S chvostom v zástrčke šliapu ostošesť. Keď sa zmečiarievalo, alebo teraz, keď sa sficovieva, mám zrazu nepríjemné zážitky s policajtmi. Zaflekujú na chodníku, vystúpia a tresnú dvermi ako v americkom filme a pustia sa do ženy sediacej na lavičke spolu s jej udychčaným psíkom. Policajt kričí: „Ako si to predstavujete?! A ešte za bieleho dňa! A ten pes nemá ani známku!“ Hneď za cukrárňou, pár krokov odtiaľ, sa zatiaľ díluje ostošesť. Policajt, spravodlivo rozčúlený, z výšky svojej funkcie kričí na ženu. Žena sa kajá, platí pokutu. Je to rovnako trápne a absurdné, ako obrovské ospravedlňujúce titulky v novinách, ktoré si vyhandlovali na súde gauneri z Bonanna. Z pozície moci sa frustrovaní funkcionári vždy dožadujú poriadku. Očisty svojej cti. Idú sa zadrhnúť neuhasiteľným ohňom, sršia lávu zhora nadol a tá sa šíri v spoločnosti ako nákaza. Keď vládnu gauneri, armáda frustrovaných funkcionárov plní svoje úlohy. Vypadávajú z novín, strašia v parku. Možno by sme ich mali poľutovať, ale dá sa to? Keď človek sleduje súdy s novinármi, ktorí sa musia obhajovať ako v školskej lavici za to, že robia nebojácne svoju prácu, až sa žalúdok obracia. Milé deti, najdôležitejšie je nestať sa funkcionárom. Ničoho. Od všemocných vrátnikov až po prezidenta, ktorý robí najhoršie gramatické chyby, to smrdí tým istým smradom: sluhovskou frustráciou. Tej vás nezbavia žiadne peniaze a žiadna moc.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.