Mám pocit, že žijeme v dobe, ktorá zápletku Douglasa Adamsa intenzívne pripomína. V súčasnosti všetci behajú s hotovými odpoveďami. „Štyridsaťdvojkou“ dneška je viac regulácie, viac finančných injekcií štátu do ekonomiky, viac záchranných balíkov pre krachujúce firmy a krajiny, menej šetrenia. Nikto sa však neunúva hľadať a sformulovať kardinálnu otázku, na ktorú by sme potom mali hľadať odpovede.
Na rozdiel od superpočítača v Stopárovi síce túto otázku neviem vypočítať a ani na to nemám k dispozícii 10 miliónov rokov, napriek tomu si ju však trúfnem predbežne sformulovať. Táto otázka znie: Ak vychádzame z predpokladu, že všetci bez rozdielu chceme žiť v slobodnej a zároveň prosperujúcej spoločnosti, aký typ ekonomiky je kompatibilný s touto predstavou?
Odpoveď nájdeme v hospodárskych dejinách Európy za posledných dvesto rokov. Je ňou trhová ekonomika. Práve trhovej ekonomike, aj so všetkými jej nedokonalosťami, vďačíme za bezprecedentný nárast prosperity, ktorá našu časť sveta dostala do pozície najdynamickejšej a najrozvinutejšej časti sveta. S blahobytom sa však zvykne dostaviť aj pohodlie a tendencia zabúdať na to, čo nás k nemu priviedlo. Začne prevládať ilúzia, že bohatstvo tu vždy bolo, je a bude. A že my stojíme len pred úlohou, ako ho správne prerozdeliť. Trh však nie je nejaké utopické perpetuum mobile, ktoré neúnavne šliape bez akejkoľvek poruchy.
S krízami vždy prichádza pokles viery v trhovú ekonomiku. Bolo tak v 30. rokoch 20. storočia, keď sa ľudia od trhovej ekonomiky odvrátili až do tej miery, že to otvorilo dvere totalitným systémom, fašizmu a komunizmu, ktoré trhovú ekonomiku buď oklieštili, alebo úplne zrušili. Netreba dodávať, že s katastrofálnymi dôsledkami. Výrazný pokles viery v trhovú ekonomiku je typický aj pre dnešok.
Naše problémy nevyrieši nariekanie nad stratou istôt či štandardov, na ktoré sme si v minulosti zvykli. Nedokážu to ani tzv. riešenia, ktoré v nás vyvolávajú falošný dojem, že to možné je. Našou jedinou nádejou je návrat k tomu, čo už v minulosti preukázalo, že funguje a prináša hmatateľné výsledky. K ekonomickej slobode, ktorá otvára príležitosti pre aktívnych a schopných. Môžeme ju však mať len vtedy, keď budeme akceptovať všetko, čo so sebou prináša: riziko, ničivý proces, ktorým sa inovácie presadzujú na úkor existujúcich riešení, nerovnosť, náhody i šťastie, ktoré nezriedka rozhodujú o víťazoch. Musíme si uvedomiť, že ak z akýchkoľvek dôvodov budeme ekonomickú slobodu a trh okliešťovať o ich definičné znaky, nebudeme mať ani jedno, ani druhé. A budeme nútení znášať dôsledky, čo v podstate znamená zabudnúť na život v slobodnej a prosperujúcej spoločnosti.
Malý dôvetok pre tých, ktorí Stopára nečítali: zemeguľa v ňom bola zničená päť minút predtým, ako mala byť vypočítaná otázka. Stihneme si my ešte predtým, než bude naša civilizácia definitívne zničená, správne sformulovať našu kardinálnu otázku a následne nachádzať na ňu aj adekvátne odpovede?
Na rozdiel od superpočítača v Stopárovi síce túto otázku neviem vypočítať a ani na to nemám k dispozícii 10 miliónov rokov, napriek tomu si ju však trúfnem predbežne sformulovať. Táto otázka znie: Ak vychádzame z predpokladu, že všetci bez rozdielu chceme žiť v slobodnej a zároveň prosperujúcej spoločnosti, aký typ ekonomiky je kompatibilný s touto predstavou?
Odpoveď nájdeme v hospodárskych dejinách Európy za posledných dvesto rokov. Je ňou trhová ekonomika. Práve trhovej ekonomike, aj so všetkými jej nedokonalosťami, vďačíme za bezprecedentný nárast prosperity, ktorá našu časť sveta dostala do pozície najdynamickejšej a najrozvinutejšej časti sveta. S blahobytom sa však zvykne dostaviť aj pohodlie a tendencia zabúdať na to, čo nás k nemu priviedlo. Začne prevládať ilúzia, že bohatstvo tu vždy bolo, je a bude. A že my stojíme len pred úlohou, ako ho správne prerozdeliť. Trh však nie je nejaké utopické perpetuum mobile, ktoré neúnavne šliape bez akejkoľvek poruchy.
S krízami vždy prichádza pokles viery v trhovú ekonomiku. Bolo tak v 30. rokoch 20. storočia, keď sa ľudia od trhovej ekonomiky odvrátili až do tej miery, že to otvorilo dvere totalitným systémom, fašizmu a komunizmu, ktoré trhovú ekonomiku buď oklieštili, alebo úplne zrušili. Netreba dodávať, že s katastrofálnymi dôsledkami. Výrazný pokles viery v trhovú ekonomiku je typický aj pre dnešok.
Naše problémy nevyrieši nariekanie nad stratou istôt či štandardov, na ktoré sme si v minulosti zvykli. Nedokážu to ani tzv. riešenia, ktoré v nás vyvolávajú falošný dojem, že to možné je. Našou jedinou nádejou je návrat k tomu, čo už v minulosti preukázalo, že funguje a prináša hmatateľné výsledky. K ekonomickej slobode, ktorá otvára príležitosti pre aktívnych a schopných. Môžeme ju však mať len vtedy, keď budeme akceptovať všetko, čo so sebou prináša: riziko, ničivý proces, ktorým sa inovácie presadzujú na úkor existujúcich riešení, nerovnosť, náhody i šťastie, ktoré nezriedka rozhodujú o víťazoch. Musíme si uvedomiť, že ak z akýchkoľvek dôvodov budeme ekonomickú slobodu a trh okliešťovať o ich definičné znaky, nebudeme mať ani jedno, ani druhé. A budeme nútení znášať dôsledky, čo v podstate znamená zabudnúť na život v slobodnej a prosperujúcej spoločnosti.
Malý dôvetok pre tých, ktorí Stopára nečítali: zemeguľa v ňom bola zničená päť minút predtým, ako mala byť vypočítaná otázka. Stihneme si my ešte predtým, než bude naša civilizácia definitívne zničená, správne sformulovať našu kardinálnu otázku a následne nachádzať na ňu aj adekvátne odpovede?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.