Ešte pred dvoma týždňami sa zdalo, že českým politikom a komentátorom zostane do Vianoc len jedna veľká téma – spor o to, ako nová Národná knižnica zmení panorámu Hradčian.
Stačil jeden odvážny politický ťah a dnes sa rozpráva najmä o tom, kto bude na Pražskom hrade najbližších päť rokov úradovať.
Niežeby doteraz súčasný prezident a čestný predseda vládnucej ODS Václav Klaus nemal súperov. Ani jeden zo „samokandidátov“ (bývalý federálny minister zahraničia Jiří Dienstbier a predseda Akadémie vied Václav Pačes) však nemal reálnu šancu na úspech. Skôr sa so skepsou čakalo na to, koho z klobúka vytiahnu opoziční sociálni demokrati. Bájneho Antiklausa našli až v Spojených štátoch.
Profesor ekonómie na Michiganskej univerzite Jan Švejnar, ktorý z Československa emigroval ako sedemnásťročný v roku 1970, nie je v českom verejnom živote úplný homo novus. Začiatkom deväťdesiatych rokov navrhoval vlastnú verziu ekonomickej transformácie, v roku 1991 spoluzakladal postgraduálny ekonomický inštitút CERGE. Radil niekoľkým ministrom i prezidentovi Havlovi. Prvú šancu nahradiť Václava Klausa, ktorému sa rozpadla koaličná vláda, dostal Švejnar v roku 1997. Prezident Havel však vtedy dal prednosť guvernérovi národnej banky Josefovi Tošovskému.
Po desiatich rokoch prišla druhá šanca a zdá sa, že Švejnar by sa jej rád chytil. Poučený z minulej prezidentskej voľby, ktorá zaujala najmä návštevami kandidátov v poslaneckých kluboch a klebetami, kto komu čo dal (Klaus a „jeho“ komunisti) či vierolomnosťou vlastných poslancov a trápnou urazenosťou (Zemanova „poprava“ premiéra Špidlu), si však dáva dostatočný pozor na to, aby mal za chrbtom dostatočnú podporu. Aktuálne môže Švejnar počítať s hlasmi sociálnej demokracie a zelených, ako aj s niekoľkými nezávislými senátormi a zrejme aj s časťou ľudovcov. Ak by sa preňho rozhodli aj komunisti, nemal by síce výhru vo vrecku (vzhľadom na dominanciu ODS), ale dostal by sa minimálne do druhého kola.
Ako sa Švejnar rozhodne, bude jasné najneskôr ôsmeho decembra. Zatiaľ sa jeho aktivity sústreďujú na poskytovanie rozhovorov (ľudia by mali poznať aspoň nejaké názory nádejnej hlavy štátu) a návštevy nerozhodnutých parlamentných klubov. Od ľudovcov, ktorých viac ako hľadanie prezidentského kandidáta zamestnávajú aféry vlastného predsedu, sa dá očakávať, že jednotne hlasovať nebudú. Naopak, komunisti budú zrejme stáť vo februárovej tajnej voľbe v jednom šíku. Otázka je, či v klausovskom alebo švejnarovskom.
Obaja kandidáti sú z pravej strany politického spektra, aspoň verbálne sa stavajú za ekonomické reformy, podobné názory majú aj na umiestnenie amerického radaru a... ani jeden z nich sa nerozpakuje hovoriť s komunistami. Minimálne jeden podstatný rozdiel tu však je.
„Má tú výhodu, že o ňom veľa neviem,“ vyhlásil po stretnutí so Švejnarom jeden komunistický poslanec. Naopak, o Klausovi vedia všetci všetko. A najmä to, že na rozdiel od roku 2003 možno komunistické hlasy potrebovať nebude. Teda, keď presvedčí aspoň pravicu.
Stačil jeden odvážny politický ťah a dnes sa rozpráva najmä o tom, kto bude na Pražskom hrade najbližších päť rokov úradovať.
Niežeby doteraz súčasný prezident a čestný predseda vládnucej ODS Václav Klaus nemal súperov. Ani jeden zo „samokandidátov“ (bývalý federálny minister zahraničia Jiří Dienstbier a predseda Akadémie vied Václav Pačes) však nemal reálnu šancu na úspech. Skôr sa so skepsou čakalo na to, koho z klobúka vytiahnu opoziční sociálni demokrati. Bájneho Antiklausa našli až v Spojených štátoch.
Profesor ekonómie na Michiganskej univerzite Jan Švejnar, ktorý z Československa emigroval ako sedemnásťročný v roku 1970, nie je v českom verejnom živote úplný homo novus. Začiatkom deväťdesiatych rokov navrhoval vlastnú verziu ekonomickej transformácie, v roku 1991 spoluzakladal postgraduálny ekonomický inštitút CERGE. Radil niekoľkým ministrom i prezidentovi Havlovi. Prvú šancu nahradiť Václava Klausa, ktorému sa rozpadla koaličná vláda, dostal Švejnar v roku 1997. Prezident Havel však vtedy dal prednosť guvernérovi národnej banky Josefovi Tošovskému.
Po desiatich rokoch prišla druhá šanca a zdá sa, že Švejnar by sa jej rád chytil. Poučený z minulej prezidentskej voľby, ktorá zaujala najmä návštevami kandidátov v poslaneckých kluboch a klebetami, kto komu čo dal (Klaus a „jeho“ komunisti) či vierolomnosťou vlastných poslancov a trápnou urazenosťou (Zemanova „poprava“ premiéra Špidlu), si však dáva dostatočný pozor na to, aby mal za chrbtom dostatočnú podporu. Aktuálne môže Švejnar počítať s hlasmi sociálnej demokracie a zelených, ako aj s niekoľkými nezávislými senátormi a zrejme aj s časťou ľudovcov. Ak by sa preňho rozhodli aj komunisti, nemal by síce výhru vo vrecku (vzhľadom na dominanciu ODS), ale dostal by sa minimálne do druhého kola.
Ako sa Švejnar rozhodne, bude jasné najneskôr ôsmeho decembra. Zatiaľ sa jeho aktivity sústreďujú na poskytovanie rozhovorov (ľudia by mali poznať aspoň nejaké názory nádejnej hlavy štátu) a návštevy nerozhodnutých parlamentných klubov. Od ľudovcov, ktorých viac ako hľadanie prezidentského kandidáta zamestnávajú aféry vlastného predsedu, sa dá očakávať, že jednotne hlasovať nebudú. Naopak, komunisti budú zrejme stáť vo februárovej tajnej voľbe v jednom šíku. Otázka je, či v klausovskom alebo švejnarovskom.
Obaja kandidáti sú z pravej strany politického spektra, aspoň verbálne sa stavajú za ekonomické reformy, podobné názory majú aj na umiestnenie amerického radaru a... ani jeden z nich sa nerozpakuje hovoriť s komunistami. Minimálne jeden podstatný rozdiel tu však je.
„Má tú výhodu, že o ňom veľa neviem,“ vyhlásil po stretnutí so Švejnarom jeden komunistický poslanec. Naopak, o Klausovi vedia všetci všetko. A najmä to, že na rozdiel od roku 2003 možno komunistické hlasy potrebovať nebude. Teda, keď presvedčí aspoň pravicu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.