Slovo Brata Filipa

Tí druhí sú mi v niečom ukrutne sympatickí. Vedia, aká je ich farba a za každých okolností s ňou idú von. V dobrom aj zlom. A po prehrách neraz plačú, ako na pohrebe. Nedokážu si ich dať za klobúk a tváriť sa, že „čučko ham”. Myslím, že vytrvalosť a vernosť patria k sebe a zanikajú, keď človek stráca vieru. To následne zabije aj nádej.
Mrzuto znášam situáciu, ktorú som aj v bratských komunitách zažil niekoľkokrát: nie v priebehu niekoľkých dní, ale v priebehu jedného zápasu dokázali hokejistov vyniesť do neba, ale po dvoch rýchlych góloch zatracovať, posielať domov peši a znechutene odísť od telky. A potom sa znenazdajky vracali, lebo počuli môj víťazoslávny pokrik: Góóóóól!
Ten odchod z priameho prenosu je vlastne umelá ochrana pred bolesťou sklamania. Pripomína mi to situáciu, keď sa u nás istému traktoristovi narodil postihnutý syn. Mal mierne vykrútenú ruku a nohu ťahal za sebou. Keď v krčme s kamarátmi zapil smútok, a nie narodenie, po príchode domov mačovsky povedal žene: „Ak si chceš rodiť chrontavé deti, tak choď do p...“ Nejdem do detailov. Potom odišiel, neskôr sa stal alkoholikom, zatiaľ čo jeho žena sa príkladne starala o syna.
Ak by som mal nájsť aspoň jedno pozitívum na správaní sa hoci aj ultras fandov Slovana a Spartaku, tak by to bola práve vytrvalosť a vernosť. Tá schopnosť poznania vlastnej farby a systematické hlásenie sa k nej. Vari nie toto dnes najviac chýba v manželstve alebo kňazstve? A ešte niečo: Prezident Roosevelt chcel mať svojho času v poradnom tíme iba ľudí, ktorí už zažili nejakú vážnu životnú prehru. Prečo asi?