Amnestia nie je náhodou etymologicky príbuzná s amnéziou. Jej zmyslom nie je spravodlivosť, ale milosrdenstvo; nie rozsudok a trest, ale odpustenie a zabudnutie. Lenže česká novoročná amnestia, ktorá mala byť posledným veľkým gestom Václava Klausa v prezidentskej funkcii, nie je odpustená a zabudnutá ani po piatich mesiacoch. Stručne povedané: pre podozrenie, že bola ušitá na mieru. Nie Václavom Klausom, ktorý by chcel cynicky omilostiť privatizačné kauzy z 90. rokov – ako tvrdia zapálení klausobijci. Ale niekým zvonku, pretože nad zvláštnosťami mávajú rukou iba nemenej zapálení klausomilci: jej právna forma vznikala externe, pričom jej hlavného autora Hrad skrýval aj za cenu klamstva. Vášne budí najmä článok II, ktorý zastavil stíhanie dlhšie než osem rokov (podľa štatistiky z februára ide o 327 káuz). Oficiálna verzia príbehu stále znie: autorom amnestie je Václav Klaus. Neoficiálnu verziu zozbieral autor týchto riadkov a uverejnil ju 19. januára. Koncom apríla a začiatkom mája – už po nástupe nového prezidenta Miloša Zemana – ju nakoniec potvrdili hlavní aktéri.
.jediný prezident v histórii?
Na Pražskom hrade sa o amnestii prvýkrát interne debatovalo na jeseň 2008 (išlo by o amnestiu k 90. výročiu Československa). Tlačil na ňu vtedajší mladý minister spravodlivosti Jiří Pospíšil, ktorý v nej videl cestu k uvoľneniu preplnených väzníc. Václavovi Klausovi sa však zdalo riešenie nesystémové a okrem toho mal osobnú nechuť akokoľvek pomáhať vtedajšej Topolánkovej vláde. Dlhodobým zástancom amnestie bol prezidentov osobný tajomník Ladislav Jakl, ktorý mal ako šéf politického oddelenia na starosti agendu milostí. Naopak, odporcom bol druhý Klausov blízky spolupracovník Petr Hájek; vedúci prezidentskej kancelárie Jiří Weigl bol neutrálny. Vlani sa to však začalo meniť. V lete Jiří Weigl zažil otras: jeho 19-ročná dcéra zavinila z neskúsenosti smrteľnú nehodu a od prvej inštancie dostala rok väzenia nepodmienečne. (Odvolacia inštancia trest zmenila na podmienečný, pretože bol podľa všetkého naozaj prísny.) Na jeseň sa začal meniť aj postoj samotného Václava Klausa: jeho mandát sa chýlil ku koncu a on by bol jediným českým – aj československým – prezidentom v histórii, ktorý nikdy žiadnu amnestiu nevyhlásil. Z debát v tomto kruhu vzniklo zadanie. Ako teraz vieme zo zverejnenej vnútornej e-mailovej korešpondencie, malo len päť veľmi všeobecných okruhov: amnestia mala priniesť úľavu pre drobných páchateľov z radov dôchodcov, mala vymyslieť pomerné skrátenie trestov, ďalej vyňať čerstvých recidivistov, vyrovnať sa s trestnými činmi proti životu a zdraviu a nakoniec „zohľadniť dlho sa vlečúce súdy". Pri takom vágnom zadaní bolo jasné, že podobu vtlačí amnestii až právnik, ktorý ju formuluje.
Ladislav Jakl diskrétne tlmočil úlohu jedinému právnikovi v zbore interných prezidentových poradcov, Pavlovi Hasenkopfovi. Ten dodal v novembri návrh, ktorý bol síce dobre premyslený (kvôli načasovaniu amnestie k dvadsiatemu výročiu rozdelenia Československa mal napríklad symbolicky zahladiť tresty vyhostenia pre Slovákov), ale aj veľmi komplikovaný a dlhý. Keby ho Klaus prijal, neskoršiu kritiku by si ušetril: napríklad zastavenie stíhania sa malo týkať len drobných činov, ak stíhanie trvá už dva roky a do 7. marca štátny zástupca nepodá obžalobu. Prezident si však prial amnestiu stručnú. Preto ju nechal spracovať externému právnikovi Zdeňkovi Koudelkovi, ktorý zadanie vyriešil šmahom: stíhanie, trvajúce dlhšie ako šesť rokov navrhol zastaviť (pokiaľ nie je obvinený na úteku, alebo pokiaľ nejde o obzvlášť závažný zločin). Číslovka sa prezidentovi zdala nízka, preto ju „od oka" prepísal na osem. A poslednú zmenu urobil Hasenkopf – zastavenie stíhania sa pôvodne malo týkať činov so sadzbou do 12 rokov, Hasenkopf zmenil číslovku na 10. Prečo je ten opis dôležitý? Pretože z neho vyplýva, že amnestia sa nedala „kúpiť" – kľúčové parametre nezávisle od seba upravili traja ľudia.
.muž, ktorý má známosti
Zdeněk Koudelka je zvláštna postava. Ambiciózny, dnes 44-ročný brniansky právnik sa vyšvihol v čase mocenského paktu medzi Klausom a Zemanom, keď bol poslancom za sociálnu demokraciu a patril k hlavným legislatívcom tejto takzvanej opozičnej zmluvy. V roku 2006 sa po ôsmich rokoch v parlamente stal zo dňa na deň prvým námestníkom vtedajšej najvyššej štátnej zástupkyne Renaty Veseckej (čo je obdobie považované – či už oprávnene, alebo nie – za éru mocenských zásahov do vyšetrovania). Práve táto jeho minulosť viedla vlani k paradoxnej udalosti: Dlhoročného poslanca ČSSD vlani Václav Klaus nominoval na Ústavný súd, ale Senát ovládaný ČSSD ho odmietol. Koudelka je formálne ďalej štátnym zástupcom, od jesene minulého roka je však na ročnej stáži na ministerstve spravodlivosti (ktoré teraz riadi jeho priateľ z brnianskych štúdií Pavel Blažek z ODS). Nový prezident Miloš Zeman sa už v čase kampane vyjadril, že by Koudelku rád nominoval na Ústavný súd znova. V apríli teda nový kancelár vyhlásil, že autormi amnestie sú Jakl s Hájkom a že ju písal Hasenkopf. Ten potom na svoju obranu zverejnil korešpondenciu z čias prípravy.
.diletanti
Zo všetkých informácií vyplýva, že na Pražskom hrade nemali predstavu, koľkých ľudí sa bude amnestia týkať. Čakali, že zastaví stíhanie pár desiatok prípadov, nie 327 káuz vrátane vážnych hospodárskych zločinov. Amnestiu podľa všetkého neviedol zlý úmysel, ale diletantstvo. Len je otázka, či je to uspokojujúca odpoveď. Autor je redaktor Lidových novín.
.jediný prezident v histórii?
Na Pražskom hrade sa o amnestii prvýkrát interne debatovalo na jeseň 2008 (išlo by o amnestiu k 90. výročiu Československa). Tlačil na ňu vtedajší mladý minister spravodlivosti Jiří Pospíšil, ktorý v nej videl cestu k uvoľneniu preplnených väzníc. Václavovi Klausovi sa však zdalo riešenie nesystémové a okrem toho mal osobnú nechuť akokoľvek pomáhať vtedajšej Topolánkovej vláde. Dlhodobým zástancom amnestie bol prezidentov osobný tajomník Ladislav Jakl, ktorý mal ako šéf politického oddelenia na starosti agendu milostí. Naopak, odporcom bol druhý Klausov blízky spolupracovník Petr Hájek; vedúci prezidentskej kancelárie Jiří Weigl bol neutrálny. Vlani sa to však začalo meniť. V lete Jiří Weigl zažil otras: jeho 19-ročná dcéra zavinila z neskúsenosti smrteľnú nehodu a od prvej inštancie dostala rok väzenia nepodmienečne. (Odvolacia inštancia trest zmenila na podmienečný, pretože bol podľa všetkého naozaj prísny.) Na jeseň sa začal meniť aj postoj samotného Václava Klausa: jeho mandát sa chýlil ku koncu a on by bol jediným českým – aj československým – prezidentom v histórii, ktorý nikdy žiadnu amnestiu nevyhlásil. Z debát v tomto kruhu vzniklo zadanie. Ako teraz vieme zo zverejnenej vnútornej e-mailovej korešpondencie, malo len päť veľmi všeobecných okruhov: amnestia mala priniesť úľavu pre drobných páchateľov z radov dôchodcov, mala vymyslieť pomerné skrátenie trestov, ďalej vyňať čerstvých recidivistov, vyrovnať sa s trestnými činmi proti životu a zdraviu a nakoniec „zohľadniť dlho sa vlečúce súdy". Pri takom vágnom zadaní bolo jasné, že podobu vtlačí amnestii až právnik, ktorý ju formuluje.
Ladislav Jakl diskrétne tlmočil úlohu jedinému právnikovi v zbore interných prezidentových poradcov, Pavlovi Hasenkopfovi. Ten dodal v novembri návrh, ktorý bol síce dobre premyslený (kvôli načasovaniu amnestie k dvadsiatemu výročiu rozdelenia Československa mal napríklad symbolicky zahladiť tresty vyhostenia pre Slovákov), ale aj veľmi komplikovaný a dlhý. Keby ho Klaus prijal, neskoršiu kritiku by si ušetril: napríklad zastavenie stíhania sa malo týkať len drobných činov, ak stíhanie trvá už dva roky a do 7. marca štátny zástupca nepodá obžalobu. Prezident si však prial amnestiu stručnú. Preto ju nechal spracovať externému právnikovi Zdeňkovi Koudelkovi, ktorý zadanie vyriešil šmahom: stíhanie, trvajúce dlhšie ako šesť rokov navrhol zastaviť (pokiaľ nie je obvinený na úteku, alebo pokiaľ nejde o obzvlášť závažný zločin). Číslovka sa prezidentovi zdala nízka, preto ju „od oka" prepísal na osem. A poslednú zmenu urobil Hasenkopf – zastavenie stíhania sa pôvodne malo týkať činov so sadzbou do 12 rokov, Hasenkopf zmenil číslovku na 10. Prečo je ten opis dôležitý? Pretože z neho vyplýva, že amnestia sa nedala „kúpiť" – kľúčové parametre nezávisle od seba upravili traja ľudia.
.muž, ktorý má známosti
Zdeněk Koudelka je zvláštna postava. Ambiciózny, dnes 44-ročný brniansky právnik sa vyšvihol v čase mocenského paktu medzi Klausom a Zemanom, keď bol poslancom za sociálnu demokraciu a patril k hlavným legislatívcom tejto takzvanej opozičnej zmluvy. V roku 2006 sa po ôsmich rokoch v parlamente stal zo dňa na deň prvým námestníkom vtedajšej najvyššej štátnej zástupkyne Renaty Veseckej (čo je obdobie považované – či už oprávnene, alebo nie – za éru mocenských zásahov do vyšetrovania). Práve táto jeho minulosť viedla vlani k paradoxnej udalosti: Dlhoročného poslanca ČSSD vlani Václav Klaus nominoval na Ústavný súd, ale Senát ovládaný ČSSD ho odmietol. Koudelka je formálne ďalej štátnym zástupcom, od jesene minulého roka je však na ročnej stáži na ministerstve spravodlivosti (ktoré teraz riadi jeho priateľ z brnianskych štúdií Pavel Blažek z ODS). Nový prezident Miloš Zeman sa už v čase kampane vyjadril, že by Koudelku rád nominoval na Ústavný súd znova. V apríli teda nový kancelár vyhlásil, že autormi amnestie sú Jakl s Hájkom a že ju písal Hasenkopf. Ten potom na svoju obranu zverejnil korešpondenciu z čias prípravy.
.diletanti
Zo všetkých informácií vyplýva, že na Pražskom hrade nemali predstavu, koľkých ľudí sa bude amnestia týkať. Čakali, že zastaví stíhanie pár desiatok prípadov, nie 327 káuz vrátane vážnych hospodárskych zločinov. Amnestiu podľa všetkého neviedol zlý úmysel, ale diletantstvo. Len je otázka, či je to uspokojujúca odpoveď. Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.