Lima bola pre mňa dievča s medenou kožou. Na pohľad rezervovaná, akoby mala v sebe niečo z toho tajomného ticha ľudí, ktorí prichádzajú z hôr. A k tomu mala ešte liečivé ruky. Pretože tu v Lime som získala späť svoj hlas. Nie, to nie je metafora. Prišla som sem po päťdesiatich dňoch intenzívneho cestovania, bola som zachrípnutá a mala som zimnicu. Odchádzala som vyliečená vďaka starostlivosti mojich kamarátov, znovu plná energie. Videla a zažila som tu mesto, ktoré prerástlo samo seba. Prvýkrát som si namočila nohy v Tichom oceáne, liezla som hore na kopce dedinky El Salvador, aby som na vlastné oči videla ľudí, ktorí si napriek chudobe a vyprahnutosti pôdy vážia svoju zem, videla som historické centrum mesta s jeho kostolmi a chrámami, so všetkými turistickými atrakciami a jeho náboženskými procesiami. Pretože Lima nie je jedno mesto, Lima hostí v sebe mnoho miest, podľa nálady, niektoré z nich ovládajú iné. Lima je ako mladá žena, ktorej telo vyrástlo z šiat, ktoré nosí. Už jej viac nesedia. Tak ako doprava plná prekážok a množstvo žeriavov, ktoré stoja na každej strane. Toto mesto má tvár, ktorú niekto uložil, keď sa ponáhľal, oko tu, ústa tam, čelo zobrané odvšadiaľ. Lima je mestiza, chola, je nemecká aj švajčiarska, čilská aj španielska… a predovšetkým Lima.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.