Okamih rozhodnutia sa rýchlo blíži. Cyprus je už takmer mimo eurozóny, kolaps jeho bánk oddialilo iba poskytnutie naliehavej likvidnej pomoci Európskou centrálnou bankou a v ostatných parlamentných voľbách v Taliansku získali euroskeptické strany, vedené Beppe Grillom a Silviom Berlusconim, dohromady 55 percent hlasov.
Navyše je nepravdepodobné, že Gréci a Španieli budú schopní ešte dlho niesť bremeno úsporných hospodárskych opatrení, keď sa nezamestnanosť mladých ľudí šplhá k 60 percentám. Hnutie za nezávislosť v Katalánsku už získalo takú dynamiku, že jeden popredný španielsky generál prisahal, že ak táto autonómna oblasť usporiada referendum o odtrhnutí, vyšle vojakov do Barcelony.
Aj Francúzsko má problémy s konkurencieschopnosťou a nedokáže plniť svoje záväzky v súlade s fiškálnym kompaktom Európskej únie. Portugalsko potrebuje nový záchranný program a Slovinsko by už čoskoro tiež mohlo žiadať o záchranu.
.o čo ide Sorosovi
Mnoho investorov súhlasí so Sorosom. Chcú odhodiť záťaž a letieť ďalej – preniesť svoje toxické cenné papiere na medzivládne záchranné inštitúcie, ktoré by za ne zaplatili z výťažku z predaja eurobondov, a vložiť peniaze do bezpečnejších prístavov. Verejnosť je pritom už dnes zneužívaná snahou vyčistiť toxické cenné papiere a podporiť chabé banky. Sanačné programy, financované z peňazí daňových poplatníkov, do dnešného dňa poskytli medzinárodné úvery v objeme 1,2 bilióna eur.
Keby mal Soros pravdu a Nemecko by si muselo vybrať medzi eurobondmi a eurom, mnoho Nemcov by zaiste dalo prednosť opusteniu eura. Nová nemecká euroskeptická politická strana by získala oveľa vyššiu podporu a nálada v spoločnosti by sa mohla posunúť. So samotným eurom by potom bol koniec. Keďže jeho prvotnou úlohou bolo tak či tak rozbiť dominanciu Bundesbanky v oblasti menovej politiky.
Soros sa však mýli. Už len kvôli tomu, že sa jeho požiadavka neopiera o žiadny právny základ. Článok 125 Zmluvy o fungovaní Európskej únie výslovne zakazuje zdieľanie dlhov.
Zo všetkého najhoršie je, že si Soros neuvedomuje skutočnú podstatu problémov eurozóny. Pokračujúca finančná kríza je len povrchovým príznakom základného neduhu menovej únie: straty konkurencieschopnosti jej južných členov.
Euro poskytlo týmto krajinám prístup k lacným úverom, a tie ich použili na financovanie mzdového rastu, ktorý nebol podložený vzostupom produktivity. To viedlo k cenovej explózii a masívnym vonkajším deficitom.
Teraz si predstavme udržiavanie prehnaných cien a nominálnych príjmov v týchto krajinách pomocou umelo lacných úverov, garantovaných inými krajinami. – Tak ako to v podstate navrhuje Sorors. V takom prípade by sa strata konkurencieschopnosti iba stala trvalou. Zacementovanie vzťahu dlžník-veriteľ medzi jednotlivými štátmi eurozóny by zase priživilo politické napätie. Čosi podobné zažili aj Spojené štáty v prvých desaťročiach ich existencie.
Aby sa južné štáty opäť stali konkurencieschopnými, budú musieť znížiť ceny tovarov, zatiaľ čo severné štáty budú musieť prijať vyššiu infláciu. Eurobondy by však presne tomuto výsledku bránili, lebo relatívne ceny na severe možno zvýšiť iba za predpokladu, že severní sporitelia budú svoj kapitál investovať doma namiesto toho, aby sa prizerali, ako je verejne eskortovaný na juh prostredníctvom úverových garancií, financovaných daňovými poplatníkmi.
.hranica na Rýne
Podľa štúdie banky Goldman Sachs budú musieť krajiny ako Grécko, Portugalsko a Španielsko zlacnieť o 20 až 30 percent a ceny v Nemecku budú musieť stúpnuť o 20 percent oproti priemeru eurozóny. Samozrejme, ak by Nemecko spoločnú menu úplne opustilo, bol by návrat ku konkurencieschopnosti pre južné štáty ľahší, pretože zvyškové euro by prešlo devalváciou. Základný problém krajín postihnutých krízou by však pretrvával tak dlho, ako dlho by v eurozóne zostávali ostatné konkurencieschopné štáty. Napríklad Španielsko by aj potom muselo znížiť ceny o 22 až 24 percent oproti novému priemeru eurozóny.
Z tohto hľadiska by krajiny postihnuté krízou neboli ušetrené bolestných úsporných programov tak dlho, kým by zotrvávali v menovej únii zahrňujúcej aj konkurencieschopné štáty. Jedinou cestou, ako sa tomu vyhnúť, by bolo opustenie eura a devalvácia ich nových mien. Zatiaľ však zmienené štáty nejavia ochotu sa touto cestou vydať.
Politicky by bolo veľkou chybou, keby sa Nemecko vzdalo eura, pretože rieka Rýn by sa potom znovu stala hranicou medzi Francúzskom a Nemeckom. Francúzsko-nemecké zmierenie, najväčší úspech povojnového obdobia v Európe, by sa tak ocitlo v ohrození.
Jedinou zostávajúcou možnosťou, akokoľvek môže byť pre niektoré štáty nepríjemná, je teda sprísnenie rozpočtových obmedzení v eurozóne. Po rokoch ľahkého prístupu k peniazom je nutné nájsť cestu späť k realite. Ak je určitá krajina zbankrotovaná, musí dať svojim veriteľom na vedomie, že nedokáže svoje dlhy splatiť. A špekulanti musia prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a prestať hlasno žiadať o peniaze daňových poplatníkov, kedykoľvek ich investície nedopadnú dobre.
Autor je profesor ekonómie na Mníchovskej univerzite.
Project Syndicate 2013.
Navyše je nepravdepodobné, že Gréci a Španieli budú schopní ešte dlho niesť bremeno úsporných hospodárskych opatrení, keď sa nezamestnanosť mladých ľudí šplhá k 60 percentám. Hnutie za nezávislosť v Katalánsku už získalo takú dynamiku, že jeden popredný španielsky generál prisahal, že ak táto autonómna oblasť usporiada referendum o odtrhnutí, vyšle vojakov do Barcelony.
Aj Francúzsko má problémy s konkurencieschopnosťou a nedokáže plniť svoje záväzky v súlade s fiškálnym kompaktom Európskej únie. Portugalsko potrebuje nový záchranný program a Slovinsko by už čoskoro tiež mohlo žiadať o záchranu.
.o čo ide Sorosovi
Mnoho investorov súhlasí so Sorosom. Chcú odhodiť záťaž a letieť ďalej – preniesť svoje toxické cenné papiere na medzivládne záchranné inštitúcie, ktoré by za ne zaplatili z výťažku z predaja eurobondov, a vložiť peniaze do bezpečnejších prístavov. Verejnosť je pritom už dnes zneužívaná snahou vyčistiť toxické cenné papiere a podporiť chabé banky. Sanačné programy, financované z peňazí daňových poplatníkov, do dnešného dňa poskytli medzinárodné úvery v objeme 1,2 bilióna eur.
Keby mal Soros pravdu a Nemecko by si muselo vybrať medzi eurobondmi a eurom, mnoho Nemcov by zaiste dalo prednosť opusteniu eura. Nová nemecká euroskeptická politická strana by získala oveľa vyššiu podporu a nálada v spoločnosti by sa mohla posunúť. So samotným eurom by potom bol koniec. Keďže jeho prvotnou úlohou bolo tak či tak rozbiť dominanciu Bundesbanky v oblasti menovej politiky.
Soros sa však mýli. Už len kvôli tomu, že sa jeho požiadavka neopiera o žiadny právny základ. Článok 125 Zmluvy o fungovaní Európskej únie výslovne zakazuje zdieľanie dlhov.
Zo všetkého najhoršie je, že si Soros neuvedomuje skutočnú podstatu problémov eurozóny. Pokračujúca finančná kríza je len povrchovým príznakom základného neduhu menovej únie: straty konkurencieschopnosti jej južných členov.
Euro poskytlo týmto krajinám prístup k lacným úverom, a tie ich použili na financovanie mzdového rastu, ktorý nebol podložený vzostupom produktivity. To viedlo k cenovej explózii a masívnym vonkajším deficitom.
Teraz si predstavme udržiavanie prehnaných cien a nominálnych príjmov v týchto krajinách pomocou umelo lacných úverov, garantovaných inými krajinami. – Tak ako to v podstate navrhuje Sorors. V takom prípade by sa strata konkurencieschopnosti iba stala trvalou. Zacementovanie vzťahu dlžník-veriteľ medzi jednotlivými štátmi eurozóny by zase priživilo politické napätie. Čosi podobné zažili aj Spojené štáty v prvých desaťročiach ich existencie.
Aby sa južné štáty opäť stali konkurencieschopnými, budú musieť znížiť ceny tovarov, zatiaľ čo severné štáty budú musieť prijať vyššiu infláciu. Eurobondy by však presne tomuto výsledku bránili, lebo relatívne ceny na severe možno zvýšiť iba za predpokladu, že severní sporitelia budú svoj kapitál investovať doma namiesto toho, aby sa prizerali, ako je verejne eskortovaný na juh prostredníctvom úverových garancií, financovaných daňovými poplatníkmi.
.hranica na Rýne
Podľa štúdie banky Goldman Sachs budú musieť krajiny ako Grécko, Portugalsko a Španielsko zlacnieť o 20 až 30 percent a ceny v Nemecku budú musieť stúpnuť o 20 percent oproti priemeru eurozóny. Samozrejme, ak by Nemecko spoločnú menu úplne opustilo, bol by návrat ku konkurencieschopnosti pre južné štáty ľahší, pretože zvyškové euro by prešlo devalváciou. Základný problém krajín postihnutých krízou by však pretrvával tak dlho, ako dlho by v eurozóne zostávali ostatné konkurencieschopné štáty. Napríklad Španielsko by aj potom muselo znížiť ceny o 22 až 24 percent oproti novému priemeru eurozóny.
Z tohto hľadiska by krajiny postihnuté krízou neboli ušetrené bolestných úsporných programov tak dlho, kým by zotrvávali v menovej únii zahrňujúcej aj konkurencieschopné štáty. Jedinou cestou, ako sa tomu vyhnúť, by bolo opustenie eura a devalvácia ich nových mien. Zatiaľ však zmienené štáty nejavia ochotu sa touto cestou vydať.
Politicky by bolo veľkou chybou, keby sa Nemecko vzdalo eura, pretože rieka Rýn by sa potom znovu stala hranicou medzi Francúzskom a Nemeckom. Francúzsko-nemecké zmierenie, najväčší úspech povojnového obdobia v Európe, by sa tak ocitlo v ohrození.
Jedinou zostávajúcou možnosťou, akokoľvek môže byť pre niektoré štáty nepríjemná, je teda sprísnenie rozpočtových obmedzení v eurozóne. Po rokoch ľahkého prístupu k peniazom je nutné nájsť cestu späť k realite. Ak je určitá krajina zbankrotovaná, musí dať svojim veriteľom na vedomie, že nedokáže svoje dlhy splatiť. A špekulanti musia prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a prestať hlasno žiadať o peniaze daňových poplatníkov, kedykoľvek ich investície nedopadnú dobre.
Autor je profesor ekonómie na Mníchovskej univerzite.
Project Syndicate 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.