Muž, ktorý je nútený „plán B“ zhmotniť, sa zosmiešni navždy. Aj ja som od fafrnkovského veku vypracúval „plán B“. Staval som bunkre. Najprv v obývačke pod stolíkom, potom u babky na dvore, neskôr v Karpatoch nad tatovým vinohradom. V junáckom ošiali divokej mladosti začal „plán B“ nadobúdať konkrétne tvary. Chcel som kúpiť obytné auto. Ak by prišlo k najhoršiemu, býval by som v ňom na parkovisku pred nákupným centrom. V stravovni by som vyjedal nedojedené rezance a palacinky. Potom by som sa odviezol do prírody. Tam by som tvoril, písací stroj bol súčasťou plánu. V inzerátoch som si vyhliadol malé obytné autíčko. Malo tridsať rokov a monštruóznu spotrebu. S celou kapelou i s mojou manželkou sme ho išli obzrieť. Majiteľ mal maskáčovú vestu a na nej mu počas celej prehliadky sedela osa. Keď otvoril dvere, ovalil nás bezdomovecký odor. V ohromnom vŕzganí, búchaní a prievane sme sa desať minút natriasali po priľahlých cestách. Ako bonus odklopil majiteľ sedaciu časť tapacírovanej taburetky a hrdo vyhlásil: „Sem sa kadí!“ „Super,“ poznamenal som. Manželka na mňa hodila vražedný pohľad a ja som vedel, že „plán B“ by nefungoval. Milé ženy, pýtajte sa nás na „plán B“. Konzultujte ho s nami! Zaujímajte sa o nás! Stojte pri nás! Je to pre vaše dobro, aby ste raz nemuseli vykonávať veľkú potrebu do taburetky!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.