer výlučne sa zúčastňujú študentky, zjavne prevažne z okolia Prešova. Aj keď sedem textov v konečnom výbere nemá nejaký veľký štatisticky význam, aj tak len hovoria niečo o túžbach, obavách a ideáloch východoslovenskej mládeže.
Tento rok dominovali príbehy o vzťahoch. Najnápadnejšia tendencia: len sa to tak hemžilo sexi Germánmi s modrými očami alebo dokonca s modrou krvou. Rovnako ako v literatúre od profesionálov, ani študentky z východu nepíšu o témach východu – ani o Cigáňoch, ani o masovej migrácii Sloveniek ako opatrovateliek starých ľudí do môjho rodného Rakúska.
Nie celkom v trende s jarnou sezónou 2013 bol text, v ktorom sa pekný mladý pár háda o existencii Boha, a príbeh o jednom radikálnom knihomoľovi, ktorému jeho priateľka vyčíta: „Myslíš, že je normálne v dvadsiatich šiestich rokoch bývať v garáži a k tomu ešte predať vlastnú posteľ, aby som mohol žiť so všetkými knihami sveta?“ Kedysi napomínaná starou mamou, aby nikdy v živote nespala na holej zemi, rozprávačka po dva a pol roku v garáži knihomoľa opúšťa. Lepší je príbeh o bodliaku, ktorý vysmädnutý rastie na opustenom mieste, kým mu vietor nepošepká, že v tom „lila klobúčiku“ vyzerá síce celkom elegantne, ale ľudia ho pokladajú za burinu.
„Také radikálne, ako Rómeo a Júlia, to zase byť nemusí,” hovorí ďalšia rozprávačka. „Ale ani pre peniaze by som sa nevydala,“ vysnívaný by však mal „zdediť polovicu kráľovstva a vziať si ma.“ Jeho krv „je modrá. Je to šľachtic. Nepríde však na bielom koni, ale s korytnačkou.“ V texte Bryndzové halušky sa prešovská študentka v prvom semestri zaľúbi do majiteľa zmrzlinárne – „úžasný úsmev, modré oči.“ Začne uňho robiť čašníčku: „Chvíľu som obsluhovala hostí v čiernej sukni a bielej blúzke: Niekedy nie je mozog taký dôležitý.“
Hrdina jednej duchárskej poviedky sa predstavuje ako „Georg Freiwald, som tu horárom.“ Strašidlo končí zastrelené v temnom nemeckom lese: „Ale niečo tu nebolo v poriadku. Vlci nemajú modré oči.“ Všetky leitmotívy prešovskej jari sa stretli v jednom texte, v ktorom sedemnásťročná Slovenka Anna zazrie nemeckého vojaka Wehrmachtu Hermanna. „Blond vlasy rozstrapatené, helma na zemi. Nemohla vidieť jeho oči, ale bola si istá, že sú modré. Isto boli modré. Čítal knihu, Schillera.“ Píše sa rok 1944, istý nechápavý partizán ničí strelou do brucha nemecko-slovenskú lásku.
Bolo by to lacné, vytvárať na základe pár textov nejakú teóriu. Minulý rok to boli skôr kriminálne príbehy a analýzy svedomia na tému potrat. Napriek tomu sa dnes pýtam, či slovenské dievčatá snívajú o modrookých nemeckých vojakoch.
Tento rok dominovali príbehy o vzťahoch. Najnápadnejšia tendencia: len sa to tak hemžilo sexi Germánmi s modrými očami alebo dokonca s modrou krvou. Rovnako ako v literatúre od profesionálov, ani študentky z východu nepíšu o témach východu – ani o Cigáňoch, ani o masovej migrácii Sloveniek ako opatrovateliek starých ľudí do môjho rodného Rakúska.
Nie celkom v trende s jarnou sezónou 2013 bol text, v ktorom sa pekný mladý pár háda o existencii Boha, a príbeh o jednom radikálnom knihomoľovi, ktorému jeho priateľka vyčíta: „Myslíš, že je normálne v dvadsiatich šiestich rokoch bývať v garáži a k tomu ešte predať vlastnú posteľ, aby som mohol žiť so všetkými knihami sveta?“ Kedysi napomínaná starou mamou, aby nikdy v živote nespala na holej zemi, rozprávačka po dva a pol roku v garáži knihomoľa opúšťa. Lepší je príbeh o bodliaku, ktorý vysmädnutý rastie na opustenom mieste, kým mu vietor nepošepká, že v tom „lila klobúčiku“ vyzerá síce celkom elegantne, ale ľudia ho pokladajú za burinu.
„Také radikálne, ako Rómeo a Júlia, to zase byť nemusí,” hovorí ďalšia rozprávačka. „Ale ani pre peniaze by som sa nevydala,“ vysnívaný by však mal „zdediť polovicu kráľovstva a vziať si ma.“ Jeho krv „je modrá. Je to šľachtic. Nepríde však na bielom koni, ale s korytnačkou.“ V texte Bryndzové halušky sa prešovská študentka v prvom semestri zaľúbi do majiteľa zmrzlinárne – „úžasný úsmev, modré oči.“ Začne uňho robiť čašníčku: „Chvíľu som obsluhovala hostí v čiernej sukni a bielej blúzke: Niekedy nie je mozog taký dôležitý.“
Hrdina jednej duchárskej poviedky sa predstavuje ako „Georg Freiwald, som tu horárom.“ Strašidlo končí zastrelené v temnom nemeckom lese: „Ale niečo tu nebolo v poriadku. Vlci nemajú modré oči.“ Všetky leitmotívy prešovskej jari sa stretli v jednom texte, v ktorom sedemnásťročná Slovenka Anna zazrie nemeckého vojaka Wehrmachtu Hermanna. „Blond vlasy rozstrapatené, helma na zemi. Nemohla vidieť jeho oči, ale bola si istá, že sú modré. Isto boli modré. Čítal knihu, Schillera.“ Píše sa rok 1944, istý nechápavý partizán ničí strelou do brucha nemecko-slovenskú lásku.
Bolo by to lacné, vytvárať na základe pár textov nejakú teóriu. Minulý rok to boli skôr kriminálne príbehy a analýzy svedomia na tému potrat. Napriek tomu sa dnes pýtam, či slovenské dievčatá snívajú o modrookých nemeckých vojakoch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.