Museli jsme prožít, co jsme prožili, abychom pochopili aspoň některé základní kategorie Kierkegaardova myšlení, jimž bude pomalu sto let: teď víme, co znamená působit v okamžiku, víme, jak nesmiřitelné napětí je mezi věčností a časností, ideálem a skutečností, Bohem a světem, a víme také, že teprve kříž, utrpení, nemoc až k smrti a úzkost jsou prostředky naší náboženské výchovy. A také začínáme chápat nepřátelství, které je položeno mezi ducha a tisk: sdílíme se Sørenem Kierkegaardem nenávist k této mocnosti, sloužící lži, klamu a podvodu a předpokládající bezduché a duchu nepřátelské publikum,“ napísal v auguste 1939 tajomník pražskej pobočky YMCA Jaroslav Šimsa (otec evanjelického farára a signatára Charty 77 Jana Šimsu).
.filozof pre čas krízy
Søren Kierkegaard sa narodil do dobre situovanej luteránskej rodiny v čase „zlatého veku“ Dánska. Ako filozof, spisovateľ a teológ, obdarovaný skvelým intelektom, schopnosťou rečniť a brilantne písať, vstúpil do povedomia vtedajšej spoločnosti mnohými esejami, článkami a spismi pod rôznymi pseudonymami. Netušil, že jeho myšlienky sa dotknú myslenia nielen Európy, ale aj celého sveta. V učebniciach filozofie býva označený za otca existencializmu. Vývoj filozofického myslenia v západnej hemisfére a najmä spoločenskej situácie vDánsku po jeho smrti potvrdil oprávnenosť jeho kritiky a obáv z trendov, ktoré trefne pomenoval a analyzoval. Kedysi zaznávaný, posledné desaťročia znovu objavovaný. Jeho odkazu sa venujú mnohé konferencie, vznikajú Kierkegaardove spoločnosti, bádatelia publikujú nové publikácie a preklady jeho diel.
Na otázku „Prečo je Kierkegaard aktuálny aj dnes?“ existuje kierkegaardovská odpoveď: Človek sa nachádza v morálnej kríze, ktorá prerástla aj do krízy ekonomickej. Napriek tomu, že vlastní množstvo vecí, nie je šťastný. Napriek tomu, že míľovými krokmi napreduje v rozvoji vedy a techniky, nedokáže sa zbaviť túžby považovať sa za dokonalého. Pokiaľ bude človek otrokom tejto túžby, bude neustále pociťovať ten zvláštny pocit sklamania a následného zúfalstva. Človek prestal veriť v priateľstvo, v spravodlivosť, v dobro, v Boha. Výsledkom nádeje, vloženej do spoločenských zmien či cirkvi je fakt, že zostal sám uprostred davu a v beznádeji. Európa uviazla v pasci skepsy a cynizmu. A práve o pojme zúfalstva a tragédii človeka písal Kierkegaard. Azda preto existuje priama úmernosť medzi vnútorným utrpením človeka, jeho trudnomyseľnosťou a záujmom o Kierkegaarda v posledných rokoch. Človek neprestal žiť v konflikte medzi tým, čo by mal urobiť a tým, k čomu prirodzene inklinuje – tento konflikt je neustály.
.pasca masovej kultúry
S neuveriteľným predstihom a naliehavosťou Kierkegaard varoval pred masovou kultúrou. Masy boli v jeho očiach pascou pre skutočný rozvoj osobnosti. Varoval ľudí pred tým, aby pohodlne splynuli s davom a prijali jeho hodnoty, ciele a východiská. „V mase niet pravdy,“ hovoril, hoci každý človek, ktorý je jej súčasťou, nejakú svoju pravdu má. Obzvlášť mladí ľudia si preto mali dávať pozor, aby ich osobnosť nebola „roztopená“ v kultúre davu. Najhoršia pravda je tá, ktorú presadzuje dav. Preto Kierkegaard tak ostro vystupoval proti médiám a článkom v rukách politikov, v ktorých sa ľudia vyjadrujú všeobecne a neadresne, skrývajúc sa v mase. Volal po osobnej zodpovednosti človeka, ktorý dokáže tvárou v tvár druhému vyjadriť svoj názor, svoju kritiku, svoje riešenie. Varoval pred individualizmom, ale viedol človeka k tomu, aby sa stal individualitou. Vo svojich dielach vyzýval, aby človek začal samostatne myslieť a stal sa nezávislým od médií, spoločnosti a cirkvi, lebo len jednotlivec, ktorý prevezme zodpovednosť za svoje činy a dokáže aj nespravodlivo trpieť, bude vedieť slobodne žiť.
.pasca bulváru
Kierkegaard je okrem iného známy aj svojou kritikou tlače, ktorá sa začala rozvíjať v 19. storočí. Ako jeden z prvých v nej vypozoroval nebezpečenstvo, vyplývajúce z rizika, že tlač dokáže manipulovať masy. Kierkegaard neveril, že noviny môžu pozitívne pôsobiť na človeka. Tlač podľa neho demagogicky ovplyvňuje masy ľudí a tým sa stráca osobná zodpovednosť jednotlivca, stáva sa tvorcom hodnôt, ktoré (negatívne) premieňajú spoločnosť, pretože pravda sa stáva komoditou, z jednotlivca robí súčasť masy a ohrozuje jeho slobodu.
Kierkegaard nepovažoval tlač za ochrankyňu slobody človeka. Naopak: v rukách finančných magnátov a politických strán sa tlač stáva nástrojom na presadzovanie osobných názorov na úkor pravdy a dobra väčšiny.
.pasca cirkvi
Aj cirkev sa stala terčom jeho kritiky. Cirkev, ktorá sa spája s politickou mocou, aby zís kala vplyv v spoločnosti, sa spreneveruje svojmu poslaniu. Skutoční kresťania sú v istom konflikte s kultúrou a spoločnosťou vo svojej dobe, pretože žijú v paradoxe – cirkev má svoje korene v inom svete, ale pôsobí tu a teraz. Kierkegaard odmietal cirkev, ktorá bola financovaná štátom a spolupracovala s ním. Farári sa podľa neho stali štátnymi úradníkmi, ktorí nedokázali žiť v chudobe a v u trpení, milovali peniaze, a preto ich nazýval klamármi a podvodníkmi. V jednej eseji Kierkegaard napísal: „Moje nešťastie je, že som slúžil idei zdarma, hlásal kresťanstvo a že som to robil lepšie než platení zamestnanci. Zadarmo a lepšie, oboje je potrebné.“
.pasca pravdy
Pravda je neuchopiteľná. Nedá sa sformulovať do téz. Preto odmietol Sokratove myšlienkové postupy a Hegelove systémy nazerania na život a duchovno. Podľa Kierkegaarda Kristus nezanechal spisy systematickej teológie, ale činy. Pravda v jeho chápaní nesmie byť len akademické tvrdenie, ale aj životná skúsenosť, postoj, zážitok. Kresťanstvo je v prvom rade o živote, nie o náuke, preto je pravda subjektívna. Skutočný život pre Kierkegaarda vyviera z osobného poznania Boha a z poslušnosti voči Kristovi. Zásadnou otázkou sa stáva čistota alebo zvrátenosť ľudského srdca. Čisté srdce je ako oceán, ktorého hladina je rovná a priezračná. Človek je však v zajatí hriechu, z ktorého ho môže oslobodiť jedine Boh. Tu sa dotýkal spirituality ako sféry života, v ktorej sa nedá uplatniť racionalita a logika. Kierkegaard si pomohol metaforou „skoku“, teda radikálneho rozhodnutia v oblasti dôverovania Bohu. Životný princíp „buď - alebo“ sa postupne stal výraznou črtou jeho filozofie života.
.tri štádiá života
Kierkegaard sa zaoberal problémom osobnej identity človeka v kontexte rôznych rovín jeho existencie. Poukázal na zložitosť ľudskej povahy a rozvinul mapu troch štádií života. V prvom, „estetickom“ štádiu je život človeka sústredený na užívanie si života, hedonizmus a krásu. V druhom, „etickom“ štádiu, je pre človeka hlavnou prioritou rodina a plnenie si povinností. V treťom, „náboženskom“ štádiu, sa človek sústreďuje na svoj vzťah k Bohu. Človek si uvedomí, že je pred Bohom vinný a je medzi nimi nekonečný rozdiel, ktorý Boh svojou inkarnáciou a smrťou prekonal. Človek nesie v sebe obraz Boha a ak sa rozhodne dôverovať mu, tajomným spôsobom vstupuje do vzťahu s „absolútnym paradoxom“, v ktorom sa večnosť a časnosť stretla v historickom fakte.Kierkegaardove varovania pred dôsledkami náboženských a kultúrnych trendov vtedajšieho Dánska sa po rokoch ukázali ako oprávnené. Dvadsiate storočie prinieslo spoločenské systémy, ktoré zlyhali a priviedli ľudstvo k hrozným tragédiám. Bolo málo jednotlivcov, ktorí na to poukázali hneď v zárodku. Nebezpečenstvo straty jednotlivca – seba samého, hrozí naďalej. Súčasná kríza hodnôt a rozklad vnútornej sily kresťanstva zachvátil nielen Európu, ale celý svet. Dnešný človek zabúda na svoje korene a nevie, kam letí. Letieť však chce a túži. V srdci má absolútne túžby, ale realita je bolestivá. Nie je to však bolesť tých, čo pravdu žijú, ale utrpenie tých, ktorí ju strácajú. Ktosi povedal, že ak nevieme, kam ideme, určite tam prídeme. Søren Kierkegaard je dôležitým orientačným bodom pri hľadaní správneho smeru. Je tu, je našou výzvou, naším svedomím. Autori sú teológovia
.filozof pre čas krízy
Søren Kierkegaard sa narodil do dobre situovanej luteránskej rodiny v čase „zlatého veku“ Dánska. Ako filozof, spisovateľ a teológ, obdarovaný skvelým intelektom, schopnosťou rečniť a brilantne písať, vstúpil do povedomia vtedajšej spoločnosti mnohými esejami, článkami a spismi pod rôznymi pseudonymami. Netušil, že jeho myšlienky sa dotknú myslenia nielen Európy, ale aj celého sveta. V učebniciach filozofie býva označený za otca existencializmu. Vývoj filozofického myslenia v západnej hemisfére a najmä spoločenskej situácie vDánsku po jeho smrti potvrdil oprávnenosť jeho kritiky a obáv z trendov, ktoré trefne pomenoval a analyzoval. Kedysi zaznávaný, posledné desaťročia znovu objavovaný. Jeho odkazu sa venujú mnohé konferencie, vznikajú Kierkegaardove spoločnosti, bádatelia publikujú nové publikácie a preklady jeho diel.
Na otázku „Prečo je Kierkegaard aktuálny aj dnes?“ existuje kierkegaardovská odpoveď: Človek sa nachádza v morálnej kríze, ktorá prerástla aj do krízy ekonomickej. Napriek tomu, že vlastní množstvo vecí, nie je šťastný. Napriek tomu, že míľovými krokmi napreduje v rozvoji vedy a techniky, nedokáže sa zbaviť túžby považovať sa za dokonalého. Pokiaľ bude človek otrokom tejto túžby, bude neustále pociťovať ten zvláštny pocit sklamania a následného zúfalstva. Človek prestal veriť v priateľstvo, v spravodlivosť, v dobro, v Boha. Výsledkom nádeje, vloženej do spoločenských zmien či cirkvi je fakt, že zostal sám uprostred davu a v beznádeji. Európa uviazla v pasci skepsy a cynizmu. A práve o pojme zúfalstva a tragédii človeka písal Kierkegaard. Azda preto existuje priama úmernosť medzi vnútorným utrpením človeka, jeho trudnomyseľnosťou a záujmom o Kierkegaarda v posledných rokoch. Človek neprestal žiť v konflikte medzi tým, čo by mal urobiť a tým, k čomu prirodzene inklinuje – tento konflikt je neustály.
.pasca masovej kultúry
S neuveriteľným predstihom a naliehavosťou Kierkegaard varoval pred masovou kultúrou. Masy boli v jeho očiach pascou pre skutočný rozvoj osobnosti. Varoval ľudí pred tým, aby pohodlne splynuli s davom a prijali jeho hodnoty, ciele a východiská. „V mase niet pravdy,“ hovoril, hoci každý človek, ktorý je jej súčasťou, nejakú svoju pravdu má. Obzvlášť mladí ľudia si preto mali dávať pozor, aby ich osobnosť nebola „roztopená“ v kultúre davu. Najhoršia pravda je tá, ktorú presadzuje dav. Preto Kierkegaard tak ostro vystupoval proti médiám a článkom v rukách politikov, v ktorých sa ľudia vyjadrujú všeobecne a neadresne, skrývajúc sa v mase. Volal po osobnej zodpovednosti človeka, ktorý dokáže tvárou v tvár druhému vyjadriť svoj názor, svoju kritiku, svoje riešenie. Varoval pred individualizmom, ale viedol človeka k tomu, aby sa stal individualitou. Vo svojich dielach vyzýval, aby človek začal samostatne myslieť a stal sa nezávislým od médií, spoločnosti a cirkvi, lebo len jednotlivec, ktorý prevezme zodpovednosť za svoje činy a dokáže aj nespravodlivo trpieť, bude vedieť slobodne žiť.
.pasca bulváru
Kierkegaard je okrem iného známy aj svojou kritikou tlače, ktorá sa začala rozvíjať v 19. storočí. Ako jeden z prvých v nej vypozoroval nebezpečenstvo, vyplývajúce z rizika, že tlač dokáže manipulovať masy. Kierkegaard neveril, že noviny môžu pozitívne pôsobiť na človeka. Tlač podľa neho demagogicky ovplyvňuje masy ľudí a tým sa stráca osobná zodpovednosť jednotlivca, stáva sa tvorcom hodnôt, ktoré (negatívne) premieňajú spoločnosť, pretože pravda sa stáva komoditou, z jednotlivca robí súčasť masy a ohrozuje jeho slobodu.
Kierkegaard nepovažoval tlač za ochrankyňu slobody človeka. Naopak: v rukách finančných magnátov a politických strán sa tlač stáva nástrojom na presadzovanie osobných názorov na úkor pravdy a dobra väčšiny.
.pasca cirkvi
Aj cirkev sa stala terčom jeho kritiky. Cirkev, ktorá sa spája s politickou mocou, aby zís kala vplyv v spoločnosti, sa spreneveruje svojmu poslaniu. Skutoční kresťania sú v istom konflikte s kultúrou a spoločnosťou vo svojej dobe, pretože žijú v paradoxe – cirkev má svoje korene v inom svete, ale pôsobí tu a teraz. Kierkegaard odmietal cirkev, ktorá bola financovaná štátom a spolupracovala s ním. Farári sa podľa neho stali štátnymi úradníkmi, ktorí nedokázali žiť v chudobe a v u trpení, milovali peniaze, a preto ich nazýval klamármi a podvodníkmi. V jednej eseji Kierkegaard napísal: „Moje nešťastie je, že som slúžil idei zdarma, hlásal kresťanstvo a že som to robil lepšie než platení zamestnanci. Zadarmo a lepšie, oboje je potrebné.“
.pasca pravdy
Pravda je neuchopiteľná. Nedá sa sformulovať do téz. Preto odmietol Sokratove myšlienkové postupy a Hegelove systémy nazerania na život a duchovno. Podľa Kierkegaarda Kristus nezanechal spisy systematickej teológie, ale činy. Pravda v jeho chápaní nesmie byť len akademické tvrdenie, ale aj životná skúsenosť, postoj, zážitok. Kresťanstvo je v prvom rade o živote, nie o náuke, preto je pravda subjektívna. Skutočný život pre Kierkegaarda vyviera z osobného poznania Boha a z poslušnosti voči Kristovi. Zásadnou otázkou sa stáva čistota alebo zvrátenosť ľudského srdca. Čisté srdce je ako oceán, ktorého hladina je rovná a priezračná. Človek je však v zajatí hriechu, z ktorého ho môže oslobodiť jedine Boh. Tu sa dotýkal spirituality ako sféry života, v ktorej sa nedá uplatniť racionalita a logika. Kierkegaard si pomohol metaforou „skoku“, teda radikálneho rozhodnutia v oblasti dôverovania Bohu. Životný princíp „buď - alebo“ sa postupne stal výraznou črtou jeho filozofie života.
.tri štádiá života
Kierkegaard sa zaoberal problémom osobnej identity človeka v kontexte rôznych rovín jeho existencie. Poukázal na zložitosť ľudskej povahy a rozvinul mapu troch štádií života. V prvom, „estetickom“ štádiu je život človeka sústredený na užívanie si života, hedonizmus a krásu. V druhom, „etickom“ štádiu, je pre človeka hlavnou prioritou rodina a plnenie si povinností. V treťom, „náboženskom“ štádiu, sa človek sústreďuje na svoj vzťah k Bohu. Človek si uvedomí, že je pred Bohom vinný a je medzi nimi nekonečný rozdiel, ktorý Boh svojou inkarnáciou a smrťou prekonal. Človek nesie v sebe obraz Boha a ak sa rozhodne dôverovať mu, tajomným spôsobom vstupuje do vzťahu s „absolútnym paradoxom“, v ktorom sa večnosť a časnosť stretla v historickom fakte.Kierkegaardove varovania pred dôsledkami náboženských a kultúrnych trendov vtedajšieho Dánska sa po rokoch ukázali ako oprávnené. Dvadsiate storočie prinieslo spoločenské systémy, ktoré zlyhali a priviedli ľudstvo k hrozným tragédiám. Bolo málo jednotlivcov, ktorí na to poukázali hneď v zárodku. Nebezpečenstvo straty jednotlivca – seba samého, hrozí naďalej. Súčasná kríza hodnôt a rozklad vnútornej sily kresťanstva zachvátil nielen Európu, ale celý svet. Dnešný človek zabúda na svoje korene a nevie, kam letí. Letieť však chce a túži. V srdci má absolútne túžby, ale realita je bolestivá. Nie je to však bolesť tých, čo pravdu žijú, ale utrpenie tých, ktorí ju strácajú. Ktosi povedal, že ak nevieme, kam ideme, určite tam prídeme. Søren Kierkegaard je dôležitým orientačným bodom pri hľadaní správneho smeru. Je tu, je našou výzvou, naším svedomím. Autori sú teológovia
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.