.británia má do budúcich parlamentných volieb ešte čas – dva roky. V politickom pláne je to však veľmi málo. Vládnuci konzervatívci potrebujú uskutočniť reformy, na ktoré sa zaviazali (a na ktoré ich tlačí bieda v štátnej pokladnici), no zároveň si nechcú znepriateliť voličov. Preto reformy, ktorých nepríjemné vedľajšie účinky budú Briti cítiť približne o tie dva roky, už od tejto vládnej koalície – konzervatívci a liberálni demokrati – nemožno čakať.
Zato labouristi očakávali, že približne v tomto období už budú mať mocenské opraty pevne v rukách, čiže budú určovať politické témy, a tak zdola diktovať vládnucej koalícii, ako má vládnuť.
Labouristi sa však prerátali. V súčasnej Británii ich témy neudávajú tón, a hoci z výsledkov miestnych volieb nemusia mať hlavu v smútku, musia sa veľmi namáhať, aby ich agenda spôsobila na scéne nejaký rozruch. Všetku pozornosť si totiž uchytil niekto iný. Nigel Farage a jeho Strana nezávislosti Veľkej Británie – UKIP.
.prejavy ako virálka
Kto je vlastne Nigel Farage? Päťdesiatnik s ľudovým šarmom a ostrým humorom, ktorý si užíva pozornosť médií. Mimochodom, líder UKIP a súčasne azda v celej Európe najznámejší europoslanec, je bývalý tory – z Konzervatívnej strany však vystúpil ešte v roku 1992, na protest, keď vláda Johna Majora podpísala Maastrichtskú zmluvu. Politický samorast, ale hovorí o sebe, že je libertarián.
Farage sa lídrom strany UKIP stal ešte v roku 2006 a už o tri roky si vo voľbách do europarlamentu vybojoval druhý najvyšší počet hlasov britských voličov. V roku 2009 z predsedníckeho miesta odstúpil a sústredil sa na britské parlamentné voľby, tam však neuspel. O rok si ho UKIP znovu zvolila za predsedu a aj výsledky májových volieb do miestnych zastupiteľstiev ukazujú, že urobila dobre. Farage sa vydal na víťaznú jazdu, lebo doba dozrela pre politikov jeho typu. Do kariet mu hrá viac faktorov: realita v EÚ, možnosti kampane cez sociálne siete, a kríza tradičných politických riešení.
Farageove prejavy zamerané proti byrokracii a nezmyselnosti Európskej únie sú na sociálnych sieťach legendárne a ako virálka sa šíria ešte mesiace, ba roky potom, ako odzneli. Farage vie v europarlamente zarečniť tak, až to občas hraničí s komickým skečom. Jeho živlom je boj proti establišmentu, je to rebelant a populista v jednej osobe. V pokojnejších časoch by mal asi stále miesto na kraji politického spektra. Dnes tomuto spektru, aspoň vo Veľkej Británii, dominuje. Establišment mu dodáva témy ako na podnose. Korupcia v európskych inštitúciách, neschopnosť reagovať na krízu, hromadenie regulácií. To všetko v Británii ústi do strachu z ešte užšej integrácie, a Farage má o popularitu postarané. Aká veľká je tá popularita, to sa ukázalo vo voľbách do miestnych zastupiteľstiev.
.všetci nám nadávali
Voľby sa konali začiatkom mája. Dohromady v nich šlo o 2 300 volených funkcií a takmer o všetky sa usilovali kandidáti konzervatívcov aj labouristov, menší počet kandidátov mala Liberálnodemokratická strana. Pozoruhodný vzostup počtu kandidátov bol vidieť u strany UKIP. Za zmienku stojí ešte vyše 800 kandidátov, ktorých postavila Strana zelených.
Výsledky mnohých prekvapili. Úspech si nemôžu započítať konzervatívci, ktorí stratili kontrolu v desiatich miestnych zastupiteľstvách a v osemnástich si ju zachovali. Labouristi by sa aj potešili – zisk kontroly v dvoch miestnych zastupiteľstvách a o tri stovky vyšší počet svojich zástupcov celkovo za to stojí. Na druhej strane, keďže vládnucej koalícii momentálne odtekajú percentá popularity, opozícia určite plánovala ešte lepší výsledok. Raduje sa predovšetkým Nigel Farage, ktorý prebral voličov konzervatívcom, ale aj labouristom. Strana nezávislosti Veľkej Británie si vo voľbách vybojovala vyše 140 postov a v priemere dosiahla 25 percent hlasov, ak sa berú do úvahy všetky volebné okrsky, kde mala svojho kandidáta. „Všetci nám nadávali,“ spokojne vyhlásil Farage, „a teraz sú v šoku.“ Spoluvládnuci liberálni demokrati skončili až za UKIP. Priaznivci Faragea boli pre politický mainstream dlho len klauni, hlupáci a zadubenci. Teraz ich je toľko, že ich mainstream musí počúvať – a spytovať si svedomie, prečo tak dlho ignoroval politické problémy, ktoré Britov skutočne trápia.
.panáci z elitných škôl
Ešte väčšie zadosťučinenie ako z volebného zisku môže dnes Nigel Farage pociťovať z toho, ako jeho štýl ovládol Britániu. Konzervatívci po zverejnení výsledkov volieb spustili taký krik do vlastných radov, akoby ich najväčším nepriateľom odrazu nebola opozícia, ale ich líder David Cameron. Vyčítajú mu skostnatený imidž, malý dôraz na ľudové témy, pochlebovanie Európskej únii a neschopnosť riešiť ekonomické problémy krajiny.
Zaslúžilý tory z Oxfordshiru Keith Mitchell po tom, čo stratil stoličku v miestnom zastupiteľstve, napísal vo svojom blogu: „Obávam sa, že líder strany UKIP má štýl a spôsob reči, ktorý omnoho lepšie zarezonuje v ušiach bežných smrteľníkov než štýl profesionálneho politika. Nebojí sa, že ho nakrútia s pivom a cigaretou... používa vtipné slogany, ktoré oslovujú konzervatívne naladených voličov...“ Davidovi Cameronovi vyčíta, že dopustil, aby ho všetci vnímali ako „panáka z elitnej školy“. Premiér by sa podľa neho mal „stať jedným z nás, ale bez afektovanosti a hlúpych trikov“. A mal by začať „hovoriť jazykom obyčajných ľudí“. Ako príklad však Mitchell nepoužíva len Faragea, ale spomína na Margaret Thatcherovú, ktorá „hovorila o komplexných ekonomických problémoch jazykom, aký používajú ženy v domácnosti“.
.cameron v stopách Faragea?
Ešte aj minulotýždňový slávnostný prejav kráľovnej na zasadaní parlamentu bol, ako si všimli aj britské médiá, inšpirovaný Farageovými témami. Zmienila prisťahovalectvo, nespravodlivo nastavený sociálny systém, čo neodmeňuje pracujúcich, ale leňochov, a zdôraznila, že vláda prijme opatrenia na zvýšenie konkurencieschopnosti britskej ekonomiky. Samozrejme, neznamená to, že „šašo“, ako neraz označili komentátori Nigela Faragea, teraz panuje kráľovnej. Prejav, ktorý číta panovník či panovníčka, je v Británii tradične dielom vlády a berie sa ako pracovný plán kabinetu na dohľadné obdobie. V parlamentnej debate po prejave sa teda britská opozícia nepustila do Alžbety, ale do Camerona. A Ed Milliband, líder labouristov, situáciu u konzervatívcov vcelku vystihol, keď povedal, že premiér nemá vo svojej strane kontrolu a zamestnávajú ho vnútrostranícke boje, takže konzervatívci sa stali stranou bez myšlienok a nápadov. Ba ešte aj on použil ako argument Faragea: „You cannot out-Farage Farage!“ zvolal.
V tom má pravdu. Premiér nemôže byť farageovskejší ako Farage. Ale musí na neho reagovať. Ak to poslúži tomu zdravému myšlienkovému jadru, ktoré sa skrýva pod nánosom Farageovho šašovstva, v poriadku. Ale ak to vyvolá len povrchný príklon k „zábavnejšej politike“, smola pre Britániu.
Zato labouristi očakávali, že približne v tomto období už budú mať mocenské opraty pevne v rukách, čiže budú určovať politické témy, a tak zdola diktovať vládnucej koalícii, ako má vládnuť.
Labouristi sa však prerátali. V súčasnej Británii ich témy neudávajú tón, a hoci z výsledkov miestnych volieb nemusia mať hlavu v smútku, musia sa veľmi namáhať, aby ich agenda spôsobila na scéne nejaký rozruch. Všetku pozornosť si totiž uchytil niekto iný. Nigel Farage a jeho Strana nezávislosti Veľkej Británie – UKIP.
.prejavy ako virálka
Kto je vlastne Nigel Farage? Päťdesiatnik s ľudovým šarmom a ostrým humorom, ktorý si užíva pozornosť médií. Mimochodom, líder UKIP a súčasne azda v celej Európe najznámejší europoslanec, je bývalý tory – z Konzervatívnej strany však vystúpil ešte v roku 1992, na protest, keď vláda Johna Majora podpísala Maastrichtskú zmluvu. Politický samorast, ale hovorí o sebe, že je libertarián.
Farage sa lídrom strany UKIP stal ešte v roku 2006 a už o tri roky si vo voľbách do europarlamentu vybojoval druhý najvyšší počet hlasov britských voličov. V roku 2009 z predsedníckeho miesta odstúpil a sústredil sa na britské parlamentné voľby, tam však neuspel. O rok si ho UKIP znovu zvolila za predsedu a aj výsledky májových volieb do miestnych zastupiteľstiev ukazujú, že urobila dobre. Farage sa vydal na víťaznú jazdu, lebo doba dozrela pre politikov jeho typu. Do kariet mu hrá viac faktorov: realita v EÚ, možnosti kampane cez sociálne siete, a kríza tradičných politických riešení.
Farageove prejavy zamerané proti byrokracii a nezmyselnosti Európskej únie sú na sociálnych sieťach legendárne a ako virálka sa šíria ešte mesiace, ba roky potom, ako odzneli. Farage vie v europarlamente zarečniť tak, až to občas hraničí s komickým skečom. Jeho živlom je boj proti establišmentu, je to rebelant a populista v jednej osobe. V pokojnejších časoch by mal asi stále miesto na kraji politického spektra. Dnes tomuto spektru, aspoň vo Veľkej Británii, dominuje. Establišment mu dodáva témy ako na podnose. Korupcia v európskych inštitúciách, neschopnosť reagovať na krízu, hromadenie regulácií. To všetko v Británii ústi do strachu z ešte užšej integrácie, a Farage má o popularitu postarané. Aká veľká je tá popularita, to sa ukázalo vo voľbách do miestnych zastupiteľstiev.
.všetci nám nadávali
Voľby sa konali začiatkom mája. Dohromady v nich šlo o 2 300 volených funkcií a takmer o všetky sa usilovali kandidáti konzervatívcov aj labouristov, menší počet kandidátov mala Liberálnodemokratická strana. Pozoruhodný vzostup počtu kandidátov bol vidieť u strany UKIP. Za zmienku stojí ešte vyše 800 kandidátov, ktorých postavila Strana zelených.
Výsledky mnohých prekvapili. Úspech si nemôžu započítať konzervatívci, ktorí stratili kontrolu v desiatich miestnych zastupiteľstvách a v osemnástich si ju zachovali. Labouristi by sa aj potešili – zisk kontroly v dvoch miestnych zastupiteľstvách a o tri stovky vyšší počet svojich zástupcov celkovo za to stojí. Na druhej strane, keďže vládnucej koalícii momentálne odtekajú percentá popularity, opozícia určite plánovala ešte lepší výsledok. Raduje sa predovšetkým Nigel Farage, ktorý prebral voličov konzervatívcom, ale aj labouristom. Strana nezávislosti Veľkej Británie si vo voľbách vybojovala vyše 140 postov a v priemere dosiahla 25 percent hlasov, ak sa berú do úvahy všetky volebné okrsky, kde mala svojho kandidáta. „Všetci nám nadávali,“ spokojne vyhlásil Farage, „a teraz sú v šoku.“ Spoluvládnuci liberálni demokrati skončili až za UKIP. Priaznivci Faragea boli pre politický mainstream dlho len klauni, hlupáci a zadubenci. Teraz ich je toľko, že ich mainstream musí počúvať – a spytovať si svedomie, prečo tak dlho ignoroval politické problémy, ktoré Britov skutočne trápia.
.panáci z elitných škôl
Ešte väčšie zadosťučinenie ako z volebného zisku môže dnes Nigel Farage pociťovať z toho, ako jeho štýl ovládol Britániu. Konzervatívci po zverejnení výsledkov volieb spustili taký krik do vlastných radov, akoby ich najväčším nepriateľom odrazu nebola opozícia, ale ich líder David Cameron. Vyčítajú mu skostnatený imidž, malý dôraz na ľudové témy, pochlebovanie Európskej únii a neschopnosť riešiť ekonomické problémy krajiny.
Zaslúžilý tory z Oxfordshiru Keith Mitchell po tom, čo stratil stoličku v miestnom zastupiteľstve, napísal vo svojom blogu: „Obávam sa, že líder strany UKIP má štýl a spôsob reči, ktorý omnoho lepšie zarezonuje v ušiach bežných smrteľníkov než štýl profesionálneho politika. Nebojí sa, že ho nakrútia s pivom a cigaretou... používa vtipné slogany, ktoré oslovujú konzervatívne naladených voličov...“ Davidovi Cameronovi vyčíta, že dopustil, aby ho všetci vnímali ako „panáka z elitnej školy“. Premiér by sa podľa neho mal „stať jedným z nás, ale bez afektovanosti a hlúpych trikov“. A mal by začať „hovoriť jazykom obyčajných ľudí“. Ako príklad však Mitchell nepoužíva len Faragea, ale spomína na Margaret Thatcherovú, ktorá „hovorila o komplexných ekonomických problémoch jazykom, aký používajú ženy v domácnosti“.
.cameron v stopách Faragea?
Ešte aj minulotýždňový slávnostný prejav kráľovnej na zasadaní parlamentu bol, ako si všimli aj britské médiá, inšpirovaný Farageovými témami. Zmienila prisťahovalectvo, nespravodlivo nastavený sociálny systém, čo neodmeňuje pracujúcich, ale leňochov, a zdôraznila, že vláda prijme opatrenia na zvýšenie konkurencieschopnosti britskej ekonomiky. Samozrejme, neznamená to, že „šašo“, ako neraz označili komentátori Nigela Faragea, teraz panuje kráľovnej. Prejav, ktorý číta panovník či panovníčka, je v Británii tradične dielom vlády a berie sa ako pracovný plán kabinetu na dohľadné obdobie. V parlamentnej debate po prejave sa teda britská opozícia nepustila do Alžbety, ale do Camerona. A Ed Milliband, líder labouristov, situáciu u konzervatívcov vcelku vystihol, keď povedal, že premiér nemá vo svojej strane kontrolu a zamestnávajú ho vnútrostranícke boje, takže konzervatívci sa stali stranou bez myšlienok a nápadov. Ba ešte aj on použil ako argument Faragea: „You cannot out-Farage Farage!“ zvolal.
V tom má pravdu. Premiér nemôže byť farageovskejší ako Farage. Ale musí na neho reagovať. Ak to poslúži tomu zdravému myšlienkovému jadru, ktoré sa skrýva pod nánosom Farageovho šašovstva, v poriadku. Ale ak to vyvolá len povrchný príklon k „zábavnejšej politike“, smola pre Britániu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.