V čomsi sú majstrovstvá sveta pre hokejového fanúšika vrcholom roka. Je to trochu nelogické, keďže superkvalita je v tom čase vždy v play-off NHL a milované domáce kluby majú práve po sezóne. Ale logika nie je nikdy jediné kritérium. Občas spolurozhoduje emócia. A v tomto prípade aj niečo ako identita.
Pamätám si, keď som bol ešte chlapec, ako vždy pred prvým zápasom MS išla v televízii hymna a logo Intervizie. To bola socialistická obdoba Eurovízie, takže bola výtvarne otrasná, ale pre mňa to bolo znamenie niečoho krásneho. Vedel som, že prichádzajú dva týždne, keď sa celé sídlisko vždy pri zápase Československa na dve hodiny vyprázdni, počas nich bude opakovane vybuchovať do gólového výkriku, a potom sa všetci zídu na dvoroch a lavičkách, aby si oznámili, ako sme to tým Rusom ukázali alebo ako sa s Tichonovovým strojom tentoraz vyhrať nedalo.
Vtedy sa ešte vystrihovali a domácky vyplňovali tabuľky turnaja, na steny lepili plagáty tímov a my deti sme na ihriskách napodobňovali pohyb Petra Šťastného, lapačku Holečka a Machačove bodyčeky. To už dnes vymizlo, ale majstrovstvá sú ešte stále tá slávnosť, ktorá raz za rok spojí aj nespojiteľných ľudí. Možno aj to, že je to len raz za rok, je odpoveď: skutočná celonárodná udalosť nemôže byt pričasto, a MS v hokeji sú frekvenčne tak akurát.
Samozrejme, hokejové úspechy „našich" občas nahrádzajú naše vlastné sebavedomie a progres v individuálnych životoch. Ale nielen. Dokonca to môže byť naopak. „Naši", ak vyhrávajú, ak sa vyrovnajú svetovej špičke, vytvárajú aj akúsi métu pre inak „prispatú“ krajinu a stávajú sa tak výzvou byť odvážnejší a vytrvalejší práve v tých našich občas nudných a bezvýchodiskových životoch. Hokej je stále aj takouto inšpiráciou.
Majstrovstvá tiež nenapodobiteľne hýbu citmi. Keď sme teraz v skupine rozstrieľali Francúzov, umreli na krásu s Finskom a porazili Nemcov, hokejový národ spieval. Ale prišli dve prehry s Lotyšskom a Rakúskom, a tiež slabšia hra a žiadne góly, a hneď sa objavilo zatratenie a urážky hráčov aj trénera. Vzápätí stačila výhra s Amerikou, a Vůjtek bol znovu kráľ a Miro Šatan znovu „náš kapitán". Je to detinské, často necivilizované a „buranské“, v mnohom aj komické, ale ukazuje to na emočný náboj, ukrytý v hre národného tímu s pukom.
Krása majstrovstiev je aj v nevypočítateľnosti výsledkov. Minulý rok sme na postup medzi poslednú osmičku potrebovali 15 bodov, tento rok by stačilo aj 9. Minulý rok rozhodlo o postupe naše tesné víťazstvo nad Francúzskom, tento rok pomohol do štvrťfinále chudobný bod v prehratom zápase s Rakúskom. Cez Kanadu sme vlani prešli tečom Michala Handzuša, cez Fínsko sme tento rok neprešli len náhodou, hoci sme prehrávali už o tri góly. To všetko je krásne divadlo šťastia, náhody, okamihu. A potom: Švajčiari vyhrali osem zápasov v rade a vyradili nabitý tím Česka, a Rusi s Ovečkinom dostali od Šťastného Američanov 8 gólov. Kto toto môže predvídať? Mimochodom, Paul Šťastný – jeho výkon vo štvrťfinále s Rusmi bol jedným z najväčších estetických zážitkov, aké som od hokejistu videl, a vrátil ma do čias, keď som pred 35 rokmi chodil na Slovan obdivovať hokejové myslenie jeho otca Petra.
No najväčšia sila hokejového šampionátu je zrejme v identite. Lepšie povedané, v jednej z kolektívnych identít. Človek je ja, ale zjavne potrebuje byť aj my. My priatelia, my rodina, my kolegovia, ale raz za rok aj my, hokejové Slovensko, Rusko, Česko či Kanada. Neznie to príliš elitne a nie je to teda žiadna vysoká kultúra, ale je to potenciál, ktorý má v takom masovom meradle máločo. Áno, občas to má úpadkové prejavy, a často aj falošnú tvár. Ale čo na svete nemá aj odvrátenú stranu? No ako inak, než potrebou nejakej spoločnej identity sa dá vysvetliť, že najväčšie ruské, české či naše hviezdy po vyčerpávajúcej sezóne prídu prakticky zadarmo a uberú si dva týždne zo svojho voľna? A ani televíznym peoplemetrom, plným pubom a námestiam počas MS sa nedá porozumieť bez pochopenia toho nutkavého „naši". To nie sú len chlieb a hry, toto je trochu viac.
Keď som bol malý, majstrovstvá sveta v hokeji boli pre náš dvor niečo také silné, ako hádam už iba prázdniny. Smejem sa na sebe, ale veľmi sa to nezmenilo. Minulý týždeň sme s Rišom Lintnerom a Palom Gašparom trávili hodiny a hodiny v centre príjemných Helsínk takmer výlučne diskusiou o hokeji, a nič nám v tých chvíľach nechýbalo. Lebo jedna z pekných identít je naozaj tá hokejová.
Pamätám si, keď som bol ešte chlapec, ako vždy pred prvým zápasom MS išla v televízii hymna a logo Intervizie. To bola socialistická obdoba Eurovízie, takže bola výtvarne otrasná, ale pre mňa to bolo znamenie niečoho krásneho. Vedel som, že prichádzajú dva týždne, keď sa celé sídlisko vždy pri zápase Československa na dve hodiny vyprázdni, počas nich bude opakovane vybuchovať do gólového výkriku, a potom sa všetci zídu na dvoroch a lavičkách, aby si oznámili, ako sme to tým Rusom ukázali alebo ako sa s Tichonovovým strojom tentoraz vyhrať nedalo.
Vtedy sa ešte vystrihovali a domácky vyplňovali tabuľky turnaja, na steny lepili plagáty tímov a my deti sme na ihriskách napodobňovali pohyb Petra Šťastného, lapačku Holečka a Machačove bodyčeky. To už dnes vymizlo, ale majstrovstvá sú ešte stále tá slávnosť, ktorá raz za rok spojí aj nespojiteľných ľudí. Možno aj to, že je to len raz za rok, je odpoveď: skutočná celonárodná udalosť nemôže byt pričasto, a MS v hokeji sú frekvenčne tak akurát.
Samozrejme, hokejové úspechy „našich" občas nahrádzajú naše vlastné sebavedomie a progres v individuálnych životoch. Ale nielen. Dokonca to môže byť naopak. „Naši", ak vyhrávajú, ak sa vyrovnajú svetovej špičke, vytvárajú aj akúsi métu pre inak „prispatú“ krajinu a stávajú sa tak výzvou byť odvážnejší a vytrvalejší práve v tých našich občas nudných a bezvýchodiskových životoch. Hokej je stále aj takouto inšpiráciou.
Majstrovstvá tiež nenapodobiteľne hýbu citmi. Keď sme teraz v skupine rozstrieľali Francúzov, umreli na krásu s Finskom a porazili Nemcov, hokejový národ spieval. Ale prišli dve prehry s Lotyšskom a Rakúskom, a tiež slabšia hra a žiadne góly, a hneď sa objavilo zatratenie a urážky hráčov aj trénera. Vzápätí stačila výhra s Amerikou, a Vůjtek bol znovu kráľ a Miro Šatan znovu „náš kapitán". Je to detinské, často necivilizované a „buranské“, v mnohom aj komické, ale ukazuje to na emočný náboj, ukrytý v hre národného tímu s pukom.
Krása majstrovstiev je aj v nevypočítateľnosti výsledkov. Minulý rok sme na postup medzi poslednú osmičku potrebovali 15 bodov, tento rok by stačilo aj 9. Minulý rok rozhodlo o postupe naše tesné víťazstvo nad Francúzskom, tento rok pomohol do štvrťfinále chudobný bod v prehratom zápase s Rakúskom. Cez Kanadu sme vlani prešli tečom Michala Handzuša, cez Fínsko sme tento rok neprešli len náhodou, hoci sme prehrávali už o tri góly. To všetko je krásne divadlo šťastia, náhody, okamihu. A potom: Švajčiari vyhrali osem zápasov v rade a vyradili nabitý tím Česka, a Rusi s Ovečkinom dostali od Šťastného Američanov 8 gólov. Kto toto môže predvídať? Mimochodom, Paul Šťastný – jeho výkon vo štvrťfinále s Rusmi bol jedným z najväčších estetických zážitkov, aké som od hokejistu videl, a vrátil ma do čias, keď som pred 35 rokmi chodil na Slovan obdivovať hokejové myslenie jeho otca Petra.
No najväčšia sila hokejového šampionátu je zrejme v identite. Lepšie povedané, v jednej z kolektívnych identít. Človek je ja, ale zjavne potrebuje byť aj my. My priatelia, my rodina, my kolegovia, ale raz za rok aj my, hokejové Slovensko, Rusko, Česko či Kanada. Neznie to príliš elitne a nie je to teda žiadna vysoká kultúra, ale je to potenciál, ktorý má v takom masovom meradle máločo. Áno, občas to má úpadkové prejavy, a často aj falošnú tvár. Ale čo na svete nemá aj odvrátenú stranu? No ako inak, než potrebou nejakej spoločnej identity sa dá vysvetliť, že najväčšie ruské, české či naše hviezdy po vyčerpávajúcej sezóne prídu prakticky zadarmo a uberú si dva týždne zo svojho voľna? A ani televíznym peoplemetrom, plným pubom a námestiam počas MS sa nedá porozumieť bez pochopenia toho nutkavého „naši". To nie sú len chlieb a hry, toto je trochu viac.
Keď som bol malý, majstrovstvá sveta v hokeji boli pre náš dvor niečo také silné, ako hádam už iba prázdniny. Smejem sa na sebe, ale veľmi sa to nezmenilo. Minulý týždeň sme s Rišom Lintnerom a Palom Gašparom trávili hodiny a hodiny v centre príjemných Helsínk takmer výlučne diskusiou o hokeji, a nič nám v tých chvíľach nechýbalo. Lebo jedna z pekných identít je naozaj tá hokejová.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.