Mal štyridsať a nikto po ňom ani nevzdychol. V Budapešti zaň ponúkali ročný bezplatný lístok mestskou dopravou, tak strašne ho nemohli cítiť. Byť s ním videný znamenalo spoločenskú potupu. Dokonca aj môj otec, ktorý je známy tým, že má sto párov topánok na záhradu, najstaršie ušité roku 1946, usúdil, že bude lepšie, keď prestane zaberať miesto v garáži.
Nevyhodil ho, otec zásadne nič nevyhadzuje, no odviezol ho na čerstvo kúpenú usadlosť maloroľníka, ktorú kúpil šesťdesiat kilometrov za Prahou. A zastrčil do stodoly.
Teraz má päťdesiat a všetci sa z neho môžu zblázniť. Áno uhádali ste, trabant. Mali sme to vozidielko dlhé roky a ani ja som rodičom nikdy neodpustil, že sme nenašetrili aspoň na tú blbú škodovku. Márne otec vykrikoval od nadšenia, keď sme v závejoch predbiehali mnohé tuzexové autá, ktoré vtedy mali motor vzadu. Hrdosť vo mne nevzbudil. Rovnako ako keď sme za priaznivého vetra raz na diaľnici dosiahli stodesiatku.
Trabant vyzeral hrozne a hrozne smrdel. Smrdel najmä v chlade, keď sa musel ručne napumpovať do nádrže benzín, a potom pustiť sýtič, a to bol potom za trabantom oblak dymu, cez ktorý nebolo vidieť.
Lásku si nezískal ani vernosťou, s akou nás vozil (na jeseň pravidelne striekaný zospodu asfaltom) dlhé, naozaj dlhé roky a nikdy nezradil. A aj keby, s opravou si ľahko poradila hocijaká strojná traktorová stanica. Našťastie sme s ním nikdy nehavarovali, takže sme z jeho bakelitovej škrupiny nenarobili brnkadlá na gitaru a z našich príbuzných pozostalých.
Na milosť som „trabiho“ vzal až pred pár rokmi. Viezol som sa v ňom ako v hračke, bol ľahký, splašený, taký smiešny. Ako autíčko z detstva.
Trabant má päťdesiat, tomu nášmu „trabimu“ v stodole ťahá na tridsiatku. Už vie, že do šrotu nepôjde. A keď pánboh všetkých áut a autíčok dá, dožije sa v tej stodole spokojne stovky. Najhoršie auto všetkých dôb z najhoršej doby všetkých dôb. Auto našich životov.
Autor je redaktor Lidových novín
Nevyhodil ho, otec zásadne nič nevyhadzuje, no odviezol ho na čerstvo kúpenú usadlosť maloroľníka, ktorú kúpil šesťdesiat kilometrov za Prahou. A zastrčil do stodoly.
Teraz má päťdesiat a všetci sa z neho môžu zblázniť. Áno uhádali ste, trabant. Mali sme to vozidielko dlhé roky a ani ja som rodičom nikdy neodpustil, že sme nenašetrili aspoň na tú blbú škodovku. Márne otec vykrikoval od nadšenia, keď sme v závejoch predbiehali mnohé tuzexové autá, ktoré vtedy mali motor vzadu. Hrdosť vo mne nevzbudil. Rovnako ako keď sme za priaznivého vetra raz na diaľnici dosiahli stodesiatku.
Trabant vyzeral hrozne a hrozne smrdel. Smrdel najmä v chlade, keď sa musel ručne napumpovať do nádrže benzín, a potom pustiť sýtič, a to bol potom za trabantom oblak dymu, cez ktorý nebolo vidieť.
Lásku si nezískal ani vernosťou, s akou nás vozil (na jeseň pravidelne striekaný zospodu asfaltom) dlhé, naozaj dlhé roky a nikdy nezradil. A aj keby, s opravou si ľahko poradila hocijaká strojná traktorová stanica. Našťastie sme s ním nikdy nehavarovali, takže sme z jeho bakelitovej škrupiny nenarobili brnkadlá na gitaru a z našich príbuzných pozostalých.
Na milosť som „trabiho“ vzal až pred pár rokmi. Viezol som sa v ňom ako v hračke, bol ľahký, splašený, taký smiešny. Ako autíčko z detstva.
Trabant má päťdesiat, tomu nášmu „trabimu“ v stodole ťahá na tridsiatku. Už vie, že do šrotu nepôjde. A keď pánboh všetkých áut a autíčok dá, dožije sa v tej stodole spokojne stovky. Najhoršie auto všetkých dôb z najhoršej doby všetkých dôb. Auto našich životov.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.