Pavel Matejovič je prezviedavý človek. Prečo by sa inak ako školený pedagóg venoval meteorológii, literárnej vede a robil počítačovú grafiku? Čosi mi pripomína, ale neviem čo – vždy keď si tú otázku položím, zíde mi na um len Pavel Matejovič.
Je to síce tautológia, ale priaznivci Gertrúdy Steinovej a jej povestného výroku: „Ruža je ruža, je ruža, je ruža“ by povedali, že Pavel Matejovič je Pavel Matejovič, je Pavel Matejovič.
Pavel Matejovič mal spolu s pánom Tihánym pred niekoľkými dňami v pezinskom Kultúrnom dome vernisáž výstavy Záhyby a línie. Bolo to príjemné podujatie, otváral ho literárny vedec René Bílik za prítomnosti Olivera Solgu, ktorý je nielen pezinským primátorom a známym karikaturistom, ale má aj dobré oko, ktoré mu okamžite padlo na cyklus štyroch Matejovičových rokokových obrazov, ale rovnako dobre mu mohlo padnúť aj na šrafúry pána Tihányho, ktoré mne zase pripomenuli Danutu Binderovú a barokové záhyby výtvarníkov zo skupiny A-R. Márius Kopcsay potom prečítal niekoľko fragmentov svojej blasfemickej poviedky, o ktorej pani riaditeľka Kultúrneho domu povedala, že odhaľujú naše podvedomie a keďže sme sa potom s Vladom Petríkom a Milanom Šútovcom pobrali k Matyšákovi, vernisáž nemala chybu.
Pavel Matejovič si však získal môj rešpekt už jedného januárového dňa v roku 2001, keď sme mali ísť spolu autom na konferenciu do Grazu. V Bratislave chumelilo ako v Gogoľovej dedine neďaleko Dikanky deň pred Kračúnom a okolo tretej popoludní som povedal, že sa nedá nič robiť, ale v tomto počasí nejdem.
Paľo sa zamyslel, zatelefonoval do Meteorologického ústavu a povedal, že na štyridsiatom kilometri prestane snežiť. Prestalo a môj vzťah k meteorológii nadobudol nový rozmer. Pochopil som, že v televíznych novinách nie sú podstatné politické správy, ako som sa domnieval celé desaťročia, ale správy o počasí - oblaky letiace nad krajinou, tlakové výše, zrážajúce sa nezmieriteľne s tlakovými nížami, nočné teploty mínus desať stupňov, vystupujúce cez deň na mínus päť a najmä predpoveď počasia na ďalšie dni, aby človek vedel, aký si má zobrať kabát.
Pavel Matejovič je však dnes predovšetkým literárnym vedcom, autorom monografie o Ivanovi Kadlečíkovi, neokázalej pocty jeho textom a životu, aj keď o Vladimírovi Mináčovi si celkom iste nemyslia to isté.
Ale vlastne zahováram. Všetky tie záhyby a línie, synoptické predpovede počasia a paralelné úvahy sú v podstate úvodom ku knihe Pavla Matejoviča Synoptici (Bratislava, Kalligram, 2000). Ide v nej o paralené procesy, vzájomné prelínanie a skúmanie ich tokov, zhôd a odlišností. Tie tvoria synoptické mapy ako dynamické obrazy krajín: „Pri synoptickej mape skúmame nielen hodnoty rovnakého prvku na viacerých miestach, ale aj hodnoty rôznych prvkov na tom istom mieste a hodnoty rôznych prvkov na rôznych miestach.“
Tvorba synoptických máp zodpovedá súčasnému záujmu o topografiu krajín, miest, ale aj mentalít, mysle, pamäti a o ich kartografovanie. Rovnako dôležitý je však aj druhý moment - na rozdiel od moderného chápania pokroku, v ktorom dominoval čas, ale aj od postmoderného uvažovania, v ktorom prevládla súslednosť a čas sa spriestoroval, stáva sa pri synoptickom skúmaní procesov čas rozmerom priestoru a priestorovosť vlastnosťou času.
To je v kultúrnej oblasti základný vedecký obrat. Pomáha preklenúť chápanie času ako lineárnej následnosti, ale aj vnímanie vnútorne diferencovaných štruktúrnych rezov, pri ktorých je však problémom zaznamenať plynutie.
Synopsie Pavla Matejoviča pomáhajú tieto dva problémy preklenúť. Majú všetky znaky elegantnej teórie. Jej východiskom je u Matejoviča synoptická mapa, ktorá „už svojou ‚vzdušnou´, plynúcou, ustavične premenlivou a nehotovou ‚štruktúrou´ vyjadruje ‚podstatu´ chaotických a nestabilných systémov [...]
pričom je určitou formou ‚názorného modelu´[...] rovnako ako sú iné mapy pre iných autorov zdrojom prirovnaní, podobenstiev, symbolov, metonymií a pod.“ Synopticky však možno skúmať nielen meteorologické mapy, oblaky a evanjeliá, ale aj metafory, vzťahy medzi figuratívnym a abstraktným umením, intertextuálne a intermediálne vzťahy, prahové situáciea prechody, paralelené dejiny a v podstate všetky kultúrne procesy, ktorých základom je vnútorná diferencovanosť a dynamickosť.
Myslím, že vďaka prezviedavosti Pavla Matejoviča a jeho zriedkavo originálnemu synoptickému prístupu vzniká šanca na novú komparatistiku, o ktorej v poslednom čase sníva Miroslav Petříček jr.
Je to síce tautológia, ale priaznivci Gertrúdy Steinovej a jej povestného výroku: „Ruža je ruža, je ruža, je ruža“ by povedali, že Pavel Matejovič je Pavel Matejovič, je Pavel Matejovič.
Pavel Matejovič mal spolu s pánom Tihánym pred niekoľkými dňami v pezinskom Kultúrnom dome vernisáž výstavy Záhyby a línie. Bolo to príjemné podujatie, otváral ho literárny vedec René Bílik za prítomnosti Olivera Solgu, ktorý je nielen pezinským primátorom a známym karikaturistom, ale má aj dobré oko, ktoré mu okamžite padlo na cyklus štyroch Matejovičových rokokových obrazov, ale rovnako dobre mu mohlo padnúť aj na šrafúry pána Tihányho, ktoré mne zase pripomenuli Danutu Binderovú a barokové záhyby výtvarníkov zo skupiny A-R. Márius Kopcsay potom prečítal niekoľko fragmentov svojej blasfemickej poviedky, o ktorej pani riaditeľka Kultúrneho domu povedala, že odhaľujú naše podvedomie a keďže sme sa potom s Vladom Petríkom a Milanom Šútovcom pobrali k Matyšákovi, vernisáž nemala chybu.
Pavel Matejovič si však získal môj rešpekt už jedného januárového dňa v roku 2001, keď sme mali ísť spolu autom na konferenciu do Grazu. V Bratislave chumelilo ako v Gogoľovej dedine neďaleko Dikanky deň pred Kračúnom a okolo tretej popoludní som povedal, že sa nedá nič robiť, ale v tomto počasí nejdem.
Paľo sa zamyslel, zatelefonoval do Meteorologického ústavu a povedal, že na štyridsiatom kilometri prestane snežiť. Prestalo a môj vzťah k meteorológii nadobudol nový rozmer. Pochopil som, že v televíznych novinách nie sú podstatné politické správy, ako som sa domnieval celé desaťročia, ale správy o počasí - oblaky letiace nad krajinou, tlakové výše, zrážajúce sa nezmieriteľne s tlakovými nížami, nočné teploty mínus desať stupňov, vystupujúce cez deň na mínus päť a najmä predpoveď počasia na ďalšie dni, aby človek vedel, aký si má zobrať kabát.
Pavel Matejovič je však dnes predovšetkým literárnym vedcom, autorom monografie o Ivanovi Kadlečíkovi, neokázalej pocty jeho textom a životu, aj keď o Vladimírovi Mináčovi si celkom iste nemyslia to isté.
Ale vlastne zahováram. Všetky tie záhyby a línie, synoptické predpovede počasia a paralelné úvahy sú v podstate úvodom ku knihe Pavla Matejoviča Synoptici (Bratislava, Kalligram, 2000). Ide v nej o paralené procesy, vzájomné prelínanie a skúmanie ich tokov, zhôd a odlišností. Tie tvoria synoptické mapy ako dynamické obrazy krajín: „Pri synoptickej mape skúmame nielen hodnoty rovnakého prvku na viacerých miestach, ale aj hodnoty rôznych prvkov na tom istom mieste a hodnoty rôznych prvkov na rôznych miestach.“
Tvorba synoptických máp zodpovedá súčasnému záujmu o topografiu krajín, miest, ale aj mentalít, mysle, pamäti a o ich kartografovanie. Rovnako dôležitý je však aj druhý moment - na rozdiel od moderného chápania pokroku, v ktorom dominoval čas, ale aj od postmoderného uvažovania, v ktorom prevládla súslednosť a čas sa spriestoroval, stáva sa pri synoptickom skúmaní procesov čas rozmerom priestoru a priestorovosť vlastnosťou času.
To je v kultúrnej oblasti základný vedecký obrat. Pomáha preklenúť chápanie času ako lineárnej následnosti, ale aj vnímanie vnútorne diferencovaných štruktúrnych rezov, pri ktorých je však problémom zaznamenať plynutie.
Synopsie Pavla Matejoviča pomáhajú tieto dva problémy preklenúť. Majú všetky znaky elegantnej teórie. Jej východiskom je u Matejoviča synoptická mapa, ktorá „už svojou ‚vzdušnou´, plynúcou, ustavične premenlivou a nehotovou ‚štruktúrou´ vyjadruje ‚podstatu´ chaotických a nestabilných systémov [...]
pričom je určitou formou ‚názorného modelu´[...] rovnako ako sú iné mapy pre iných autorov zdrojom prirovnaní, podobenstiev, symbolov, metonymií a pod.“ Synopticky však možno skúmať nielen meteorologické mapy, oblaky a evanjeliá, ale aj metafory, vzťahy medzi figuratívnym a abstraktným umením, intertextuálne a intermediálne vzťahy, prahové situáciea prechody, paralelené dejiny a v podstate všetky kultúrne procesy, ktorých základom je vnútorná diferencovanosť a dynamickosť.
Myslím, že vďaka prezviedavosti Pavla Matejoviča a jeho zriedkavo originálnemu synoptickému prístupu vzniká šanca na novú komparatistiku, o ktorej v poslednom čase sníva Miroslav Petříček jr.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.