Podľa tohto názoru spočíva zmysel slobody v pokrokovej emancipácii človeka: predpokladá sa, že ľudstvo krok za krokom, bitku po bitke pomaly skoncuje so svojimi odcudzeniami a stane sa tvorcom a absolútnym pánom svojho osudu. Epická sloboda znamená uchvacovanie nadvlády s čoraz väčším sebavedomím. Krízy predstavujú len historické etapy na ceste ku konečnému dosiahnutiu ľudskej emancipácie.
Druhý a veľmi odlišný názor pokladá krízu za niečo, čo je slobode imanentne vlastné. Toto poňatie možno nazvať „tragickou slobodou“. Je to sloboda vystavená tlaku pochybností a stiesnenosti ľudského osudu. Tragická sloboda pôsobí v neistote, pláva v ústrety osudu, o ktorého sláve nič netuší. Človek je slobodný, to áno – má možnosť učiť sa zo svojich chýb. Alebo aj nie. Sokrates, ktorý je predstaviteľom tohto druhého názoru, vystavuje slobodu ustavičnej skúške: spochybňuje ju, skúma ju, robí s ňou pokusy. Jeho slávny daimón, jeho vnútorný hlas a svedomie, má prohibitívneho ducha, ktorý kladie samé zákazy. Spomeňme si, že väčšina sokratovských dialógov sa končí v apórii, v slepej uličke: nevedú nikam. Musia byť totiž chápané ako cvičenia slobodného myslenia, nie etapy na ceste k ľudskému uvedomeniu.
Takže písať dejiny idey slobody je ako plaviť sa medzi dvoma pobrežiami, jedným tragickým a kritickým, druhým epickým a euforickým. Každá epocha rozvíja svoj vlastný vzťah k slobode a predstavuje svoje vlastné Grécko, pretože to boli práve staroveké Atény, kto ako prvý ustanovil – na agore, teda na verejnom námestí – náš vzťah k slobode, či skôr náš konfliktný vzťah so slobodou. Epické obdobia (napríklad skorá renesancia a osvietenstvo) vykresľujú Grécko ako kolísku harmónie. Časy chaosu (Európa 16. až 17. stotočia a možno aj začiatok 21. storočia) pozerajú na Grécko ako na matku všetkých kríz. Tento tragický pohľad – na slobodu aj Atény – je z tých dvoch jednoznačne ten múdrejší.
Aténčania prejavili neuveriteľnú odvahu, keď tvrdili, že ľudskú slobodu treba oslobodiť od bohov, o ktorých si mysleli, že sa nepletú do ľudských záležitostí. Toto tvrdenie, ako sa dozvedáme z Platónovej Apológie, je zdrojom filozofie. Sokrates bol „najmúdrejší z ľudí“, vyhlásila veštiareň v Delfách. Sokrates, plný rozpakov, to ani nepotvrdzoval, ani nevyvracal, radšej sa pustil do skúmania. Začal spochybňovať celú aténsku spoločnosť – bohatých aj otrokov, vzdelaných aj negramotných, múdrych aj hlupákov. Spochybňoval všetky nároky na poznanie, či už náboženské, sofistické, tradičné, alebo morálne vrátane znalostí hlavných cieľov obce, o ktorých všetci tvrdili, že ich poznajú, aj keď sa k takým témam len povrchne či nahodne blížili. Sokrates prepichoval mentálne bubliny, ktoré väznili tých, ktorí s arogantnou istotou tvrdili, že majú absolútne poznanie. Skúmal aténsku doxa – všeobecnú mienku – a odhaľoval jej optimizmom otrávené časti, ktoré skrývali riziká, a tak vystavovali mesto do nebezpečenstva. Ale nemal hotovú odpoveď – v absolútnom súlade so svojou pochybnosťou o veštbách.
Sokratova neistota odkrývala trhlinu, ktorá umožnila vznik filozofie. Božský svet je mystérium: môže znamenať čokoľvek, alebo aj nič. Zeus ani nehovorí, ani nemlčí, ale dáva znamenia, ako hovoril Herakleitos. Človek objavuje, že je to on sám, kto musí dať tomu znameniu zmysel. Svet musí byť rozlúštený. To je grécky génius: oddelenie neba a zeme.
Z tohto zorného uhla sa zamyslime nad príbehom Kréza, kráľa Lýdie, presláveného svojím obrovským bohatstvom. Kráľ požiadal veštiareň v Delfách, aby mu vyveštila výsledok vojny proti Peržanom, do ktorej sa chystal pustiť. Veštba znela, že kráľ zničí ríšu. Krézus, istý si samým sebou a svojím šťastím, začal útočiť – a jeho vlastná ríša padla. Herodotos, aby mohol čeliť nejasnosti veštby, objavil historické bádanie. Sokrates, ktorý posúval podobnú logiku do krajnosti, objavil filozofické bádanie. Podobná neistota však pôsobila už omnoho skôr v Iliade, v ktorej bohovia zvádzajú, podvádzajú, klamú a nenávidia. Žarty a úskoky obyvateľov Olympu nútia smrteľníkov, aby sa spoliehali iba na svoju slobodu. „Cnosť nemá pána,“ hovorí Platón v Ústave, „každý jej bude mať viac, alebo menej podľa toho, ako si ju bude, alebo nebude ceniť.“
Tým nikto nechce povedať, že dejiny monoteistických náboženstiev sú – ak je reč o slobode – dogmatické či jednoznačné. Napríklad talmudisti predstavujú so svojou úctou k božskému svetu, o ktorom diskutujú a ktorý skúmajú a ustavične o ňom vedú spory, takmer sokratovské stanovisko. Otvárajú priestor ľudskej slobody tým, že berú na vedomie, že zatiaľ čo Boží svet je čistý a dokonalý, ľudia sú nečistí a nedokonalí, a ich interpretácia druhého sveta preto nebude nikdy konečná. A skutočne, ľudská nedokonalosť plodí v rôznej miere voľnosť interpretácie vo všetkých troch veľkých monoteistických tradíciách.
.sloboda zrodená z opileckých bitiek
Pre Aténčanov však – a to je dôležitý rozdiel – sú bohovia rovnako nedokonalí ako ľudské bytosti a božské svety sú dôsledkom toho rovnako pochybné a nečisté. V tomto zmysle sa grécka skúsenosť zdá radikálnejšia než skúsenosť monoteizmu, keďže nepredpokladá žiadne upínanie sa na jedinečný svet, ktorý by ovládal ľudské myslenie a slobodu. Gréci nepoznali cestu z permanentnej krízy, ktorá je podstatou existencie slobodnej ľudskej bytosti.
Ale nebola to práve táto aténska demokracia, kto napriek všetkej tej slobode odsúdil na smrť svojho najradikálnejšieho rušiteľa Sokrata? Aby sme mohli posúdiť túto vraždu, zároveň fyzickú aj symbolickú, je dôležité pochopiť, aké vzácne boli takéto udalosti. Atény boli tolerantné mesto. Ľudia na okraji a buriči mohli byť poslaní do vyhnanstva, ale zabíjaní boli len zriedka. Aby dostal otec filozofie trest smrti, musel rozzúriť veľmi mocnú koalíciu záujmov a názorov: od aténskych konzervatívcov, ktorí ho kritizovali, že zosmiešňuje bohov a tradície, cez ctižiadostivých sofistov, ktorých kritizoval za prázdnotu a domýšľavosť, až po inštitucionálnych demokratov, ktorí mu nemohli odpustiť účasť niekoľkých jeho bývalých žiakov na diktatúre tridsiatich tyranov, ktorí krátko vládli Aténám pod ochranou Sparty na konci peloponézskej vojny v roku 404 pred Kristom. Sokrates predstavoval niečo, čo Atény po peloponézskom debakli nechceli vidieť a na čo nechceli ani spomínať. Návrat demokracie po krátkom období diktatúry bol sprevádzaný zákonom o amnestii, ktorý sa čoskoro stal zákonom straty pamäti. Otvárať pred súdom staré spory bolo zakázané. Pripomínať nepokoje, ktoré rozdeľovali mesto, vrátane vojenskej porážky, sa stalo tabu. A tak sa ukázalo, že Sokratova otvorenosť, ktorá Atény preslávila, samotných Aténčanov – utrápených vojnou – hlboko znepokojovala. Keď Atény umožnili obžalobu z hrdelného zločinu, konali proti svojej vlastnej minulosti. Vyčerpané mesto spolu so Sokratom zlikvidovalo samo seba, svoju vlastnú genialitu.
Filozof mohol utiecť, ale mal sedemdesiat rokov a nemal záujem mesto opustiť. Odmietol návrhy svojich priateľov, aby ušiel a zachránil si život. Jeho meno bolo neotrasiteľne spojené s veľkou aténskou intelektuálnou revolúciou a on nechcel pripustiť, aby sa na neho zabudlo. A podarilo sa mu to: jeho smrť priniesla filozofii nový rozkvet. V zvláštnom oživení sa vynorilo množstvo logoi Sókratikoi – improvizujúcich divadelných predstavení, v ktorých výstredné postavy, vždy nazývané Sokrates, čakali na rohoch ulíc, aby sa pýtali okoloidúcich na ich presvedčenie. Sokrates svojou smrťou spečatil svoj osud. Jeho otázky zaznievajú dodnes, a strašia tých, ktorí majú v rukách absolútnu moc.
Atény nás naučili, že slobodná vôľa a kritické myslenie kráčajú ruka v ruke. Nevyhnutnosť podrobiť božské hlasy a ich príkazy pozornej kritike rozumu nie je vecou pýchy, ale skromnosti: nie preto, že pokladám seba samého za dobrého či inteligentného, ale preto, že viem, že som schopný omylov a klamania samého seba, preto musím skúmať veštby rovnako, ako to robil Sokrates so správou z Delf. Zlý duch – možno ja sám – „sa často prestrojuje za anjela svetla“, poznamenal neskôr Immanuel Kant. Premýšľať znamená hájiť niečiu slobodu oproti niečej predstavivosti a chrániť sa pred klamúcim Bohom, pretože „my všetci sme boli deťmi, než sme se stali dospelými,“ ako povedal Descartes, a strávili sme mnoho rokov ovládaní svojimi vášňami, a nie svojím rozumom.
Veriť, že stačí veriť, je patológia, ktorá ohrozuje každé náboženstvo, dokonca aj to svetské a materialistické. Počúvať hlas bez toho, aby sme o ňom mali čo i len malé pochybnosti, je povera. Opomínať skúmanie spoľahlivosti niečích záväzkov je domýšľavosť. Kombinácia povery a domýšľavosti podlieha fanatizmu: boh je vo mne a ja som bohom; premýšľať nemá zmysel, pretože môj mozog je už čiastočkou raja. Slobodné myslenie od nás, naopak, vyžaduje pozerať sa realite, vrátane tej neblahej reality, priamo do očí. V odpovedi na požiadavky modlitby, ktorá prikazuje, doprosuje sa a žiada, navrhuje Aristoteles chladnú pozornosť, ktorá poukazuje a pozoruje. Nepatologické náboženstvo rozlišuje medzi svetským a duchovným: medzi kráľom a kňazom v Biblii, kalifom a kazateľom v islame, svetskou cestou a cestou viery v kresťanskej tradícii. „Verím, aby som pochopil,“ hovoria Augustín a Anselm, prví intelektuáli postrímskej civilizácie.
Objaviť svoju slobodu znamená uznať schopnosť sebaomámenia a sebaklamu, a teda odsúdiť samého seba na pochybovanie. Táto skúsenosť slobody je pre modernú filozofiu primárna, rovnako ako bola primárna pre mysliteľov staroveku. Descartes – v tomto zmysle Sokratov syn – to nazýval „slobodou, ktorej prostredníctvom sa môžeme vyhnúť tomu, aby sme do priestoru svojej viery vpustili čokoľvek, čo nie je preukázateľne isté a nepochybné, a aby sme sa tak chránili pred tým, že budeme niekedy oklamaní.“
Dalo by sa protirečiť, že takéto pochybovanie a ustavičné kladenie otázok je v spore so snom o harmonickom svete, ktorý údajne charakterizoval klasické Grécko. Ale táto idea harmónie, zlatého veku, ktorý bol stratený a je znovu a znovu hľadaný, nebola v žiadnom prípade nijako špeciálne gréckou ideou. Skôr to bola dodatočná a mylná interpretácia aténskej filozofie – najprv neoplatónska, potom preberajúca formy byzantské, šiítske a florentské, nakoniec nachádzajúca svoje miesto na univerzite 19. storočia a prežívajúca dodnes.
Tukydides a grécki tragic, naopak, pripomínali, že pôvodný chaos, zmätok a násilie sú nerozlučne späté so slobodou. Tukydides, vedomý si univerzálnosti toho, o čo v Aténach išlo, predkladal svoje dejiny ako „poklad pre všetky doby“. Opísal vypuknutie vojny, tak vonkajšie, ako aj vnútorné, vďaka ktorej grécka skúsenosť vzrástla. Na počiatku boli Atény podľa jeho rozprávania len čímsi o málo viac než bandou lupičov, pirátov, utečencov a vyhnancov – všetkým možným, len nie bohmi vyvoleným mestom, oslavovaným v mýtoch. Aténska sloboda sa zrodila z opileckých bitiek a hádok o podiely na koristi. Žiadny prorok neotvoril Aténam Červené more, žiadny boh im neukázal cestu, kadiaľ ísť. Sloboda od začiatku spôsobovala problémy: ako myslieť, prežívať, konať a vzdorovať v zmesi ľudských vzťahov.
Tukydides bol svedkom úpadku Atén, takže jeho vecný obraz je ľahko pochopiteľný. Napriek tomu už jeho predchodcovia tragici, ktorí žili v dňoch gréckeho lesku, preukazovali podobne jasnozrivú myseľ. Aischylos a Sofokles zobrazovali rozdelené mestá – Téby a Argos, kde sa znovu a znovu rozpútaval pôvodný chaos. V Argose naberala krvná pomsta šialený smer: kráľ Agamemnón obetuje svoje dieťa, Ifigéniu; zavraždí ho jeho žena Klytaimnestra, pomstiteľka svojej dcéry; a ich syn Orestes hľadá spravodlivosť zavraždením svojej matky. V Tébach – v pokojnom meste, chránenom neprekonateľnými hradbami, ktoré založil Kadmos, manžel bohyne Harmónie – je to práve túžba po absolútnej harmónii, ktorá vedie ku katastrofe. Toto Oidipovo mesto sníva o tom, že pri riadení dokonale uzavretého sveta vykorení všetky konflikty a všetok chaos. Oidipus nakoniec zabije svojho otca a spí so svojou matkou.
.prečo Aténčania súhlasili s otroctvom
Atény boli rozdelené mesto, ktoré akceptovalo svoje rozdelenie, aj keď nie bez problémov. Hoci harmonická interpretácia čerpá opäť z Platóna, v skutočnosti Platón hovoril z prízemnejšieho hľadiska: z hľadiska Tukydidových Atén, mesta, ktoré bojovalo, prehralo peloponézsku vojnu a bolo ešte plné čerstvej krvi z občianskej vojny. Jeho dialógy sa údajne odohrávajú ešte pred touto porážkou, ale napísané a čítané boli až po nej.
Poučný je príklad dialógu Symposion. Text hovorí o hostine, organizovanej na oslavu triumfu básnika Agatóna, pričom na filozofickej a básnickej súťaži na tému lásky sa účastnia veľké postavy Atén. Zdanlivo sa odohráva súťaž v optimizme, ktorá bola dlho interpretovaná ako óda na harmóniu – text Symposia slúžil ako manifest neoplatónizmu. Ale Platónovi doboví čitatelia vedeli, že tento zdanlivý triumf bol retrospektívnou klamlivou predstavou udalostí, ktoré predchádzali katastrofe obrovského rozsahu. Napríklad Alkibiades, ktorého božskú krásu hostia sympózia oslavujú, privodil pád Atén, keď presdzoval katastrofálnu vojenskú expedíciu na Sicíliu a neskôr dvakrát prebehol k nepriateľom – prvýkrát do Sparty, potom do Perzie.
Žiadna z aténskych osobností, zhromaždených v mene lásky okolo Agatóna, nemala ani tušenia o tragických udalostiach, ktoré mali čoskoro nasledovať, rovnako ako naše najlepšie finančné mozgy nemali v júni roku 2008 ani potuchy o tom, že už v októbri sa ich svet zrúti. Elitní hostia symposia, napísaného v dnešnej dobe, by skôr než básnikmi boli asi miliardármi, ktorí sa zhromažďujú v Davose, aby hovorili o zdraví modernej ekonomiky. Ale keby sme také dielo čítali, sotva by sme jeho autora považovali za optimistu či idealistu.
Ak boli Atény naozaj rodiskom ľudskej slobody, ako potom vysvetliť ich súhlas s otroctvom? Mnohí hania Aristotela, že túto inštitúciu obhajoval, ale aspoň nikdy netvrdil, že je daná podstatou zotročeného. Otrok je potenciálne slobodným občanom, pretože má – tak ako všetci ľudia – schopnosť premýšľať. Je občanom, ktorý ešte nie je skutočný, ktorý ešte nerealizoval svoj potenciál. Keď Aristoteles hovoril o otrokoch ako o živých nástrojoch, neodkazoval tým na ich podstatné vlastnosti, ale na ich sociálny stav. Ale zostane pravdou, že nepredložil žiadnu žiadosť o ich oslobodenie. Aj keď predložil všetky filozofické nástroje, aby také oslobodenie vyvolal.
Alexander Veľký, Aristotelov žiak, bol prvým apoštolom manželských zväzkov medzi príslušníkmi rôznych etnických skupín, čím vytvoril skutočný model kozmopolitizmu a postavil sa obmedzenému mysleniu – dnes by smy povedali rasizmu – svojich macedónskych druhov v zbrani, ktorí nemali príležitosť študovať u tohto aténskeho filozofa. Keď Alexander obsadil perzské mesto Súsy, čo urobil? Ako správny aristotelovec bral na mesto ohľad, vzal si miestnu ženu za manželku a prinútil svojich generálov urobiť to isté. Nič z toho, samozrejme, neznamená, že židovsko-kresťanská tradícia je k slobode nepriateľská. Historicky bolo judeo-kresťanstvo oslobodzujúcou silou – judaizmus vytváral Rímskej ríši a jej šialenému projektu svetového štátu obrovskú prekážku a kresťanstvo bolo pre prenasledovaných Rimanov spásonosnou ideológiou oslobodenia. Ale boli to Gréci, kto pojmami anticipovali všetko, čo má niečo dočinenia so slobodou.
Hlavným problémom Atén sa stala strata miery, čo vždy ohrozuje slobodu. Ako ukázal Tukydides, tento nerozum bol zároveň motorom aténskej slobody aj príčinou jej pádu. Atény neboli vždy schopné nájsť zlatú strednú cestu medzi pohybom a pokojom, zmenou a zachovaním statu quo, rozšírením a obmedzením. Ako opilec sa hojdali medzi týmito dvoma pólmi a nakoniec sa rozbili o útesy svojej neuváženosti.
Aristoteles robí v svetle týchto aténskych problémov ústredným filozofickým problémom otázku zlatej strednej cesty. Cnosť spočíva v zlatej strednej ceste, čo neznamená nerozhodnosť alebo mäkkosť, ale stále znovu a znovu objavovanú rovnovážnosť. Inými slovami, žiť slobodne znamená ustavične hľadať rovnováhu v rámci nerovnováhy. Aristoteles neradí ani prílišný pokoj, ani prílišný pohyb. Zlatá stredná cesta je určená primeranosťou k výzvam sveta a danému okamihu.
.masaker a Aténčania zmenení na bohov
Od čias Atén je tento boj za zlatú strednú cestu hlavným problémom Západu. Hrdelným zločinom Atén – ako ho opísal Tukydides – je zničenie Melu, rovnako ako bola prvotným hriechom Grékov genocída Tróje, ako jemne naznačoval Homér a Aischylos a vykrikoval Euripides. Úplný masaker obyvateľov Melu – všetci muži boli zabití, ženy odvedené do otroctva – predznamenal aj hlúposť sicílskej výpravy. V rozhodujúcom okamihu, ako bol tento, sa Aténčania pokladali za bohov, domnievali sa, že voči nim nestoja žiadne obmedzenia a že môžu preto opovrhovať slobodou kohokoľvek.
Tak Atény neuspeli úplne a nakoniec sa zrútili. Rovnako, ako sa jedného dňa môžu zrútiť naše vlastné demokracie.
André Glucksmann/
Francúzsky filozof, narodil sa v roku 1937, rodičia pochádzali z Rumunska a Československa. V roku 1968 patril k radikálnej ľavici, mal maoistické a anarchistické názory, neskôr sa stal pravicovým liberálom a prominentným kritikom marxizmu a totalitarizmu, aktívne podporujúcim disidentské hnutia v totalitných režimoch. Bol ovplyvnený Raymondom Aronom, ktorému robil na Sorbonne asistenta a pracoval vo francúzskych novinách Libération a L'Express. V slovenčine mu vyšla kniha Dostojevskij na Manhattane (2003), v češtine Hněv dítěte (2013). Publikovaný text je prekladom článku, ktorý vyšiel v časopise City Journal.
Druhý a veľmi odlišný názor pokladá krízu za niečo, čo je slobode imanentne vlastné. Toto poňatie možno nazvať „tragickou slobodou“. Je to sloboda vystavená tlaku pochybností a stiesnenosti ľudského osudu. Tragická sloboda pôsobí v neistote, pláva v ústrety osudu, o ktorého sláve nič netuší. Človek je slobodný, to áno – má možnosť učiť sa zo svojich chýb. Alebo aj nie. Sokrates, ktorý je predstaviteľom tohto druhého názoru, vystavuje slobodu ustavičnej skúške: spochybňuje ju, skúma ju, robí s ňou pokusy. Jeho slávny daimón, jeho vnútorný hlas a svedomie, má prohibitívneho ducha, ktorý kladie samé zákazy. Spomeňme si, že väčšina sokratovských dialógov sa končí v apórii, v slepej uličke: nevedú nikam. Musia byť totiž chápané ako cvičenia slobodného myslenia, nie etapy na ceste k ľudskému uvedomeniu.
Takže písať dejiny idey slobody je ako plaviť sa medzi dvoma pobrežiami, jedným tragickým a kritickým, druhým epickým a euforickým. Každá epocha rozvíja svoj vlastný vzťah k slobode a predstavuje svoje vlastné Grécko, pretože to boli práve staroveké Atény, kto ako prvý ustanovil – na agore, teda na verejnom námestí – náš vzťah k slobode, či skôr náš konfliktný vzťah so slobodou. Epické obdobia (napríklad skorá renesancia a osvietenstvo) vykresľujú Grécko ako kolísku harmónie. Časy chaosu (Európa 16. až 17. stotočia a možno aj začiatok 21. storočia) pozerajú na Grécko ako na matku všetkých kríz. Tento tragický pohľad – na slobodu aj Atény – je z tých dvoch jednoznačne ten múdrejší.
Aténčania prejavili neuveriteľnú odvahu, keď tvrdili, že ľudskú slobodu treba oslobodiť od bohov, o ktorých si mysleli, že sa nepletú do ľudských záležitostí. Toto tvrdenie, ako sa dozvedáme z Platónovej Apológie, je zdrojom filozofie. Sokrates bol „najmúdrejší z ľudí“, vyhlásila veštiareň v Delfách. Sokrates, plný rozpakov, to ani nepotvrdzoval, ani nevyvracal, radšej sa pustil do skúmania. Začal spochybňovať celú aténsku spoločnosť – bohatých aj otrokov, vzdelaných aj negramotných, múdrych aj hlupákov. Spochybňoval všetky nároky na poznanie, či už náboženské, sofistické, tradičné, alebo morálne vrátane znalostí hlavných cieľov obce, o ktorých všetci tvrdili, že ich poznajú, aj keď sa k takým témam len povrchne či nahodne blížili. Sokrates prepichoval mentálne bubliny, ktoré väznili tých, ktorí s arogantnou istotou tvrdili, že majú absolútne poznanie. Skúmal aténsku doxa – všeobecnú mienku – a odhaľoval jej optimizmom otrávené časti, ktoré skrývali riziká, a tak vystavovali mesto do nebezpečenstva. Ale nemal hotovú odpoveď – v absolútnom súlade so svojou pochybnosťou o veštbách.
Sokratova neistota odkrývala trhlinu, ktorá umožnila vznik filozofie. Božský svet je mystérium: môže znamenať čokoľvek, alebo aj nič. Zeus ani nehovorí, ani nemlčí, ale dáva znamenia, ako hovoril Herakleitos. Človek objavuje, že je to on sám, kto musí dať tomu znameniu zmysel. Svet musí byť rozlúštený. To je grécky génius: oddelenie neba a zeme.
Z tohto zorného uhla sa zamyslime nad príbehom Kréza, kráľa Lýdie, presláveného svojím obrovským bohatstvom. Kráľ požiadal veštiareň v Delfách, aby mu vyveštila výsledok vojny proti Peržanom, do ktorej sa chystal pustiť. Veštba znela, že kráľ zničí ríšu. Krézus, istý si samým sebou a svojím šťastím, začal útočiť – a jeho vlastná ríša padla. Herodotos, aby mohol čeliť nejasnosti veštby, objavil historické bádanie. Sokrates, ktorý posúval podobnú logiku do krajnosti, objavil filozofické bádanie. Podobná neistota však pôsobila už omnoho skôr v Iliade, v ktorej bohovia zvádzajú, podvádzajú, klamú a nenávidia. Žarty a úskoky obyvateľov Olympu nútia smrteľníkov, aby sa spoliehali iba na svoju slobodu. „Cnosť nemá pána,“ hovorí Platón v Ústave, „každý jej bude mať viac, alebo menej podľa toho, ako si ju bude, alebo nebude ceniť.“
Tým nikto nechce povedať, že dejiny monoteistických náboženstiev sú – ak je reč o slobode – dogmatické či jednoznačné. Napríklad talmudisti predstavujú so svojou úctou k božskému svetu, o ktorom diskutujú a ktorý skúmajú a ustavične o ňom vedú spory, takmer sokratovské stanovisko. Otvárajú priestor ľudskej slobody tým, že berú na vedomie, že zatiaľ čo Boží svet je čistý a dokonalý, ľudia sú nečistí a nedokonalí, a ich interpretácia druhého sveta preto nebude nikdy konečná. A skutočne, ľudská nedokonalosť plodí v rôznej miere voľnosť interpretácie vo všetkých troch veľkých monoteistických tradíciách.
.sloboda zrodená z opileckých bitiek
Pre Aténčanov však – a to je dôležitý rozdiel – sú bohovia rovnako nedokonalí ako ľudské bytosti a božské svety sú dôsledkom toho rovnako pochybné a nečisté. V tomto zmysle sa grécka skúsenosť zdá radikálnejšia než skúsenosť monoteizmu, keďže nepredpokladá žiadne upínanie sa na jedinečný svet, ktorý by ovládal ľudské myslenie a slobodu. Gréci nepoznali cestu z permanentnej krízy, ktorá je podstatou existencie slobodnej ľudskej bytosti.
Ale nebola to práve táto aténska demokracia, kto napriek všetkej tej slobode odsúdil na smrť svojho najradikálnejšieho rušiteľa Sokrata? Aby sme mohli posúdiť túto vraždu, zároveň fyzickú aj symbolickú, je dôležité pochopiť, aké vzácne boli takéto udalosti. Atény boli tolerantné mesto. Ľudia na okraji a buriči mohli byť poslaní do vyhnanstva, ale zabíjaní boli len zriedka. Aby dostal otec filozofie trest smrti, musel rozzúriť veľmi mocnú koalíciu záujmov a názorov: od aténskych konzervatívcov, ktorí ho kritizovali, že zosmiešňuje bohov a tradície, cez ctižiadostivých sofistov, ktorých kritizoval za prázdnotu a domýšľavosť, až po inštitucionálnych demokratov, ktorí mu nemohli odpustiť účasť niekoľkých jeho bývalých žiakov na diktatúre tridsiatich tyranov, ktorí krátko vládli Aténám pod ochranou Sparty na konci peloponézskej vojny v roku 404 pred Kristom. Sokrates predstavoval niečo, čo Atény po peloponézskom debakli nechceli vidieť a na čo nechceli ani spomínať. Návrat demokracie po krátkom období diktatúry bol sprevádzaný zákonom o amnestii, ktorý sa čoskoro stal zákonom straty pamäti. Otvárať pred súdom staré spory bolo zakázané. Pripomínať nepokoje, ktoré rozdeľovali mesto, vrátane vojenskej porážky, sa stalo tabu. A tak sa ukázalo, že Sokratova otvorenosť, ktorá Atény preslávila, samotných Aténčanov – utrápených vojnou – hlboko znepokojovala. Keď Atény umožnili obžalobu z hrdelného zločinu, konali proti svojej vlastnej minulosti. Vyčerpané mesto spolu so Sokratom zlikvidovalo samo seba, svoju vlastnú genialitu.
Filozof mohol utiecť, ale mal sedemdesiat rokov a nemal záujem mesto opustiť. Odmietol návrhy svojich priateľov, aby ušiel a zachránil si život. Jeho meno bolo neotrasiteľne spojené s veľkou aténskou intelektuálnou revolúciou a on nechcel pripustiť, aby sa na neho zabudlo. A podarilo sa mu to: jeho smrť priniesla filozofii nový rozkvet. V zvláštnom oživení sa vynorilo množstvo logoi Sókratikoi – improvizujúcich divadelných predstavení, v ktorých výstredné postavy, vždy nazývané Sokrates, čakali na rohoch ulíc, aby sa pýtali okoloidúcich na ich presvedčenie. Sokrates svojou smrťou spečatil svoj osud. Jeho otázky zaznievajú dodnes, a strašia tých, ktorí majú v rukách absolútnu moc.
Atény nás naučili, že slobodná vôľa a kritické myslenie kráčajú ruka v ruke. Nevyhnutnosť podrobiť božské hlasy a ich príkazy pozornej kritike rozumu nie je vecou pýchy, ale skromnosti: nie preto, že pokladám seba samého za dobrého či inteligentného, ale preto, že viem, že som schopný omylov a klamania samého seba, preto musím skúmať veštby rovnako, ako to robil Sokrates so správou z Delf. Zlý duch – možno ja sám – „sa často prestrojuje za anjela svetla“, poznamenal neskôr Immanuel Kant. Premýšľať znamená hájiť niečiu slobodu oproti niečej predstavivosti a chrániť sa pred klamúcim Bohom, pretože „my všetci sme boli deťmi, než sme se stali dospelými,“ ako povedal Descartes, a strávili sme mnoho rokov ovládaní svojimi vášňami, a nie svojím rozumom.
Veriť, že stačí veriť, je patológia, ktorá ohrozuje každé náboženstvo, dokonca aj to svetské a materialistické. Počúvať hlas bez toho, aby sme o ňom mali čo i len malé pochybnosti, je povera. Opomínať skúmanie spoľahlivosti niečích záväzkov je domýšľavosť. Kombinácia povery a domýšľavosti podlieha fanatizmu: boh je vo mne a ja som bohom; premýšľať nemá zmysel, pretože môj mozog je už čiastočkou raja. Slobodné myslenie od nás, naopak, vyžaduje pozerať sa realite, vrátane tej neblahej reality, priamo do očí. V odpovedi na požiadavky modlitby, ktorá prikazuje, doprosuje sa a žiada, navrhuje Aristoteles chladnú pozornosť, ktorá poukazuje a pozoruje. Nepatologické náboženstvo rozlišuje medzi svetským a duchovným: medzi kráľom a kňazom v Biblii, kalifom a kazateľom v islame, svetskou cestou a cestou viery v kresťanskej tradícii. „Verím, aby som pochopil,“ hovoria Augustín a Anselm, prví intelektuáli postrímskej civilizácie.
Objaviť svoju slobodu znamená uznať schopnosť sebaomámenia a sebaklamu, a teda odsúdiť samého seba na pochybovanie. Táto skúsenosť slobody je pre modernú filozofiu primárna, rovnako ako bola primárna pre mysliteľov staroveku. Descartes – v tomto zmysle Sokratov syn – to nazýval „slobodou, ktorej prostredníctvom sa môžeme vyhnúť tomu, aby sme do priestoru svojej viery vpustili čokoľvek, čo nie je preukázateľne isté a nepochybné, a aby sme sa tak chránili pred tým, že budeme niekedy oklamaní.“
Dalo by sa protirečiť, že takéto pochybovanie a ustavičné kladenie otázok je v spore so snom o harmonickom svete, ktorý údajne charakterizoval klasické Grécko. Ale táto idea harmónie, zlatého veku, ktorý bol stratený a je znovu a znovu hľadaný, nebola v žiadnom prípade nijako špeciálne gréckou ideou. Skôr to bola dodatočná a mylná interpretácia aténskej filozofie – najprv neoplatónska, potom preberajúca formy byzantské, šiítske a florentské, nakoniec nachádzajúca svoje miesto na univerzite 19. storočia a prežívajúca dodnes.
Tukydides a grécki tragic, naopak, pripomínali, že pôvodný chaos, zmätok a násilie sú nerozlučne späté so slobodou. Tukydides, vedomý si univerzálnosti toho, o čo v Aténach išlo, predkladal svoje dejiny ako „poklad pre všetky doby“. Opísal vypuknutie vojny, tak vonkajšie, ako aj vnútorné, vďaka ktorej grécka skúsenosť vzrástla. Na počiatku boli Atény podľa jeho rozprávania len čímsi o málo viac než bandou lupičov, pirátov, utečencov a vyhnancov – všetkým možným, len nie bohmi vyvoleným mestom, oslavovaným v mýtoch. Aténska sloboda sa zrodila z opileckých bitiek a hádok o podiely na koristi. Žiadny prorok neotvoril Aténam Červené more, žiadny boh im neukázal cestu, kadiaľ ísť. Sloboda od začiatku spôsobovala problémy: ako myslieť, prežívať, konať a vzdorovať v zmesi ľudských vzťahov.
Tukydides bol svedkom úpadku Atén, takže jeho vecný obraz je ľahko pochopiteľný. Napriek tomu už jeho predchodcovia tragici, ktorí žili v dňoch gréckeho lesku, preukazovali podobne jasnozrivú myseľ. Aischylos a Sofokles zobrazovali rozdelené mestá – Téby a Argos, kde sa znovu a znovu rozpútaval pôvodný chaos. V Argose naberala krvná pomsta šialený smer: kráľ Agamemnón obetuje svoje dieťa, Ifigéniu; zavraždí ho jeho žena Klytaimnestra, pomstiteľka svojej dcéry; a ich syn Orestes hľadá spravodlivosť zavraždením svojej matky. V Tébach – v pokojnom meste, chránenom neprekonateľnými hradbami, ktoré založil Kadmos, manžel bohyne Harmónie – je to práve túžba po absolútnej harmónii, ktorá vedie ku katastrofe. Toto Oidipovo mesto sníva o tom, že pri riadení dokonale uzavretého sveta vykorení všetky konflikty a všetok chaos. Oidipus nakoniec zabije svojho otca a spí so svojou matkou.
.prečo Aténčania súhlasili s otroctvom
Atény boli rozdelené mesto, ktoré akceptovalo svoje rozdelenie, aj keď nie bez problémov. Hoci harmonická interpretácia čerpá opäť z Platóna, v skutočnosti Platón hovoril z prízemnejšieho hľadiska: z hľadiska Tukydidových Atén, mesta, ktoré bojovalo, prehralo peloponézsku vojnu a bolo ešte plné čerstvej krvi z občianskej vojny. Jeho dialógy sa údajne odohrávajú ešte pred touto porážkou, ale napísané a čítané boli až po nej.
Poučný je príklad dialógu Symposion. Text hovorí o hostine, organizovanej na oslavu triumfu básnika Agatóna, pričom na filozofickej a básnickej súťaži na tému lásky sa účastnia veľké postavy Atén. Zdanlivo sa odohráva súťaž v optimizme, ktorá bola dlho interpretovaná ako óda na harmóniu – text Symposia slúžil ako manifest neoplatónizmu. Ale Platónovi doboví čitatelia vedeli, že tento zdanlivý triumf bol retrospektívnou klamlivou predstavou udalostí, ktoré predchádzali katastrofe obrovského rozsahu. Napríklad Alkibiades, ktorého božskú krásu hostia sympózia oslavujú, privodil pád Atén, keď presdzoval katastrofálnu vojenskú expedíciu na Sicíliu a neskôr dvakrát prebehol k nepriateľom – prvýkrát do Sparty, potom do Perzie.
Žiadna z aténskych osobností, zhromaždených v mene lásky okolo Agatóna, nemala ani tušenia o tragických udalostiach, ktoré mali čoskoro nasledovať, rovnako ako naše najlepšie finančné mozgy nemali v júni roku 2008 ani potuchy o tom, že už v októbri sa ich svet zrúti. Elitní hostia symposia, napísaného v dnešnej dobe, by skôr než básnikmi boli asi miliardármi, ktorí sa zhromažďujú v Davose, aby hovorili o zdraví modernej ekonomiky. Ale keby sme také dielo čítali, sotva by sme jeho autora považovali za optimistu či idealistu.
Ak boli Atény naozaj rodiskom ľudskej slobody, ako potom vysvetliť ich súhlas s otroctvom? Mnohí hania Aristotela, že túto inštitúciu obhajoval, ale aspoň nikdy netvrdil, že je daná podstatou zotročeného. Otrok je potenciálne slobodným občanom, pretože má – tak ako všetci ľudia – schopnosť premýšľať. Je občanom, ktorý ešte nie je skutočný, ktorý ešte nerealizoval svoj potenciál. Keď Aristoteles hovoril o otrokoch ako o živých nástrojoch, neodkazoval tým na ich podstatné vlastnosti, ale na ich sociálny stav. Ale zostane pravdou, že nepredložil žiadnu žiadosť o ich oslobodenie. Aj keď predložil všetky filozofické nástroje, aby také oslobodenie vyvolal.
Alexander Veľký, Aristotelov žiak, bol prvým apoštolom manželských zväzkov medzi príslušníkmi rôznych etnických skupín, čím vytvoril skutočný model kozmopolitizmu a postavil sa obmedzenému mysleniu – dnes by smy povedali rasizmu – svojich macedónskych druhov v zbrani, ktorí nemali príležitosť študovať u tohto aténskeho filozofa. Keď Alexander obsadil perzské mesto Súsy, čo urobil? Ako správny aristotelovec bral na mesto ohľad, vzal si miestnu ženu za manželku a prinútil svojich generálov urobiť to isté. Nič z toho, samozrejme, neznamená, že židovsko-kresťanská tradícia je k slobode nepriateľská. Historicky bolo judeo-kresťanstvo oslobodzujúcou silou – judaizmus vytváral Rímskej ríši a jej šialenému projektu svetového štátu obrovskú prekážku a kresťanstvo bolo pre prenasledovaných Rimanov spásonosnou ideológiou oslobodenia. Ale boli to Gréci, kto pojmami anticipovali všetko, čo má niečo dočinenia so slobodou.
Hlavným problémom Atén sa stala strata miery, čo vždy ohrozuje slobodu. Ako ukázal Tukydides, tento nerozum bol zároveň motorom aténskej slobody aj príčinou jej pádu. Atény neboli vždy schopné nájsť zlatú strednú cestu medzi pohybom a pokojom, zmenou a zachovaním statu quo, rozšírením a obmedzením. Ako opilec sa hojdali medzi týmito dvoma pólmi a nakoniec sa rozbili o útesy svojej neuváženosti.
Aristoteles robí v svetle týchto aténskych problémov ústredným filozofickým problémom otázku zlatej strednej cesty. Cnosť spočíva v zlatej strednej ceste, čo neznamená nerozhodnosť alebo mäkkosť, ale stále znovu a znovu objavovanú rovnovážnosť. Inými slovami, žiť slobodne znamená ustavične hľadať rovnováhu v rámci nerovnováhy. Aristoteles neradí ani prílišný pokoj, ani prílišný pohyb. Zlatá stredná cesta je určená primeranosťou k výzvam sveta a danému okamihu.
.masaker a Aténčania zmenení na bohov
Od čias Atén je tento boj za zlatú strednú cestu hlavným problémom Západu. Hrdelným zločinom Atén – ako ho opísal Tukydides – je zničenie Melu, rovnako ako bola prvotným hriechom Grékov genocída Tróje, ako jemne naznačoval Homér a Aischylos a vykrikoval Euripides. Úplný masaker obyvateľov Melu – všetci muži boli zabití, ženy odvedené do otroctva – predznamenal aj hlúposť sicílskej výpravy. V rozhodujúcom okamihu, ako bol tento, sa Aténčania pokladali za bohov, domnievali sa, že voči nim nestoja žiadne obmedzenia a že môžu preto opovrhovať slobodou kohokoľvek.
Tak Atény neuspeli úplne a nakoniec sa zrútili. Rovnako, ako sa jedného dňa môžu zrútiť naše vlastné demokracie.
André Glucksmann/
Francúzsky filozof, narodil sa v roku 1937, rodičia pochádzali z Rumunska a Československa. V roku 1968 patril k radikálnej ľavici, mal maoistické a anarchistické názory, neskôr sa stal pravicovým liberálom a prominentným kritikom marxizmu a totalitarizmu, aktívne podporujúcim disidentské hnutia v totalitných režimoch. Bol ovplyvnený Raymondom Aronom, ktorému robil na Sorbonne asistenta a pracoval vo francúzskych novinách Libération a L'Express. V slovenčine mu vyšla kniha Dostojevskij na Manhattane (2003), v češtine Hněv dítěte (2013). Publikovaný text je prekladom článku, ktorý vyšiel v časopise City Journal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.