Listy o láske a smrti

„Otváram včerajší večerník, píše sa tam o nás dvoch.” Prvá veta románu naznačuje, že sme v aktuálnom, reálnom čase, v krajine, v ktorej vychádzajú večerníky a že na nasledujúcich tristo stranách sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozvinie najklasickejší zo všetkých literárnych a dramatických príbehov, totiž príbeh zamilovanej dvojice.
„Stojí tam, že na začiatku opäť bude slovo.” Druhá veta a vieme, že to bude trochu zložitejšie. Že príbeh, ktorý nasleduje, nás od včerajšieho večerníka navracia k slovu, ktoré bolo na samom začiatku. A znovu na ňom bude.
Listovník je román, vystavaný na zvláštnom dialógu. Saša a Voloďa si píšu listy, ktorých hlavnou témou je láska a smrť. A aj milovanie a zomieranie. Saša žije v súčasnosti či nedávnej minulosti, v meste, v ktorom jazdia električky, v ktorom sa rozpadajú rodiny a v ktorom sa zomiera na rakovinu či na mozgové príhody. Voloďa bojuje koncom 19. storočia v Číne proti povstaniu boxerov, kde smrť má dramatickejšie podoby.
Obidvaja spomínajú. Obidvaja prostredníctvom slov hľadajú – a pravdepodobne aj nachádzajú – láskyplnú blízkosť toho druhého. Ich listová komunikácia je však jednosmerná. Píšu, no nedostávajú odpovede. Napriek tomu však zvláštnym spôsobom komunikujú. Ich príbehy sa stretávajú v čitateľovi. Stretávajú sa, prelínajú a dotýkajú – napriek vzdialenosti v čase a priestore. Akoby si cez čitateľa vyznávali lásku, s jeho pomocou hľadali nádej a vzájomnú podporu. Saša a Voloďa to nemôžu vedieť, no my (spolu s autorom) vidíme, akí sú si podobní. Voloďa sa na čínskych bojiskách vyrovnáva so smrťou, bolesťou a umieraním okolo seba, pričom objavuje silu mužského priateľstva a dotýka sa samotného zmyslu ľudskej existencie. Saša je tiež obkopená smrťou: pracuje v nemocnici, kde denne vykonáva „výškraby” a vnútorné naplnenie nachádza pri starostlivosti o deti svojej priateľky. Okolo nej sa pritom rozpadávajú vzťahy, navzájom sa podvádzajú manželia a v bolesti zomierajú rodičia.
Michail Šiškin (1961), ako sa dozvedáme z obsažného doslovu Valerija Kupku, patrí k popredným ruským spisovateľom (je držiteľom troch najvýznamnejších ruských literárnych cien). Na rozdiel od svojich experimentujúcich kolegov Šiškin sa štýlom svojho písania vracia k Čechovovi a Nabokovovi. Od Čechova sa naučil láskavo nakladať so svojimi hrdinami (autor v každej zo svojich postáv vidí kúsok dobra, žiadna z nich nie je úplne stratená), u Nabokova sa priučil spisovateľskej a intelektuálnej sofistikovanosti. Je to veľká literatúra, no zrozumiteľná a prístupná.
Listovník – v tradične vynikajúcom preklade Jána Štrassera – je román v tom najlepšom zmysle slova „ruský”, hoci aj Rusko (možno aj preto, lebo autor od roku 1995 žije vo Švajčiarsku) nie je explicitne jeho témou. Šiškin, podobne ako jeho predchodcovia v každej generácii ruských spisovateľov minimálne od polovice 19. storočia, zaťahuje siete svojich slov na hlbiny. Aj v jeho prípade sa filozofia „skryla” do literatúry a v listoch Voloďu a Saši nám kladie tie najpodstatnejšie otázky o láske, smrti a o zmysle jedného aj druhého. A pritom vie, že „skutočnosť sa nezmestí do nijakých slov”. Vie, že „všetko, čo je v živote dôležité, je nad slovami.”
Voloďa v Číne uprostred umierania objavuje život (v slovách a spomienkach), presahujúci smrť. Saša, ktorá denne zabíja nenarodené deti, pri starostlivosti o umierajúcich rodičov nachádza záblesky nádeje. Smrť a láska u Šiškina (ale napríklad aj u Šalamúna či Krista) spolu súvisia. Nečakajte však nejaký rozprávkový happy end. Listovník nie je rozprávka. Je to román, v ktorom sa, ako v tom včerajšom večerníku, píše o nás dvoch. Alebo o vás. Na začiatku opäť bude slovo.

Michail Šiškin: Listovník Preklad: Ján Štrasser, Slovart, 2013.