Najskôr však dobrá rada všetkým, ktorí od tejto knihy očakávajú pikantné informácie z politického zákulisia. Utraťte svoje peniaze radšej na niečo iné. Iveta Radičová sa v knihe Krajina hrubých čiar neprezentuje ako spominajúca a bilancujúca politička, ale ako politická mysliteľka, ktorá formuluje zásadné tézy o príčinách aktuálnych problémov. Na tom by nebolo nič zlé, naopak, bolo by to cenné, keby Radičová nebola zaujímavejšou političkou, než politickou mysliteľkou.
.bez polemického ducha
Prvou slabinou knihy je, že rozhovor s expremiérkou viedla jej blízka spolupracovníčka. Ľuba Lesná je bývalá výborná investigatívna novinárka, ktorá sa venovala tažkým kauzám, ako bol napríklad únos Michala Kováča mladšieho či prípad zavraždenej medičky Ľudmily Cervanovej. Jej otázkam však chýba polemický duch, záujem pýtať sa aj nepríjemné veci a snaha sproblematizovať niektoré Radičovej tvrdenia. Ťažko to však možno čakať od niekoho, kto sa už v úvode knihy vyzná z toho, že respondentka bola tým „najpracovitejším, najinteligentnejším, najdisciplinovanejším, najľudskejším a najzábavnejším“ šéfom, akého kedy mala.
V kapitole Zápas o demokraciu formuluje Radičová tri faktory, ktoré sa podpísali pod politickú kultúru na Slovensku. Prvým je hrubá čiara za komunistickou minulosťou z roku 1989, ktorá podľa nej spôsobila akceptovanie premeny komunistickej oligarchie na novú oligarchiu. Za druhý faktor označila rozpad spoločného štátu bez referenda, ktorý navodil dojem, že politici môžu o zásadných veciach rozhodovať bez mandátu občanov. Tretím faktorom bola podľa Radičovej hrubá čiara za mečiarizmom v roku 1998.
Téza o neblahých dôsledkoch nedostatočného vyrovnávania sa s minulosťou nie je nijako zvlášť originálna. Na túto tému vyšlo v postkomunistickom svete množstvo kníh a štúdií a poľská pravica si z nej dokonca pred časom urobila ústredný bod svojho boja za novú „štvrtú republiku“. V Radičovej podaní však táto téza vyznieva aj trochu lacno. Nezamýšľa sa hlbšie nad tým, aké boli vtedy reálne politické možnosti a ignoruje fakt, že vtedajší českí a slovenskí politici boli v otázke vyrovnávania sa s minulosťou určite odvážnejší (lustračný zákon), než ich doboví poľskí a maďarskí kolegovia.
Pripusťme však, že Radičovej tézy do písmenka platia. V tejto súvislosti potom vyznieva prinajmenšo čudne, že to bola práve ona, kto kedysi radil SDKÚ, aby vytvorila veľkú vládnu koalíciu s postkomunistickým a v istom (podnikateľskom) zmysle aj postmečiarovským Smerom. Bola to tiež jej SDKÚ, ktorá po voľbách v roku 2006 uvažovala o vláde s HZDS. Neboli by toto všetko nové hrubé čiary par excellence? Odpovede na tieto otázky však v knihe chýbajú.
.zaseknutie v póze
Rovnako v nej chýba aj analýza Radičovej politického neúspechu z rokov 2010 až 2012. Jej vláda sa i vďaka nej osobne snažila urobiť z korupcie a klientelizmu dôležitú politickú tému a presadila aj niektoré užitočné opatrenia. Rozpad koalície v polčase vládnutia však nie je politickým úspechom. Nezlyhala premiérka pri manažovaní koalície? Prečo rezignovala na vybudovanie silnejšej pozície v rámci SDKÚ? Prečo napríklad v konflikte s Ivanom Miklošom o budovu daňového úradu v Košiciach najskôr ustupovala, a neskôr spor teatrálne vyhrotila? To všetko sú otázky, ktoré sa nedajú odbaviť tým, že súboj s Dzurindom bol pre ňu „ľudsky a skúsenostne“ neprijateľný, alebo tým, že Miklošovi hovorila, že Ščurka s Mikulčíkom „ohrozujú jeho odborný kredit“.
Kvôli spravodlivosti treba povedať, že Krajina hrubých čiar je určite zaujímavejším čítaním ako Dzurindova Kde je vôľa, tam je cesta, či Figeľovo Dozrievanie pre Európu. Radičovej odpovede sú však v každom prípade viac pózou, než pokusom o reflexiu.
.bez polemického ducha
Prvou slabinou knihy je, že rozhovor s expremiérkou viedla jej blízka spolupracovníčka. Ľuba Lesná je bývalá výborná investigatívna novinárka, ktorá sa venovala tažkým kauzám, ako bol napríklad únos Michala Kováča mladšieho či prípad zavraždenej medičky Ľudmily Cervanovej. Jej otázkam však chýba polemický duch, záujem pýtať sa aj nepríjemné veci a snaha sproblematizovať niektoré Radičovej tvrdenia. Ťažko to však možno čakať od niekoho, kto sa už v úvode knihy vyzná z toho, že respondentka bola tým „najpracovitejším, najinteligentnejším, najdisciplinovanejším, najľudskejším a najzábavnejším“ šéfom, akého kedy mala.
V kapitole Zápas o demokraciu formuluje Radičová tri faktory, ktoré sa podpísali pod politickú kultúru na Slovensku. Prvým je hrubá čiara za komunistickou minulosťou z roku 1989, ktorá podľa nej spôsobila akceptovanie premeny komunistickej oligarchie na novú oligarchiu. Za druhý faktor označila rozpad spoločného štátu bez referenda, ktorý navodil dojem, že politici môžu o zásadných veciach rozhodovať bez mandátu občanov. Tretím faktorom bola podľa Radičovej hrubá čiara za mečiarizmom v roku 1998.
Téza o neblahých dôsledkoch nedostatočného vyrovnávania sa s minulosťou nie je nijako zvlášť originálna. Na túto tému vyšlo v postkomunistickom svete množstvo kníh a štúdií a poľská pravica si z nej dokonca pred časom urobila ústredný bod svojho boja za novú „štvrtú republiku“. V Radičovej podaní však táto téza vyznieva aj trochu lacno. Nezamýšľa sa hlbšie nad tým, aké boli vtedy reálne politické možnosti a ignoruje fakt, že vtedajší českí a slovenskí politici boli v otázke vyrovnávania sa s minulosťou určite odvážnejší (lustračný zákon), než ich doboví poľskí a maďarskí kolegovia.
Pripusťme však, že Radičovej tézy do písmenka platia. V tejto súvislosti potom vyznieva prinajmenšo čudne, že to bola práve ona, kto kedysi radil SDKÚ, aby vytvorila veľkú vládnu koalíciu s postkomunistickým a v istom (podnikateľskom) zmysle aj postmečiarovským Smerom. Bola to tiež jej SDKÚ, ktorá po voľbách v roku 2006 uvažovala o vláde s HZDS. Neboli by toto všetko nové hrubé čiary par excellence? Odpovede na tieto otázky však v knihe chýbajú.
.zaseknutie v póze
Rovnako v nej chýba aj analýza Radičovej politického neúspechu z rokov 2010 až 2012. Jej vláda sa i vďaka nej osobne snažila urobiť z korupcie a klientelizmu dôležitú politickú tému a presadila aj niektoré užitočné opatrenia. Rozpad koalície v polčase vládnutia však nie je politickým úspechom. Nezlyhala premiérka pri manažovaní koalície? Prečo rezignovala na vybudovanie silnejšej pozície v rámci SDKÚ? Prečo napríklad v konflikte s Ivanom Miklošom o budovu daňového úradu v Košiciach najskôr ustupovala, a neskôr spor teatrálne vyhrotila? To všetko sú otázky, ktoré sa nedajú odbaviť tým, že súboj s Dzurindom bol pre ňu „ľudsky a skúsenostne“ neprijateľný, alebo tým, že Miklošovi hovorila, že Ščurka s Mikulčíkom „ohrozujú jeho odborný kredit“.
Kvôli spravodlivosti treba povedať, že Krajina hrubých čiar je určite zaujímavejším čítaním ako Dzurindova Kde je vôľa, tam je cesta, či Figeľovo Dozrievanie pre Európu. Radičovej odpovede sú však v každom prípade viac pózou, než pokusom o reflexiu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.