Úspory nie sú jediná odpoveď na dlhy

Nedávna diskusia o globálnej ekonomike nabrala až úzkostlivo simplistický smer. Niektorí teraz tvrdia, že len preto, že nie je možné definitívne preukázať, že vysoký dlh je zlý pre ekonomický rast (aj keď váha dôkazov stále ukazuje, že je), tak vysoký dlh nie je problém. Keď sa pozrieme za hranice nedávnej verejnej diskusie, zdá sa, že sa treba vrátiť k faktom.
Začneme hneď s prvým faktom: pomer dlhov k hrubému domácemu produktu je vmnohých krajinách na historicky vysokých úrovniach, mnohé prevyšujú aj predchádzajúce vrcholy z čias vojny. A to hovoríme bez započítania záväzkov privátneho sektora a podfinancovaných programov starobných istôt a dôchodkov. V prípade Nemecka treba tento vankúš rozšíriť aj o dlhy partnerov v eurozóne. Niektorí hovoria, že nie je dôvod na obavy a poukazujú na prepuknutie ekonomického rastu po svetových vojnách. Lenže dnešné dlhy sa nedočkajú prudkej ponuky, ktorá vyplývala z povojnovej demobilizácie a uvoľnenia vojnových kontrol.

.úrokové miery sú riziko
Aby bolo jasné, nikto by nemal argumentovať stabilizovaním dlhu, nehovoriac o jeho znížení, pokiaľ nebude obnovený solídny rast, ak ostáva taká možnosť. Krajiny na periférii Európy, ktoré čelia, prinajlepšom, náhodnej dostupnosti k medzinárodným kapitálovým trhom a vysokým úrokom, majú ešte obmedzenejšie alternatívy.
Nič to však nemení na tom, že pri dnešných úrovniach dlhu by sa so silnými stimulmi malo narábať selektívne a veľmi opatrne. Trajektória vyššieho zadlženia je oprávnená tam, kde vlády pri slabom dopyte a nízkych úrokových mierach môžu identifikovať vysoko výnosné projekty v oblasti infraštruktúry. Pôžičky na financovanie produktívnej infraštruktúry zvyšujú dlhodobý potenciálny rast, čo v dôsledku znižuje pomer dlhu. Od vypuknutia krízy sme tento postup konzistentne podporovali.
Ultrakeynesiáni by chceli zájsť ďalej a opustiť akýkoľvek predstieraný záujem o dlhodobé zníženie dlhu. Tento postoj sa v posledných mesiacoch dostal do rétorickej nadvlády vďaka novým signálom o slabom raste. Opatrnosť súvisiacu s dlhmi tým hádžu za hlavu a, aby sme citovali Star Trek, tlačia vlády tam „kde nebol doteraz žiadny človek“. Základná racionalita spočíva v tom, že nízke úrokové miery umožňujú pôžičky s obedom zadarmo.
Nanešťastie, ultrakeynesiáni príliš pohŕdajú rizikom rastu úrokových mier. Nikto pritom nerozumie, prečo úrokové miery padli tak rýchlo a tak nízko, a preto si ani nikto nemôže byť istý, ako dlho na súčasnej úrovni vydržia. John Mayard Keynes v roku 1940 napísal How to Pay for the War (Ako zaplatiť za vojnu) práve preto, že mu neboli ľahostajné obrovské deficity, a to dokonca ani v prípade takého noblesného dôvodu, akým bola podpora vojny za prežitie. Dlh je pomaly sa pohybujúca premenná, ktorý sa nemôže – a vo všeobecnosti by ani nemal – znižovať príliš rýchlo. Úrokové miery sa však môžu zmeniť prudko.
Pravda je, že výskum identifikoval faktory, ktorých spojením možno vysvetliť prudký pokles úrokových mier. Väčšie znepokojenie nad potenciálne devastujúcimi budúcimi udalosťami, ako je napríklad nová finančná kríza, môže úrokové miery znižovať. Podobne negatívna korelácia medzi výnosmi z akcií a dlhopisov zatiaľ síce pomerne nestabilne, ale predsa len robí zaistenie investícii do dlhopisov istejším. Centrálne banky nových ázijských trhov boli doteraz veľkým spotrebiteľom dlhu vyspelých krajín, teraz sa to možno bude týkať Japonska. Je však možné takým faktorom dôverovať donekonečna?
Ekonómovia majú v skutočnosti minimálnu predstavu o tom, kedy začnú úrokové miery rásť. Ale ak raz prijmeme možnosť, čo i len v rovine možno, že v budúcej dekáde môže dôjsť k významnému rastu úrokových mier, potom by sa plány o neobmedzenom a nekonečnom zvyšovaní dlhu mali zastaviť.
Čo bude potom možné urobiť? Musíme si uvedomiť, že voľba nie je jednoducho iba medzi prísnymi úsporami a neobmedzeným míňaním. Vlády predsa v minulosti využívali širšie pole možností. Je čas vrátiť sa k týmto nástrojom.

.čítajte reálneho Keynesa
V prvom rade a predovšetkým vlády musia byť pripravené aj na odpisovanie dlhov, nielen na ich pokračujúce absorbovanie. Tento princíp sa týka starších dlhov nesolventných finančných inštitúcií, dlhov na periférii eurozóny aj hypotekárnych dlhov v USA. Najmä v prípade Európy bude akékoľvek zmysluplné riešenie vyžadovať obrovské transfery zNemecka na perifériu. Čím skôr budú tieto implicitné transfery explicitnými, tým skôr bude Európa schopná nájsť cestu k stabilnému rastu.
Sú aj ďalšie nástroje. Takzvaná „finančná represia“, netransparentná forma dane (zameraná primárne na sporiteľov), sa môže približovať k inštitúcii blízko vás. V jej najjednoduchšej forme natlačia vlády dlh do domácich penzijných fondov, poisťovní a bánk. V Európe sa tak stalo už teraz, a aj v minulosti už niekoľkokrát. How to Pay for the War bola sčasti o vytvorení inštitúcií na nedobrovoľné prijatie vládneho dlhu. Čítajte reálneho Keynesa, nie jeho ozveny, aby ste pochopili našu budúcnosť.
Jeden z nás pritiahol značnú kritiku za návrh na mierne zvýšenú infláciu (povedzme 4-6 percent na niekoľko rokov) po vypuknutí krízy. Ale raz za 75 rokov v kríze je práve ten čas, keď by centrálne banky mali použiť svoju dôveryhodnosť a zmierniť verejné aj súkromné dlhy a zrýchliť proces zníženia skutočných cien bytov a nehnuteľností. Štrukturálne reformy musia byť vždy súčasťou takéhoto mixu. V USA napríklad nadstranícky návrh Simpson-Bowlesovej komisie predstavuje mnohé nádejné myšlienky na zjednodušenie daňovej legislatívy. Prebieha akademická diskusia o rizikách vysokého dlhu. My aj naďalej veríme v prevažujúci názor, že vysoký dlh je spojený s nižším rastom. Celkom isto by sme nemali padnúť do pasce a tvrdiť, že dnešné vysoké dlhy nie sú témou. Keynes, keď išlo o dlh, nebol taký pohŕdavý. Prečo by sme mali byť my?

Autori sú profesori na Harvard University. Text pôvodne vyšiel v denníku Financial Times, viac reakcií na kritiku možno nájsť na internetovej stránke carmenreinhart.com