Pre nás je Trianon tragédiou, pre víťazov je to slávnosť. Naša úloha je veľká: medzi týmito dvoma pocitmi postaviť most. Pre nespravodlivosť Trianonu sme zabudli na spravodlivosť Kölcseyho zo štvrtej strofy maďarskej hymny: Veru, kvôli našim hriechom si sa na nás nahneval...
V časoch tureckých vpádov maďarský človek hľadal zmysel a cestu svojho života obrátením sa k Bohu a ľutovaním svojich hriechov. V atmosfére sekularizovaného 20. storočia sme sa však stále pozerali len na nespravodlivosť, namiesto sebakritiky či sebareflexie. Pritom je sa čomu pozerať priamo z očí do očí. Napríklad na maďarizáciu, nasledujúcu po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. A maďarizácia na Slovensku bolí dodnes.
Vzťah Maďarov a Slovákov sa však pokazil podstatne skôr. Pocit spolupatričnosti začal miznúť už v 17. storočí, keďže sme si pre našu pýchu nevšimli, že budenie národného povedomia sa začalo aj u národov, žijúcich u nás, ktoré nechceli akceptovať, aby po pokuse o ponemčenie nasledoval proces pomaďarčenia. Ale nespravili sme chyby len pred Trianonom, ale aj po tom. Po roku 1938, práve preto, že naše problémy neboli vydiskutované, bol v nás Maďaroch silnejší pocit panovačnosti ako túžba po spolupráci. Tridsať rokov nato v roku 1968 sme opäť spravili chybu: nemali sme sa vôbec zúčastniť na vojenskom potlačení Pražskej jari.
Popri našich skutkoch by sa dali kritizovať aj naše postoje a zmýšľanie. S veľkou dávkou pýchy sme hovorili o kultúrnej nadradenosti, pričom sme boli a aj zostali nevedomí: kultúra našich susedov je pre nás stále neznámou. Aj o našej spoločnej histórii máme len povrchné predstavy plné predsudkov.
Často sme tiež nebrali vážne podanú ruku zo strany iných. Dali sme slabú odpoveď, keď sa bývalý predseda NR SR František Mikloško verejne ospravedlnil za nespravodlivosti v období rokov 1945 až 1948, alebo keď Pavol Hrušovský dal podnet na deklaráciu zmierenia. Vždy existovala – dokonca aj v tých najťažších obdobiach – taká slovenská osobnosť, ktorá uprednostňovala mier pred rozporom. No už sa na nich ani nepamätáme.
Možno neexistuje argument na odpustenie našich chýb a hriechov. Je sa za čo ospravedlniť Slovákom, preto sa teraz aj ospravedlňujem, hoci viem, že v tejto otázke tiež nie je všeobecná zhoda, tak ako nebola ani za vyhlásením Mikloška. Pritom ospravedlnenie sa druhému nás neponižuje, ale pozdvihne, a to je skutočná cesta zbavenia sa ťarchy minulosti.
Za čo môžeme ďakovať ako Maďari slovanskej, a v rámci toho slovenskej kultúre? Napríklad za časť našej slovnej zásoby. Aj svojím počtom je tento prínos slov obdivuhodný, ale je ešte zaujímavejšie, akých oblastí maďarského jazyka sa dotýka. Ide o slová súvisiace so základmi štátnosti, ako napríklad király – kráľ, vajda – vajda. Slovanským sprostredkovaním sa tiež dostalo do našej slovnej zásoby veľa cirkevných pojmov, napríklad slová ako kereszt – kríž či szent – svätý. Slová prebraté od Slovanov v prípade poľnohospodárstva a chovu zvierat dokazujú, že tieto činnosti sa maďarské kmene naučili po svojom príchode práve od tu žijúcich etník. Len zopár príkladov: kasza – kosa, kalász – klas, gereblye – hrable, széna – seno, kacsa – kačica...
Na zozname, za čo všetko môžeme byť vďační, sa však objavujú nielen slová, ale aj spoločné boje. Popri obrane proti Turkom či Tatárom je azda najdôležitejšia slovenská prítomnosť v tábore Kurucov. Obyvatelia severného Uhorska – s výnimkou veľmi malej vrstvy šľachticov, verných Habsburgovcom – sa postavili za Thököliho a neskôr Rákocziho s plnou oddanosťou. Nepáči sa to, samozrejme, tým, ktorí žijú z neustáleho zdôrazňovania inakosti a nezhôd, ale je dobré, ak nezabudneme: dokázali sme spolu oddane bojovať za spoločné záležitosti.
A Slovákom môžeme ďakovať aj za také významné osobnosti, ktoré sú buď súčasťou oboch kultúr – akým bol Matej Bel, alebo také, ktoré boli slovenského pôvodu, ale obohatili najmä nás – ako napríklad Sándor Petőfi.
Počas uplynulých dvoch-troch stáročí sme teda spáchali krivdu a krivda bola spáchaná aj na nás. Čo by sme teda my Maďari mali robiť, aby sme zastavili tento proces? Spomeniem šesť oblastí:
1. Naučiť sa a oceniť spoločnú minulosť a ľudí, ktorí spájajú
2. Spoznať slovenskú kultúru a pochopiť slovenské zmýšľanie
3. Zbaviť sa našich predsudkov
4. Priznať si naše chyby
5. Vyhľadať a vážiť si podobne zmýšľajúcich Slovákov
6. Brániť ponížených
Tieto úlohy hovoria samy za seba. Vyzdvihol by som dôležitosť zmýšľania bez predsudkov. Napríklad pri spáchaní krívd na Maďaroch by sme nemali okamžite hovoriť o etnickom zámere. Veľmi dôležitý je šiesty bod, pretože dobrá spolupráca je veľkou hodnotou, ale nie je sebapopieraním. Na základe národnej spolupatričnosti preto bránime ľudské práva Maďarov žijúcich v menšine. To je však skutočne efektívne len vtedy, ak proti každému vylúčeniu a netrpezlivosti vystúpime spolu s podobne zmýšľajúcimi Slovákmi. Na to je však nevyhnutné, aby sme pri obrane práv Maďarov, žijúcich za našimi hranicami, brali rovnaký ohľad na práva Slovákov žijúcich v rámci našich hraníc.
Nezakrývajme: maďarskému verejnému zmýšľaniu je zatiaľ cudzie otváranie sa smerom k Slovákom. Túžba po odplate krívd a po prípadnej spravodlivosti z tretej strany je stále silná. Ale táto cesta nevedie nikam. Veľmi súrna je preto zmena zmýšľania aspoň u elity, otváranie sa smerom k druhému, ako sa to napríklad odráža na prácach historikov, združených okolo Nadácie Terra Recognita (Alapítvány). Toto však nesmie ostať skrytým pokladom úzkych odborných kruhov. My, signatári a členovia Charty XXI, by sme boli radi, keby sa duch otvorenosti a zmierenia rozšíril v celej našej spoločnosti, a objavil by sa aj v školských učebniciach. Nech príde nová generácia, ktorá bude bez predsudkov, a nech postaví mierumilovnejší a krajší svet z kameňov bolestivej minulosti! Francúzom a Nemcom sa to podarilo, podarí sa to aj nám.
Autor je podpredseda Európskeho parlamentu, bývalý maďarský minister a člen strany FIDESZ. László Surján/
Maďarský politik a europoslanec. Narodil sa v roku 1941 v rumunskom Koložváre, študoval teológiu a neskôr medicínu na univerzite Semmelweis v Budapešti. Pracoval ako lekár, neskôr prednášal aj na univerzite. Na konci osemdesiatych rokov sa začal angažovať v opozícii, po páde komunizmu bol členom kresťansko-demokratickej ľudovej strany KDNP. V rokoch 1990 až 1995 bol jej predsedom, neskôr podpredsedom, dnes opäť stojí na čele strany, tá však už nepôsobí samostatne, ale je združená v aliancii so stranou Fidesz. Surján je členom predsedníctva Európskeho parlamentu. Je ženatý, má tri deti a deväť vnúčat.
V časoch tureckých vpádov maďarský človek hľadal zmysel a cestu svojho života obrátením sa k Bohu a ľutovaním svojich hriechov. V atmosfére sekularizovaného 20. storočia sme sa však stále pozerali len na nespravodlivosť, namiesto sebakritiky či sebareflexie. Pritom je sa čomu pozerať priamo z očí do očí. Napríklad na maďarizáciu, nasledujúcu po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. A maďarizácia na Slovensku bolí dodnes.
Vzťah Maďarov a Slovákov sa však pokazil podstatne skôr. Pocit spolupatričnosti začal miznúť už v 17. storočí, keďže sme si pre našu pýchu nevšimli, že budenie národného povedomia sa začalo aj u národov, žijúcich u nás, ktoré nechceli akceptovať, aby po pokuse o ponemčenie nasledoval proces pomaďarčenia. Ale nespravili sme chyby len pred Trianonom, ale aj po tom. Po roku 1938, práve preto, že naše problémy neboli vydiskutované, bol v nás Maďaroch silnejší pocit panovačnosti ako túžba po spolupráci. Tridsať rokov nato v roku 1968 sme opäť spravili chybu: nemali sme sa vôbec zúčastniť na vojenskom potlačení Pražskej jari.
Popri našich skutkoch by sa dali kritizovať aj naše postoje a zmýšľanie. S veľkou dávkou pýchy sme hovorili o kultúrnej nadradenosti, pričom sme boli a aj zostali nevedomí: kultúra našich susedov je pre nás stále neznámou. Aj o našej spoločnej histórii máme len povrchné predstavy plné predsudkov.
Často sme tiež nebrali vážne podanú ruku zo strany iných. Dali sme slabú odpoveď, keď sa bývalý predseda NR SR František Mikloško verejne ospravedlnil za nespravodlivosti v období rokov 1945 až 1948, alebo keď Pavol Hrušovský dal podnet na deklaráciu zmierenia. Vždy existovala – dokonca aj v tých najťažších obdobiach – taká slovenská osobnosť, ktorá uprednostňovala mier pred rozporom. No už sa na nich ani nepamätáme.
Možno neexistuje argument na odpustenie našich chýb a hriechov. Je sa za čo ospravedlniť Slovákom, preto sa teraz aj ospravedlňujem, hoci viem, že v tejto otázke tiež nie je všeobecná zhoda, tak ako nebola ani za vyhlásením Mikloška. Pritom ospravedlnenie sa druhému nás neponižuje, ale pozdvihne, a to je skutočná cesta zbavenia sa ťarchy minulosti.
Za čo môžeme ďakovať ako Maďari slovanskej, a v rámci toho slovenskej kultúre? Napríklad za časť našej slovnej zásoby. Aj svojím počtom je tento prínos slov obdivuhodný, ale je ešte zaujímavejšie, akých oblastí maďarského jazyka sa dotýka. Ide o slová súvisiace so základmi štátnosti, ako napríklad király – kráľ, vajda – vajda. Slovanským sprostredkovaním sa tiež dostalo do našej slovnej zásoby veľa cirkevných pojmov, napríklad slová ako kereszt – kríž či szent – svätý. Slová prebraté od Slovanov v prípade poľnohospodárstva a chovu zvierat dokazujú, že tieto činnosti sa maďarské kmene naučili po svojom príchode práve od tu žijúcich etník. Len zopár príkladov: kasza – kosa, kalász – klas, gereblye – hrable, széna – seno, kacsa – kačica...
Na zozname, za čo všetko môžeme byť vďační, sa však objavujú nielen slová, ale aj spoločné boje. Popri obrane proti Turkom či Tatárom je azda najdôležitejšia slovenská prítomnosť v tábore Kurucov. Obyvatelia severného Uhorska – s výnimkou veľmi malej vrstvy šľachticov, verných Habsburgovcom – sa postavili za Thököliho a neskôr Rákocziho s plnou oddanosťou. Nepáči sa to, samozrejme, tým, ktorí žijú z neustáleho zdôrazňovania inakosti a nezhôd, ale je dobré, ak nezabudneme: dokázali sme spolu oddane bojovať za spoločné záležitosti.
A Slovákom môžeme ďakovať aj za také významné osobnosti, ktoré sú buď súčasťou oboch kultúr – akým bol Matej Bel, alebo také, ktoré boli slovenského pôvodu, ale obohatili najmä nás – ako napríklad Sándor Petőfi.
Počas uplynulých dvoch-troch stáročí sme teda spáchali krivdu a krivda bola spáchaná aj na nás. Čo by sme teda my Maďari mali robiť, aby sme zastavili tento proces? Spomeniem šesť oblastí:
1. Naučiť sa a oceniť spoločnú minulosť a ľudí, ktorí spájajú
2. Spoznať slovenskú kultúru a pochopiť slovenské zmýšľanie
3. Zbaviť sa našich predsudkov
4. Priznať si naše chyby
5. Vyhľadať a vážiť si podobne zmýšľajúcich Slovákov
6. Brániť ponížených
Tieto úlohy hovoria samy za seba. Vyzdvihol by som dôležitosť zmýšľania bez predsudkov. Napríklad pri spáchaní krívd na Maďaroch by sme nemali okamžite hovoriť o etnickom zámere. Veľmi dôležitý je šiesty bod, pretože dobrá spolupráca je veľkou hodnotou, ale nie je sebapopieraním. Na základe národnej spolupatričnosti preto bránime ľudské práva Maďarov žijúcich v menšine. To je však skutočne efektívne len vtedy, ak proti každému vylúčeniu a netrpezlivosti vystúpime spolu s podobne zmýšľajúcimi Slovákmi. Na to je však nevyhnutné, aby sme pri obrane práv Maďarov, žijúcich za našimi hranicami, brali rovnaký ohľad na práva Slovákov žijúcich v rámci našich hraníc.
Nezakrývajme: maďarskému verejnému zmýšľaniu je zatiaľ cudzie otváranie sa smerom k Slovákom. Túžba po odplate krívd a po prípadnej spravodlivosti z tretej strany je stále silná. Ale táto cesta nevedie nikam. Veľmi súrna je preto zmena zmýšľania aspoň u elity, otváranie sa smerom k druhému, ako sa to napríklad odráža na prácach historikov, združených okolo Nadácie Terra Recognita (Alapítvány). Toto však nesmie ostať skrytým pokladom úzkych odborných kruhov. My, signatári a členovia Charty XXI, by sme boli radi, keby sa duch otvorenosti a zmierenia rozšíril v celej našej spoločnosti, a objavil by sa aj v školských učebniciach. Nech príde nová generácia, ktorá bude bez predsudkov, a nech postaví mierumilovnejší a krajší svet z kameňov bolestivej minulosti! Francúzom a Nemcom sa to podarilo, podarí sa to aj nám.
Autor je podpredseda Európskeho parlamentu, bývalý maďarský minister a člen strany FIDESZ. László Surján/
Maďarský politik a europoslanec. Narodil sa v roku 1941 v rumunskom Koložváre, študoval teológiu a neskôr medicínu na univerzite Semmelweis v Budapešti. Pracoval ako lekár, neskôr prednášal aj na univerzite. Na konci osemdesiatych rokov sa začal angažovať v opozícii, po páde komunizmu bol členom kresťansko-demokratickej ľudovej strany KDNP. V rokoch 1990 až 1995 bol jej predsedom, neskôr podpredsedom, dnes opäť stojí na čele strany, tá však už nepôsobí samostatne, ale je združená v aliancii so stranou Fidesz. Surján je členom predsedníctva Európskeho parlamentu. Je ženatý, má tri deti a deväť vnúčat.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.