Stále som na ceste

.rozprávame sa v deň, keď si pripomíname koniec druhej svetovej vojny a ty si vojnové dieťa. Aké máš spomienky na toto obdobie?
Narodil som sa v Prešove, kde som aj prežil detstvo. Keď som začal vnímať svet, mohol som mať asi päť rokov. Chodil som do škôlky, čo sa po šarišsky volalo baveň. Rádové setričky tam vtedy ešte mali Ústav Santa Márie, ktorý bol blízko od nášho domu. Všetko bolo rozbombardované. Oproti nám, cez cestu, bola budova, kde bola za vojny nemecká komandatúra. To bolo jedno veľké zbúranisko, kam sme sa chodili hrávať. Celá Slovenská ulica, kde som býval, bola zničená.

.chodil si do hudobnej školy?
Nie.  Až neskôr, keď som mal 12 rokov, začal som chodiť súkromne na husle k jednému pánu učiteľovi, ktorý sa volal Kisóczy. Podľa neho mi to aj celkom išlo, aj keď mne to veľmi nevyhovovalo, pretože husle sú veľmi ťažký nástroj. Kým z neho dostaneš tón, ktorý je aspoň trochu počúvateľný, tak to trvá dlho a ja som nemal „sitzflajš“. Tak som potom chodil s husľami, ale už nie na husle. (Smiech.)

.našiel si si nejaký iný nástroj?
S hudbou som zostal v styku ako poslucháč a potom občasný spevák. Keď mal niekto gitaru, hneď som sa pripájal, lebo som mal veľa napočúvané. Potom som skúšal trúbku, trombón a s príchodom Elvisa Presleyho ma okúzlila gitara.

.akú hudbu si mal vtedy rád?
Takzvanú modernú. (Úsmev.)

.to bola aká?
Americká popmusic.

.dala sa vtedy v Prešove niekde počúvať?
Samozrejme. Bolo tu Rádio Luxemburg a iné zdroje. Komunita ľudí, ktorá počúvala túto hudbu, bola všade. Každý mal niečo, informácie sa hrnuli aj z Maďarska alebo Poľska, kde boli v tom čase už džezové festivaly. Elvis Presley, Little Richard, Bill Haley, to sú traja rokenroloví speváci, čo ma vtedy najviac oslovili. Ale aj Dion či Paul Anka, všetci títo starí generáli.

.a potom prišli The Beatles.
Tí vymazali všetko. Oni nadviazali na rokenrol, ale to, že štyria obyčajní chlapci vedia robiť výborné pesničky, to bola v hudbe totálna revolúcia. Nazval by som to zásadným demokratizačným procesom. (Smiech.) Vysvitlo, že každý môže robiť hudbu a navyše vznikali skupiny, ktoré to robili dobre a priblížili hudbu všetkým.

.obdobie,  keď prišli The Beatles, si zažil už v Bratislave?
Áno, to už boli roky 1962 – 1963. Ale musím povedať, že pred The Beatles bolo už Anglicko v kurze – obdivovali sme Cliffa Richarda a jeho The Shadows.

.bol si vtedy už v nejakej kapele?
Vtedy u nás kapely ešte neexistovali. Stačilo, keď sa stretli dvaja gitaristi a už sa to považovalo za kapelu. Ale mať bicie, basu, aparát? Tak to neexistovalo.

.do Bratislavy si išiel študovať stavbárinu.
Bolo to komplikovanejšie. Po gymnáziu som nevedel, čo ďalej, hľadal som seriózne štúdium. Konzervatórium neprichádzalo do úvahy, pretože som nemal žiadne hudobné základy. Trochu som sa pohrával s myšlienkou, že pôjdem študovať herectvo, ale nemal som odvahu podať prihlášku. Tak som šiel do Košíc na zememeračskú školu. Potom hrozila vojna, tak som šiel na stavbárinu, čo bolo po zememeračskej škole logické. V treťom ročníku som stavbárine mierne unikol, pretože sa štúdium delilo a ja som nakoniec vyštudoval za stavebného ekonóma.

.ale láskou k stavebníctvu si nezahorel.
Ja hovorím, že po skončení školy som už stavebníctvu neškodil. (Smiech.) Hneď po škole som nastúpil do rozhlasu ako redaktor. Dokonca som si potom postgraduálne urobil žurnalistiku. Týmto sa moje vzdelávanie oficiálne skončilo. Potom som sa už len sebavzdelával v hudbe, čo robím do dnešného dňa.

.aká bola tvoja prvá kapela?
Volala sa Struny čiže The Strings. Vznikli sme na internáte Bernolák. Boli tam dvaja gitaristi, jeden z nich sa stal basgitaristom, mňa zobrali ako speváka, našli sme bubeníka a kapela bola na svete. Potom sme začali zhánať nástroje a aparatúru. Hrali sme najprv Shadows, potom Searchers, a samozrejme The Beatles. Vtedy na Bernoláčke ešte nefungoval ten povestný klub, no existovala chodba do klubu, ktorú sme ohradili plátnom, za ktorým sme mali aparatúru. Náš technik Micu poznášal rozhlasy po drôte z izieb, pospájal ich a cez to sme hrali každú sobotu a nedeľu do tanca. To bol môj prvý hudobný džob. Potom sme v lete na dvanástom poschodí robili tancovačky. Výhoda spočívala v tom, že to bol chlapčenský internát, no do výťahu mohol vstúpiť a vystúpiť ktokoľvek na ktorom koľvek poschodí, takže to malo veľkú obľubu. (Smiech.)

.kedy si pričuchol k džezu a blues?
Počúval som starý dixieland, moderný džez, Garnera, Brubecka. Bola to hudba, ktorú som mal rád, ale bola pre mňa tabu, lebo som si vtedy myslel, že ako hudobník sa tam nikdy nedostanem. Cez dixieland som začal chápať aj iné veci v hudbe, nielen to, že pesnička má svoju melódiu a potom príde sólo. Že môže mať aj inú stavbu. V Bratislave som chodil na džezové koncerty, zbieral som platne. Začal som spievať témy, ktoré boli známe z džezového sveta a občas som si dovolil aj improvizovať a keď to mi šlo, tak som pokračoval ďalej. Struny sa po dvoch rokoch rozpadli, medzitým medzi nás prišiel trombónista Ervín Padušický, džezmen. Páčilo sa mu, čo hráme a dotiahol dychárov. Nakoniec sme z pôvodnej skupiny ostali len dvaja: Rasťo Vacho a ja. V roku 1966 sme na Bernoláčke urobili prvý džezový festival, vtedy sme už hrali rhytm and blues, aj keď som pôvodne nevedel, že tento štýl sa volá práve tak. Kapela sa chvíľu volala Istropolitana, ale neskôr sme ju premenovali na Blues Five. Tam bol Vacho, Dušan Hájek, Peter Koreň, chvíľu Fedor Letňan, Dušan Valihora a ja. Hrali sme síce do tanca, ale vyberali sme si piesne, ktoré sa nám páčili. Nie Bee Gees, ale Manfreda Manna a Spencer Davis Group.

.kedy si napísal prvú vlastnú pieseň?
V roku 1968 som sa o to pokúsil, ale nikdy som sa nedostal ďalej. Muzikálne som sa skôr realizoval v tom, že som upravoval známe veci, menil som tempo, harmónie, cítenie – tak ako sa to v džeze robí. Pre mňa je najväčším džezom do dnešného dňa With A Little Help From My Friends od Joea Cockera. Jeho úprava pesničky The Beatles je geniálna. Tam ukázal zo seba viac, ako keby napísal novú pesničku.

.tvoj posledný album sa volá 68. Ten rok musel byť pre teba dôležitý.
Veľmi dôležitý. Čím som starší, tým si to viac uvedomujem. Jedného dňa som sa zobudil a na ulici stáli tanky. Strieľalo sa. Oni nám navyše zobrali to, čo sme si vtedy mysleli, že máme: slobodu. V ten večer sme hrali vo Véčku, potom som šiel na internát, kde sa ešte debatovalo, keď zrazu prišiel nejaký Angličan na recepciu a kričí: „Tanks, tanks!“ Tie už boli na Radlinského aj na Steinerovej, dnešnej Krížnej. Verím, že my sme zažili sixties tak silno ako v San Francistu alebo Carnaby Street. Verili sme, že sme súčasťou sveta, cítili sme sa slobodní. A potom sa to naraz skončilo. Na druhý deň som čakal v pekárni v rade, chcel som si kúpiť chlieb, lebo sme sa báli, že bude vojna a z očí mi tiekli slzy. Nevedeli sme, čo nás čaká.

.nemal si chuť emigrovať?
Mnohokrát. Je to dilema našej generácie. Tí odvážnejší odišli. My, čo sme nemali odvahu, sme tu zostali. Mal som aj svoje dôvody. Nemal som ešte vysokoškolský diplom, ktorý som považoval pri emigrácii za dôležitý, ten som získal až v novembri 1968. Druhá vec bola hudba. Vedel som, že keby som šiel von, tak by som tam hudbu nikdy nerobil. Dnešný pohľad mi to len potvrdzuje. Tých dobrých muzikantov, ktorí odišli, bolo dosť, ale takmer nikto sa tam nepresadil. Ostal som tu, pretože som tu mal kamarátov, tu som robil hudbu a potreboval som k tomu svojich ľudí, ktorých by som v cudzine asi nenašiel. S kamarátom sme boli dvakrát rozhodnutí, že emigrujeme, ale vždy sme sa vrátili.

.začiatkom sedemdesiatych rokov si už začal hrávať profesionálne.
Keďže moji dvaja spoluhráči z Blues Five – Rasťo Vacho a Dušan Hájek – prešli do Collegia Musica, tak sa nám kapela rozpadla a ja som nemal na to, aby som niečo nové vytvoril. Chcel som byť členom nejakého kolektívu, a tak som sa vtedy dal na dvojročnú profesionálnu dráhu hudobníka, ktorý hral na Západe v takzvaných „stolových zariadeniach”. V Bratislave bol vtedy významný slovenský kapelník, volal sa Gustáv Offermann, zvaný Ofi a ja som u neho dva roky hral. Mal kontakty na Západe aj na Slovkoncerte a vedel vybaviť zmluvy. Po necelých dvoch rokoch som to zabalil a vrátil som sa domov, lebo ma to neuspokojovalo. Vtedy som si uvedomil, že ak chcem byť muzikant a toto, čo robím, znamená byť muzikantom, tak to radšej nechcem byť muzikant. Ako poznanie, ako skúsenosť to pre mňa však malo veľký význam. Aj to, že som v sebe našiel silu a vrátil som sa späť.

.čo si robil po návrate?
Vrátil som sa do rozhlasu a začal som sa obzerať po niečom vlastnom, ale to sa mi nedarilo. Takže som išiel späť do zamestnania, aby som mal z čoho žiť a hudbu som robil amatérsky. Vtedy som sa dal dokopy s polorozpadnutým Revival Jazz Bandom, z ktorého polovica emigrovala. Vo Véčku sme robili Jazzové piatky. To bola druhá etapa mojej slávy. Každý piatok to boli strapce ľudí pred Véčkom, nedobytná pokladnica. Potom prišli zájazdy do Poľska a do NDR. Vtedy som sa dostal blízko k džezu a na kariéru speváka popmusic som zabudol.

.revival  Jazz Band fungoval dosť dlho...
V 60. rokoch boli dve kapely, ktoré hrali tradičný džez: Traditional Club a Revival Jazz Band. Boli to kamaráti, poznal som jedných aj druhých – väčšina z nich boli, mimochodom, stavbári a stavební inžinieri. V 60. rokoch začali chodiť von, polovica jednej aj druhej kapely tam zostala a zvyšky sa dali dokopy. Ja som s nimi hral v rôznych podobách do roku 1995. Dodnes raz za rok robíme  Jazzovú loď, ktorá sa plaví do Devína a späť. A keď sa dá, tak si aj spolu zahráme. Aj keď viacero ľudí už, žiaľ, zomrelo.

.ako vznikli Bratislavské jazzové dni?
Musíme sa vrátiť ešte do Véčka, lebo Véčko bola scéna a bolo to aj miesto, na ktorom sme žili. Nebolo to len prísť v piatok, zahrať a odísť. My sme tam chodili stále. Na pôde Véčka som vytvoril Jazzový krúžok, pozýval som z Prahy Karla Velebného, ktorý tu mladých ľudí učil. Dôležité bolo aj to, že spolupráca štátnych agentúr krajín Varšavskej zmluvy bola silná. A všade sa hral džez. Raz nás cez Slovkoncert pozvali na turné do NDR, kde hrala jedna poľská, jedna nemecká kapela a my. Dva týždne sme chodili spolu po NDR, veľa sme spolu vypili a vzniklo veľké kamarátstvo. Keď sme sa lúčili, povedali sme im, že ich všetkých pozveme do Bratislavy. Cez Véčko a cez SZM sa nám to podarilo. A tak vznikli prvé Jazzové dni. Robil to vtedy so mnou môj kolega Miloš Paška, ktorý potom spáchal samovraždu. Ostal som sám a spolu s ľuďmi z Jazzového krúžku sme to, rok za rokom, robili ďalej. A teraz v jeseni bol 39. ročník.

.bolo ťažšie robiť Džezáky vtedy alebo dnes?
Prvých päť rokov bolo prakticky nemožné zohnať na festival muzikantov zo západu. Vtedy bolo podozrivé aj dopisovať si s niekým z Ameriky. Bolo podozrivé ísť do Prahy na americkú ambasádu. Západ bol pre nás tabu. V piatom ročníku nastala zásadná zmena, keď sa mi podarilo dosiahnuť status, ktorý mali už dva festivaly v Bratislave – Bratislavská lýra a Bratislavské hudobné slávnosti. Vedel som, že cesta, ako na Džezáky dostať špičkových muzikantov, vedie cez profesionálnu agentúru, ktorá na to má peniaze a je z každej strany zabezpečená. V piatom ročníku sa mi to podarilo a odvtedy sem začali chodiť aj špičkoví muzikanti z Ameriky.

.v 80. a 90. rokoch hrali na Džezákoch niektorí muzikanti, ktorí boli úplne na vrchole, napríklad Herbie Hancock alebo Stanley Clark, ale aj muzikanti krátko pred svojím hviezdnym obdobím, ako napríklad Bobby McFerrin.
Z tohto hľadiska to bolo vtedy jednoduchšie: Slovkoncert jednoducho mal na festival rozpočet a my sme preto vedeli, koľko máme na honoráre. Na Slovkoncerte vtedy pracovala moja známa Monika Lörincová, ktorá mala na starosti výlučne Jazzové dni. Ja som jej dával tipy a adresy, ona tým ľuďom písala. Vtedy napríklad existovala Európska jazzová federácia a tá mala vedenie v Poľsku. Igor Wasserberger bol v televízii a občas sa mu podarilo zohnať nejakého špičkového sólistu. Takže viacerí sme zháňali. A okrem toho, vtedy neboli také vysoké honoráre, tí ľudia neboli celebrity.

. tom istom období si začal robiť aj svoje vlastné hudobné projekty...
Revival Jazz Band išiel v 70. rokoch nahrávať platňu a mňa z nej vyškrtli. Spieval som s nimi, chodil som s nimi do zahraničia, ale v Opuse som mal nejaký zákaz.

.prečo?
Myslím si, že za tým bola osobná antipatia vtedajšieho riaditeľa Opusu Stanislava. Jednoducho rozhodol, že Lipa spievať nebude. Tak som nemohol nahrávať. Bol som z toho smutný a začal som rozmýšľať, že musím robiť niečo iné. Ani hudobne mi dixieland už nestačil. Ten dixieland, ktorý sme hrali my, mal v rytmike jediný harmonický nástroj: bendžo. To sú štyri struny, je to fajn, ale neposkytuje to veľa možností. Tak som hľadal niečo iné. Uvedomil som si, že to, čo mi najviac chýba, je harmónia. Tak som začal spolupracovať s niekoľkými klaviristami. V Česku to bol Milan Svoboda a Emil Viklický, na Slovensku Gabo Jonáš a Laco Gerhardt. Potom sa ukázal Peter Breiner. Tak vzniklo Combo Petra Lipu.

.vtedy vznikol aj Lipa – Andršt Blues Band?
Keď sme začínali robiť Bratislavské jazzové dni, tak pražské jazzrockové formácie ako Energit, Jazz Q, Impuls strašne fičali. Vtedy chodil do Bratislavy Luboš Andršt, gitarista z Energitu a pýtal sa ma, či by sme si spolu neskúsili nejakú bluesovku. Najprv som nemal čas, ale v roku 1980 sme sa k tej myšlienke vrátili. Išiel som do Prahy, Luboš dal dokopy kapelu, a tak sa to začalo. Trvalo to šesť rokov.

.vtedy vyšiel legendárny album Blues z lipového dreva.
To bol môj prvý album. Na základe neho sa mi potom podarilo v Bratislave dosiahnuť vydanie albumu Neúprosné ráno. Argumentoval som tým, že v Prahe môžem nahrávať a v Bratislave nemôžem? Skončil som až u námestníka ministra kultúry Koyša. Niekto mi totiž povedal, že nahrávať nemôžem preto, lebo Koyš ma nemá rád. Ja som sa nesral, zavolal som na ministerstvo s tým, že chcem prijatie u námestníka. Tak som sa s ním stretol a povedal som mu: „Vy ma vraj nemáte rád, a preto nemôžem v Opuse nahrať platňu, pričom v Prahe už nahrávam.” Bol zaskočený, zdvihol telefón a zavolal do Opusu, že nech sa naňho nevyhovárajú. Tým telefonátom im vlastne prikázal, aby moju platňu nahrali. Tak mi v roku 1984 naraz vyšli dva albumy.

.po roku 1990 si nielenže ďalej robil muziku, ale začal si robiť hity. Začalo sa tretie obdobie tvojej kariéry.
Myslím si, že mám prst na tepe doby, zaujíma ma, čo sa deje vo svete a snažím sa vstrebať nové veci. Vždy som hľadal nových kolegov, ktorí boli oveľa lepší ako ja. To je pre mňa dôležité kritérium: chcem, aby klavirista, ktorý so mnou hrá, bol lepší klavirista, než ja som spevák. Chcem, aby moji spoluhráči veľa vedeli o hudbe. Nestačia mi suchí profesionáli. Hľadám ľudí, ktorí ma rozvíjajú. A to, že sa niektoré pesničky vydarili, ma teší. Človek, ktorý sa živí hudbou, je odkázaný na to, aby jeho hudba bola známa.

.pred časom nás zaujala tvoja návšteva predsedu parlamentu v sprievode Joža Ráža, Júliusa Kinčeka a Maťa Ďurindu.
To bola nedôležitá a nezaujímavá návšteva. Bola to zbytočná diskusia, pretože predseda parlamentu aj keby nám dal za pravdu, nemohol pre nás nič urobiť.

.v čom je teda problém so slovenskou hudbou?
Za posledných 100 rokov vznikla populárna hudba a prekonala obrovský rast. A nebolo by Beatles, nebolo by Elvisa Presleyho, Louisa Armstronga ani Milesa Davisa, keby neboli rádiá. A naopak: neboli by rádiá, keby nebolo týchto ľudí. Toto všetko spolu s ľuďmi, ktorí píšu o hudbe, je jeden biznis. Obrovský biznis: privedieme nejakého Elvisa, ktorý nám tu niečo zaspieva, nahráme to a budeme to predávať na celom svete. Potom nájdeme ďalšieho a ďalšieho Elvisa. Ale predávať môžeme len keď tú hudbu niekto bude vysielať. Na začiatku sú tvorcovia, ktorí niečo zložia, ďalší to nahrajú, ďalší spopularizujú a ďalší to budú predávať. To je celý biznis. Hudba a rádiá boli spolu. Preto môžu dnes Horkýže slíže robiť turné po Slovensku, lebo jeden čas ich rádiá vysielali a všetci ľudia ich pesničky poznajú. Na Slovensku sa toto skončilo. Mám pocit, že rádiá, ktoré pôsobia v slovenskom éteri, sú v službách niekoho iného. Prestali vysielať slovenskú hudbu. A to je pre slovenskú hudbu katastrofa. Nie pre mňa, nejde mi o tantiémy. Ide mi o slovenskú hudbu. O to, že dnes mladá kapela darmo nahrá dobrú pieseň, lebo do rádia sa nedostane. Rádiá hudbu nepodporujú, o hudbe sa nepíše. Na rozdiel od športu, napríklad. Pritom hudba je taký istý dobrý fenomén ako šport. Jedno komerčné rádio ma minule oslovilo na rozhovor. Spýtal som sa, ktorú mojú pesničku po rozhovore pustia. Oni, že žiadnu, lebo to nemôžu. Tak sa rozhovor nekonal.

.ale komerčné rádiá hovoria, že hrajú Celeste Buckingham, Nelu Pociskovú, Majka Spirita. Nehrajú Joža Ráža alebo Petra Lipu, lebo ľudia ich vraj nechcú počúvať.
Dnes predsa väčšina ľudí nepočúva rádio kvôli hudbe. Chcú počuť nejaké informácie alebo Adeline vtipné poznámky. Kto chce počúvať hudbu, nepočúva rádio. Ľudia počúvajú rádio preto, že je zapnuté. A nenapadne im, že toto chcem a toto nechcem. Ľudia počúvajú to, čo rádiá vysielajú, a nie naopak.

.ty by si to riešil zákonom?
To neviem. Určite chcem o tom debatovať. Aj s rádiami. Mám pocit, že za tým sú peniaze. Vždy to bol biznis. Ale aj hudobníci chcú robiť biznis. Aj nové kapely by mali mať šancu na to, aby ich hudbu spoznali.

.ale tie rádiá hovoria, že chcú hrať iba „samé hity”.
To je hlúposť. Hit sa stane z toho, čo ony budú hrať.

.budeš mať 70 rokov. O džezmenoch sa hovorí, že nestarnú, ale zrejú. Je to tak?
Mám pocit, že som stále na ceste, že stále idem ďalej. Stále som hudobník a som na to hrdý, stále si vážim každého nového muzikanta, ktorý dobre hrá. A nie som v tom výnimka. Aj David Bowie ide ďalej, aj Sonny Rollins ešte hrá.  A sedemdesiatnici Rolling Stones idú na turné.

.čo ťa ženie dopredu?
Publikum a kolegovia. Keď mi prestanú ľudia tlieskať, tak to pre mňa prestane mať význam. A keď príde niekto, kto dobre hrá a chce so mnou zdieľať pódium, tak to ma veľmi poteší.

.púšťal si nám ukážky z nových piesní, ktoré si robil na texty Milana Lasicu. Kedy to vyjde?
Verím,  že pred letom to dokončíme a na jeseň by to mohlo vyjsť.

.čiže to bude „Lipa spieva Lasicu 2“?
Áno. Aj keď je to oveľa komplikovanejší projekt. Mám tam šesť producentov, s každým robím iné pesničky.

.to si už ako Beyoncé...
(Smiech.) Skoro. Ono je to tak: Lasica napísal texty, ja som urobil hudbu a celé to spievam. Keby som to celé robil s jedným tímom, hrozí, že by to bolo príliš rovnaké. Preto som vyzval na spoluprácu viacero kolegov. Aby to bolo rôznorodé, lebo ja mám rád rôznorodé albumy. Je tam Martin Gašpar, Juraj Tatár, Roland Kánik, Boris Urbánek, Oskar Rózsa a Marián Čekovský. Ja som svoje urobil, a teraz je to v ich rukách. A niektorí už meškajú.

Peter Lipa/
Narodil sa v roku 1943 v Prešove. Po gymnáziu a zememeračskej škole prišiel študovať na Stavebnú fakultu SVŠT do Bratislavy. Tu pôobil v kapele Blues Five, v Revival Jazz Bande, neskôr vo vlastnom Combe Petra Lipu, ako aj v česko-slovenskom Lipa – Andršt Blues Bande. V roku 1975 založil Bratislavské jazzové dni, ktoré sa konajú dodnes. Nahral množstvo albumov s rôznymi zoskupeniami, ten ostatný má názov 68. V súčasnosti pripravuje album s vlastnými piesňami na texty Milana Lasicu.