Hlavným podporovateľom tranzitu je od roku 2010 Erste Foundation. Nie je to, ako by sa na prvý pohľad zdalo, nadácia Erste banky, opak je pravda. Erste Foundation je väčšinový akcionár Erste Group, ktorá časť dividend zo zisku banky investuje na podporu rozvoja spoločnosti v strednej a juhovýchodnej Európe.
Oficiálnym vrcholom dvojdňového programu bol štart Changer d’image, série živých vystúpení v priestoroch Mumok kino, ktoré majú skúmať vzťah performance s videoartom. Spojenie, ktoré by mohlo pôsobiť umelo, ak by jeho hlavným zmyslom nebola živá konfrontácia a diskusia. Je nesporne zaujímavé nahliadnuť na chvíľu do laboratória, ktoré viac ako o umení v konečnej podobe hovorí o umení v procese vzniku a ešte zaujímavejšie je počúvať autorov, ako komentujú vlastné alebo cudzie videá.
Ruská skupina Što delať má so živými vystúpeniami bohaté skúsenosti, ich prezentácia v Mumok kine však pozostávala iba z čítania textov, sprevádzaných v niektorých momentoch zaujímavým videom a pripomínala tak trochu Power Point prezentáciu. Omnoho zaujímavejšia bola Ruti Sela, izraelská viedoumelkyňa, ktorá sa hneď na úvod priznala, že doteraz nikdy žiadnu performance nerobila. Jej vystúpenie tak pozostávalo z komentovaných ukážok jej videotvorby a časť performance vyriešila tak, že pustila video o vzťahu k autoritám a ich dominancii, ktoré zverejnila bez súhlasu nakrúcaných.
V rámci premietania v Mumok kine bežal aj film Dušana Hanáka Prišiel k nám Old Shatterhand z roku 1966. Komický obraz Československa, ktoré sa zrazu otvorilo devízovým cudzincom, film na pomedzí dokumentu a videoartu. Územie, na ktorom sa pohybuje aj Pavlína Flichta Čierna, ktorá Hanákov film charakterizovala ako „filmovú koláž, ktorá dokumentaristickým okom komentuje situáciu v krajine ,červenokožcov‘ za železnou oponou” a nadviazala naň svojím Relase notes z roku 2009, v ktorom zachytila inverznú situáciu -– strateného obyvateľa východu, ktorý prišiel do veľkého mesta na západe a márne sa dovoláva pomoci.
Videoumenie je zvláštna vec. Často si hovorím, stojac na nohách pred opakujúcou sa slučkou, bežiacou na zle nastavenom plátne v galérii, o čo by bolo lepšie, pre to video aj pre mňa, keby som si ho mohol pozrieť doma na monitore počítača. Existujú však aj výnimky, potvrdzujúce pravidlo a jednou z nich je videoinštalácia Islanďana Ragnara Kjartanssona, nazvaná The Visitors (***’). Ak budete tieto dni vo Viedni, určite si ju zájdite pozrieť.
The Visitors sú nainštalovaní v galérii TBA21, v krásnom priestore bývalého sochárskeho ateliéru, situovaného v parku Augarten. Ragnar Kjartansson pomenoval The Visitors podľa posledného albumu skupiny ABBA, témou ktorého bol rozchod a beznádej. Inštalácia pozostáva z 8 záberov interiéru a jedného záberu exteriéru, natočených súčasne v krásnom starom dome Rokeby Farm v New Yorku, obývanom poväčšine chudobnými potomkami Livingstonovcov a Astorovcov. V každej z ôsmich miestností domu bol jeden muzikant za klavírom, na stoličke, na posteli, vo vani. Medzi hudobníkmi vidíme Ragnara, dve bývalé členky skupiny múm a je tu aj exklavirista Sigur Rós Kjartan Sveisson (v katalógu k The Visitor je Sigur Rós definovaná ako „Wagnerian rock and roll band”). Všetci spolu zahrali jednoduchú pieseň na text Ásdis Sif Gunnarsdóttir, Kjarstanssonovej bývalej partnerky s veľakrát opakovaným refrénom „Once again I fall into my feminine ways”. Celé to trvá vyše jednej hodiny a končí sa to výstrelom z dela a odchodom. Počas tej hodiny sa stanete súčasťou domu a na konci vás čaká iba samota, smútok a spomienky. Veľmi islandské, veľmi čisté. Inštalácii výrazne pomohol priestor starého ateliéru s presklenou severnou stenou s výhľadom do záhrady. Osem záberov interiérov je premietaných v životnej veľkosti, navyše každé plátno má svoj vlastný zvukový kanál, a tak sa výsledný zvuk piesne skladá a mení tak, ako prechádzate priestorom. Tak ako pri hudbe Sigur Rós, ani tu nenájdete úškrn alebo iróniu a množstvo pátosu je chvíľami až na hranici znesiteľného. Súčasný videoart je veru naozaj mnohohlavý drak.
Autor je editor hentak.sk.
Oficiálnym vrcholom dvojdňového programu bol štart Changer d’image, série živých vystúpení v priestoroch Mumok kino, ktoré majú skúmať vzťah performance s videoartom. Spojenie, ktoré by mohlo pôsobiť umelo, ak by jeho hlavným zmyslom nebola živá konfrontácia a diskusia. Je nesporne zaujímavé nahliadnuť na chvíľu do laboratória, ktoré viac ako o umení v konečnej podobe hovorí o umení v procese vzniku a ešte zaujímavejšie je počúvať autorov, ako komentujú vlastné alebo cudzie videá.
Ruská skupina Što delať má so živými vystúpeniami bohaté skúsenosti, ich prezentácia v Mumok kine však pozostávala iba z čítania textov, sprevádzaných v niektorých momentoch zaujímavým videom a pripomínala tak trochu Power Point prezentáciu. Omnoho zaujímavejšia bola Ruti Sela, izraelská viedoumelkyňa, ktorá sa hneď na úvod priznala, že doteraz nikdy žiadnu performance nerobila. Jej vystúpenie tak pozostávalo z komentovaných ukážok jej videotvorby a časť performance vyriešila tak, že pustila video o vzťahu k autoritám a ich dominancii, ktoré zverejnila bez súhlasu nakrúcaných.
V rámci premietania v Mumok kine bežal aj film Dušana Hanáka Prišiel k nám Old Shatterhand z roku 1966. Komický obraz Československa, ktoré sa zrazu otvorilo devízovým cudzincom, film na pomedzí dokumentu a videoartu. Územie, na ktorom sa pohybuje aj Pavlína Flichta Čierna, ktorá Hanákov film charakterizovala ako „filmovú koláž, ktorá dokumentaristickým okom komentuje situáciu v krajine ,červenokožcov‘ za železnou oponou” a nadviazala naň svojím Relase notes z roku 2009, v ktorom zachytila inverznú situáciu -– strateného obyvateľa východu, ktorý prišiel do veľkého mesta na západe a márne sa dovoláva pomoci.
Videoumenie je zvláštna vec. Často si hovorím, stojac na nohách pred opakujúcou sa slučkou, bežiacou na zle nastavenom plátne v galérii, o čo by bolo lepšie, pre to video aj pre mňa, keby som si ho mohol pozrieť doma na monitore počítača. Existujú však aj výnimky, potvrdzujúce pravidlo a jednou z nich je videoinštalácia Islanďana Ragnara Kjartanssona, nazvaná The Visitors (***’). Ak budete tieto dni vo Viedni, určite si ju zájdite pozrieť.
The Visitors sú nainštalovaní v galérii TBA21, v krásnom priestore bývalého sochárskeho ateliéru, situovaného v parku Augarten. Ragnar Kjartansson pomenoval The Visitors podľa posledného albumu skupiny ABBA, témou ktorého bol rozchod a beznádej. Inštalácia pozostáva z 8 záberov interiéru a jedného záberu exteriéru, natočených súčasne v krásnom starom dome Rokeby Farm v New Yorku, obývanom poväčšine chudobnými potomkami Livingstonovcov a Astorovcov. V každej z ôsmich miestností domu bol jeden muzikant za klavírom, na stoličke, na posteli, vo vani. Medzi hudobníkmi vidíme Ragnara, dve bývalé členky skupiny múm a je tu aj exklavirista Sigur Rós Kjartan Sveisson (v katalógu k The Visitor je Sigur Rós definovaná ako „Wagnerian rock and roll band”). Všetci spolu zahrali jednoduchú pieseň na text Ásdis Sif Gunnarsdóttir, Kjarstanssonovej bývalej partnerky s veľakrát opakovaným refrénom „Once again I fall into my feminine ways”. Celé to trvá vyše jednej hodiny a končí sa to výstrelom z dela a odchodom. Počas tej hodiny sa stanete súčasťou domu a na konci vás čaká iba samota, smútok a spomienky. Veľmi islandské, veľmi čisté. Inštalácii výrazne pomohol priestor starého ateliéru s presklenou severnou stenou s výhľadom do záhrady. Osem záberov interiérov je premietaných v životnej veľkosti, navyše každé plátno má svoj vlastný zvukový kanál, a tak sa výsledný zvuk piesne skladá a mení tak, ako prechádzate priestorom. Tak ako pri hudbe Sigur Rós, ani tu nenájdete úškrn alebo iróniu a množstvo pátosu je chvíľami až na hranici znesiteľného. Súčasný videoart je veru naozaj mnohohlavý drak.
Autor je editor hentak.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.