Hegemónia Nemecka je hlavnou geopolitickou otázkou Európy, strednej Európy zvlášť. Z dnešného pohľadu sa môže zdať, že zjednotenie Nemecka v októbri 1990 malo pre Európu vážnejšie dôsledky ako prehĺbenie integrácie a rozšírenie Európskej únie za uplynulých dvadsať rokov. Zmluvy z Amsterdamu, Nice či Lisabonu ovplyvnili Európu menej ako presun hlavného mesta Nemecka z Bonnu do Berlína. Áno, moc Nemecka je v dnešnej Európe osudovo zviazaná so spoločnou menou euro, ale dá sa pomerne ľahko predpokladať, že Nemecko by sa v pozícii hegemóna kontinentu ocitlo rovnako s markou ako s eurom. Euro niektoré procesy urýchlilo a zosilnilo, ale dlhy európskeho Juhu, politicky oslabené Francúzsko a ekonomicky závislá stredná Európa, by svoj vzťah k nemeckému hegemónovi museli riešiť tak či tak.
.nemci a Slovensko
Celkom evidentné je to na príklade nemeckého záujmu o Slovensko. Volkswagen vstúpil na Slovensko v marci 1991 a za uplynulých vyše dvadsať rokov sa s miliónmi vyrobených aút stal jedným z hlavných ťahúňov slovenskej ekonomiky. Po vstupe do Bratislavských automobilových závodov postupne VW vybudoval svoje závody aj v Martine a Košiciach a postavenie nemeckého koncernu zostalo osobité aj po príchode automobiliek Peugeot-Citroen a Kia. Túto výnimočnosť však najlepšie ilustruje rok 1993: nový slovenský štát viedli diletanti a kriminálnici, mena devalvovala, banky boli štátne a medzinárodné postavenie krajiny chabé. VW bol jedným z najdôležitejších investorov v krajine a jeho prítomnosť znakom istej garancie za budúci vývoj. Význam prítomnosti nemeckej automobilky si možno uvedomiť aj na tom, že ich hlavným konkurentom bol v roku 1991 Opel čiže americký General Motors, ktorý musela pred dvoma rokmi zachraňovať americká vláda.
Nezostalo však len pri autách. Z dnešného pohľadu sa zdá, že Nemci investovali dostatok zdrojov nielen do ekonomických záujmov, ktoré s našou krajinou spojili, ale aj do ďalších oblastí. Dlhodobo tu platia dve svoje politické nadácie. Pravicová Konrad Adenauer Stiftung si práve v týchto týždňoch pripomína 20. výročie otvorenia bratislavskej kancelárie, ľavicová Friedrich Ebert Stiftng prišla do Bratislavy ešte o rok skôr. Obe nadácie aktívne podporujú svoje partnerské strany a financujú viacero aktivít, ktoré zlepšujú imidž Nemecka na Slovensku (od projektov týkajúcich sa holokaustu po budovanie odborárskeho hnutia). Je síce pravda, že čiernej hodine nášho postkomunizmu boli pre Slovensko najdôležitejšie americké nadácie a ich zdroje, Američania však postupne odišli – a Nemci zostali. Keď už hovoríme o podpore tunajších politických strán, nedá sa obísť ani nezákonné financovanie KDH. Nikto síce na túto kapitolu nie je hrdý, ale úplatok firmy Siemens pre vtedy opozičné KDH pomohol v dobe mečiarizmu nielen tejto strane, ale celej protimečiarovskej opozícii. Len ťažko si predstaviť taký vysoký úplatok tak blízko nemeckých hraníc bez súhlasu (či podpory) nemeckej vlády.
Nemci však krajine pomáhali aj štandardnými nástrojmi. Azda najlepším je príklad nemeckého ministerstva vnútra – a celkom osobitne bavorskej vlády – ktoré dlhodobo financovali vzdelávaciu a materiálnu pomoc pre slovenskú políciu. Podobný záväzok opäť nemá obdobu u iných partnerských krajín. Nuž a napokon, záujem Nemecka o Slovensko ilustruje aj frekvencia návštev nemeckých politikov na Slovensku. Žiadny iný premiér západnej krajiny nenavštevuje Slovensko tak často, ako nemecký kancelár. Podobne je to s ministrom zahraničných vecí či predstaviteľmi parlamentu. Nemci, skrátka, o Slovensko stoja a sú tomu ochotní venovať čas aj peniaze.
.paralela z rokov 1939 –1945
Zaujímavou historickou paralelou nemeckého záujmu o Slovensko je nedávno opätovne vydaná práca Ľubomíra Liptáka Ovládnutie slovenského priemyslu nemeckým kapitálom (1939-–1945), ktorá vyšla ako súčasť viacerých Liptákových ekonomických štúdii pod názvom Medzi Berlínom a Bagdadom (Kalligram, 2013). Ak opomenieme od jazyka (Lipták túto stopäťdesiatstranovú esej písal ešte ako komunistický historik), podstatné sú tri črty nemeckej politiky voči Slovensku počas druhej svetovej vojny. Po prvé, Nemci aktívne povzbudzovali destabilizáciu česko-slovenských vzťahov. „Keď chcete, aby sme vám hospodársky pomáhali, musíte sa od Čechov úplne osamostatniť,“ povedal napríklad Hermann Göring zástupcom slovenských podnikateľov na začiatku marca 1939 v Berlíne. Po druhé, Nemecko malo cez vojnu záujem o naše banky a suroviny, Slovensko bolo surovinovou zásobárňou ríše. Tajné medzištátne zmluvy a nadhodnotenie marky spôsobili, že nemecko-slovenský obchod bol podriadený nemeckým protekcionistickým cieľom. Smerom navonok slúžil predovšetkým ako zázemie nemeckej vojenskej expanzie na východ.
Treťou črtou bolo absolútne politické a hospodárske podriadenie Slovenska Nemecku. Lipták napríklad uvádza, ako si Berlín neželal, „aby bol na Slovensku budovaný textilný priemysel,” slovenská centrálna banka rozhodovala pod dohľadom nemeckého zástupcu a obchod s tretími krajinami (napríklad medzi Slovenskom a Rumunskom) bol regulovaný tak, že poškodzoval obidve strany na úkor Nemecka.
Samozrejme, dnes je všetko inak. Hoci Nemcom rozpad Československa vyhovoval, Prahu mocensky oslabil a Bratislavu urobil pronemeckejšou, Berlín nijako do našich vnútorných vecí neintervenoval. Hoci nemecký Allianz kúpil Slovenskú poisťovňu, RWE a e-on sú dôležitými investormi v našej energetike a spomínaný VW má osobitné postavenie v automobilovom priemysle, Nemci zďaleka nemajú pod kontrolou väčšinu slovenského HDP, navyše, Slovensko má s Nemeckom priaznivú obchodnú bilanciu. Nuž a v neposlednom rade, okrem montovania a využitia lacnej pracovnej sily čoraz viac investujú aj do tunajšieho výskumu a vývoja a nemeckí politici chodia do Bratislavy približne tak často ako slovenskí do Berlína.
Naše bilaterálne vzťahy teda vyzerajú inak. Dejiny nás však učia, že hegemónia Nemecka netrvá dlho a vždy oživí záujem iných veľmocí. Londýn a Paríž sú na tom zle, zdá sa teda, že „vyvažovanie” Berlína možno očakávať z inej svetovej strany. Slovensko nie je spolkovou krajinou Nemecka, mali by sme sa preto na to pripraviť.
.nemci a Slovensko
Celkom evidentné je to na príklade nemeckého záujmu o Slovensko. Volkswagen vstúpil na Slovensko v marci 1991 a za uplynulých vyše dvadsať rokov sa s miliónmi vyrobených aút stal jedným z hlavných ťahúňov slovenskej ekonomiky. Po vstupe do Bratislavských automobilových závodov postupne VW vybudoval svoje závody aj v Martine a Košiciach a postavenie nemeckého koncernu zostalo osobité aj po príchode automobiliek Peugeot-Citroen a Kia. Túto výnimočnosť však najlepšie ilustruje rok 1993: nový slovenský štát viedli diletanti a kriminálnici, mena devalvovala, banky boli štátne a medzinárodné postavenie krajiny chabé. VW bol jedným z najdôležitejších investorov v krajine a jeho prítomnosť znakom istej garancie za budúci vývoj. Význam prítomnosti nemeckej automobilky si možno uvedomiť aj na tom, že ich hlavným konkurentom bol v roku 1991 Opel čiže americký General Motors, ktorý musela pred dvoma rokmi zachraňovať americká vláda.
Nezostalo však len pri autách. Z dnešného pohľadu sa zdá, že Nemci investovali dostatok zdrojov nielen do ekonomických záujmov, ktoré s našou krajinou spojili, ale aj do ďalších oblastí. Dlhodobo tu platia dve svoje politické nadácie. Pravicová Konrad Adenauer Stiftung si práve v týchto týždňoch pripomína 20. výročie otvorenia bratislavskej kancelárie, ľavicová Friedrich Ebert Stiftng prišla do Bratislavy ešte o rok skôr. Obe nadácie aktívne podporujú svoje partnerské strany a financujú viacero aktivít, ktoré zlepšujú imidž Nemecka na Slovensku (od projektov týkajúcich sa holokaustu po budovanie odborárskeho hnutia). Je síce pravda, že čiernej hodine nášho postkomunizmu boli pre Slovensko najdôležitejšie americké nadácie a ich zdroje, Američania však postupne odišli – a Nemci zostali. Keď už hovoríme o podpore tunajších politických strán, nedá sa obísť ani nezákonné financovanie KDH. Nikto síce na túto kapitolu nie je hrdý, ale úplatok firmy Siemens pre vtedy opozičné KDH pomohol v dobe mečiarizmu nielen tejto strane, ale celej protimečiarovskej opozícii. Len ťažko si predstaviť taký vysoký úplatok tak blízko nemeckých hraníc bez súhlasu (či podpory) nemeckej vlády.
Nemci však krajine pomáhali aj štandardnými nástrojmi. Azda najlepším je príklad nemeckého ministerstva vnútra – a celkom osobitne bavorskej vlády – ktoré dlhodobo financovali vzdelávaciu a materiálnu pomoc pre slovenskú políciu. Podobný záväzok opäť nemá obdobu u iných partnerských krajín. Nuž a napokon, záujem Nemecka o Slovensko ilustruje aj frekvencia návštev nemeckých politikov na Slovensku. Žiadny iný premiér západnej krajiny nenavštevuje Slovensko tak často, ako nemecký kancelár. Podobne je to s ministrom zahraničných vecí či predstaviteľmi parlamentu. Nemci, skrátka, o Slovensko stoja a sú tomu ochotní venovať čas aj peniaze.
.paralela z rokov 1939 –1945
Zaujímavou historickou paralelou nemeckého záujmu o Slovensko je nedávno opätovne vydaná práca Ľubomíra Liptáka Ovládnutie slovenského priemyslu nemeckým kapitálom (1939-–1945), ktorá vyšla ako súčasť viacerých Liptákových ekonomických štúdii pod názvom Medzi Berlínom a Bagdadom (Kalligram, 2013). Ak opomenieme od jazyka (Lipták túto stopäťdesiatstranovú esej písal ešte ako komunistický historik), podstatné sú tri črty nemeckej politiky voči Slovensku počas druhej svetovej vojny. Po prvé, Nemci aktívne povzbudzovali destabilizáciu česko-slovenských vzťahov. „Keď chcete, aby sme vám hospodársky pomáhali, musíte sa od Čechov úplne osamostatniť,“ povedal napríklad Hermann Göring zástupcom slovenských podnikateľov na začiatku marca 1939 v Berlíne. Po druhé, Nemecko malo cez vojnu záujem o naše banky a suroviny, Slovensko bolo surovinovou zásobárňou ríše. Tajné medzištátne zmluvy a nadhodnotenie marky spôsobili, že nemecko-slovenský obchod bol podriadený nemeckým protekcionistickým cieľom. Smerom navonok slúžil predovšetkým ako zázemie nemeckej vojenskej expanzie na východ.
Treťou črtou bolo absolútne politické a hospodárske podriadenie Slovenska Nemecku. Lipták napríklad uvádza, ako si Berlín neželal, „aby bol na Slovensku budovaný textilný priemysel,” slovenská centrálna banka rozhodovala pod dohľadom nemeckého zástupcu a obchod s tretími krajinami (napríklad medzi Slovenskom a Rumunskom) bol regulovaný tak, že poškodzoval obidve strany na úkor Nemecka.
Samozrejme, dnes je všetko inak. Hoci Nemcom rozpad Československa vyhovoval, Prahu mocensky oslabil a Bratislavu urobil pronemeckejšou, Berlín nijako do našich vnútorných vecí neintervenoval. Hoci nemecký Allianz kúpil Slovenskú poisťovňu, RWE a e-on sú dôležitými investormi v našej energetike a spomínaný VW má osobitné postavenie v automobilovom priemysle, Nemci zďaleka nemajú pod kontrolou väčšinu slovenského HDP, navyše, Slovensko má s Nemeckom priaznivú obchodnú bilanciu. Nuž a v neposlednom rade, okrem montovania a využitia lacnej pracovnej sily čoraz viac investujú aj do tunajšieho výskumu a vývoja a nemeckí politici chodia do Bratislavy približne tak často ako slovenskí do Berlína.
Naše bilaterálne vzťahy teda vyzerajú inak. Dejiny nás však učia, že hegemónia Nemecka netrvá dlho a vždy oživí záujem iných veľmocí. Londýn a Paríž sú na tom zle, zdá sa teda, že „vyvažovanie” Berlína možno očakávať z inej svetovej strany. Slovensko nie je spolkovou krajinou Nemecka, mali by sme sa preto na to pripraviť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.