Táto cena zrejme ukazuje, že v čomsi podstatnom si naše národy ani 23 rokov po páde komunizmu nerozumejú, že sa v čomsi dôležitom stále vzájomne podozrievajú a že tá bariéra medzi nami je až taká mohutná, že ju nezborili ani otvorené hranice, ani návrat oboch našich národov do slobodnej Európy, a dokonca ani náš spoločný záujem v európskych otázkach.
Čo tvorí onú bariéru medzi nami?
Mnohí by povedali, že sú to historické záťaže, ktorých sa nevieme zbaviť. Maďari ublížili Slovákom počas maďarizácie na prelome 19. a 20. storočia, a potom aj po Viedenskej arbitráži. Slováci (hoci najmä vinou mocností) ublížili Maďarom po Trianone, a potom aj počas realizácie Benešových dekrétov. A tieto vzájomné rany počas posledných 150 rokov prebili v našom vnímaní dlhé stáročia našej spoločnej histórie v slávnom Uhorsku.
Ale nemyslím si, že nedávna história, akokoľvek bolestná, je hlavnou príčinou nášho nezmierenia. Za hlavnú príčinu, pre ktorú sme my veľmi necivilizovane zabránili vstupu Vášho prezidenta na naše územie, a Vy nadradene prijali zlý zákon o dvojitom občianstve, považujem strach. Strach Maďarov a strach Slovákov zo seba samých. Vy sa zrejme bojíte, že nie ste dostatočne vitálni, a že po trianonskom nespravodlivom rozdelení Vášho národa hranicami môže dnes, v čase demografickej krízy a europokusov o rozpúšťanie národov prísť postupný zánik maďarstva. My sa bojíme vlastnej slabosti, a myslíme si, že gestami sily voči Vám to prekryjeme. Preto v kauze Hedvigy Malinovej nevyšetrujeme pravdu, ale večnú maďarskú vinu, a preto sme na hranici v Komárne nezastavovali prezidenta Solyoma, ale celý maďarský živel.
Našťastie, vždy existovali medzi nami ľudia, ktorí sa strachu vzopreli – a práve takí menili Vaše aj naše dejiny.
Veď predsa nie Kádar, ale hrdinská vzbura z roku 1956, kardinál Mindszenty a odvážny Fidesz z roku 1988 tvoria Vaše novodobé sebavedomie. A nie Husák, ale tajná cirkev Vlada Jukla, disidenti okolo Václava Havla a sviečková demonštrácia z roku 1988 sú výkladom našej modernej hrdosti.
Ak som napísal, že pravdu má Hedviga Malinová, a nie slovenské štátne orgány, že maďarský prezident mal byť srdečne privítaný, a nie fyzicky odmietnutý, že naše spoločné uhorské dejiny majú byť zdrojom slovenskej hrdosti, a nie obáv, je to hrdinstvo? Až tak zle sme na tom? Ak ako Slovák poviem, že Trianon bola veľká krivda na maďarskom národe, a že Benešove dekréty boli nespravodlivé a kruto postihli množstvo nevinných ľudí, som hoden tohto ocenenia?
Nezdá sa mi. Hedvigy sa zastalo mnoho Slovákov vrátane jej odvážneho advokáta Romana Kvasnicu a ošetrujúceho psychiatra Jozefa Haštu. A za povojnové krivdy na Maďaroch sa veľmi nahlas ospravedlnil bývalý predseda parlamentu František Mikloško.
Pravda o minulosti je, samozrejme, potrebná. Slováci aj Maďari sa však musia zbaviť strachu zo seba samých. Až potom hovorme o zmierení.
Odznelo 10. mája 2013 na odovzdávaní Ceny zmierenia v Budapešti.
Čo tvorí onú bariéru medzi nami?
Mnohí by povedali, že sú to historické záťaže, ktorých sa nevieme zbaviť. Maďari ublížili Slovákom počas maďarizácie na prelome 19. a 20. storočia, a potom aj po Viedenskej arbitráži. Slováci (hoci najmä vinou mocností) ublížili Maďarom po Trianone, a potom aj počas realizácie Benešových dekrétov. A tieto vzájomné rany počas posledných 150 rokov prebili v našom vnímaní dlhé stáročia našej spoločnej histórie v slávnom Uhorsku.
Ale nemyslím si, že nedávna história, akokoľvek bolestná, je hlavnou príčinou nášho nezmierenia. Za hlavnú príčinu, pre ktorú sme my veľmi necivilizovane zabránili vstupu Vášho prezidenta na naše územie, a Vy nadradene prijali zlý zákon o dvojitom občianstve, považujem strach. Strach Maďarov a strach Slovákov zo seba samých. Vy sa zrejme bojíte, že nie ste dostatočne vitálni, a že po trianonskom nespravodlivom rozdelení Vášho národa hranicami môže dnes, v čase demografickej krízy a europokusov o rozpúšťanie národov prísť postupný zánik maďarstva. My sa bojíme vlastnej slabosti, a myslíme si, že gestami sily voči Vám to prekryjeme. Preto v kauze Hedvigy Malinovej nevyšetrujeme pravdu, ale večnú maďarskú vinu, a preto sme na hranici v Komárne nezastavovali prezidenta Solyoma, ale celý maďarský živel.
Našťastie, vždy existovali medzi nami ľudia, ktorí sa strachu vzopreli – a práve takí menili Vaše aj naše dejiny.
Veď predsa nie Kádar, ale hrdinská vzbura z roku 1956, kardinál Mindszenty a odvážny Fidesz z roku 1988 tvoria Vaše novodobé sebavedomie. A nie Husák, ale tajná cirkev Vlada Jukla, disidenti okolo Václava Havla a sviečková demonštrácia z roku 1988 sú výkladom našej modernej hrdosti.
Ak som napísal, že pravdu má Hedviga Malinová, a nie slovenské štátne orgány, že maďarský prezident mal byť srdečne privítaný, a nie fyzicky odmietnutý, že naše spoločné uhorské dejiny majú byť zdrojom slovenskej hrdosti, a nie obáv, je to hrdinstvo? Až tak zle sme na tom? Ak ako Slovák poviem, že Trianon bola veľká krivda na maďarskom národe, a že Benešove dekréty boli nespravodlivé a kruto postihli množstvo nevinných ľudí, som hoden tohto ocenenia?
Nezdá sa mi. Hedvigy sa zastalo mnoho Slovákov vrátane jej odvážneho advokáta Romana Kvasnicu a ošetrujúceho psychiatra Jozefa Haštu. A za povojnové krivdy na Maďaroch sa veľmi nahlas ospravedlnil bývalý predseda parlamentu František Mikloško.
Pravda o minulosti je, samozrejme, potrebná. Slováci aj Maďari sa však musia zbaviť strachu zo seba samých. Až potom hovorme o zmierení.
Odznelo 10. mája 2013 na odovzdávaní Ceny zmierenia v Budapešti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.