Vojenské prevraty a následné riešenie politických problémov vyhlasovaním výnimočného stavu sa v pakistanských dejinách opakujú so železnou pravidelnosťou.
Tentoraz ho prezident Mušarráf vyhlásil preto, aby mohol zakročiť proti opozícii, najmä islamským fundamentalistom, ale aj proti právnikom či sudcom, ktorí spochybňujú legitimitu jeho víťazstva v posledných prezidentských voľbách.
Máme teda výnimočný stav. Za 60-ročnej histórie štátu, ktorý vznikol po rozdelení Indie v roku 1947, je už štvrtý. Je však iné čítať o dejinách a iné zažívať niečo podobné na vlastnej koži. Od soboty 3. novembra tu život nie je zábava, ale zase je dosť vzdialený dramatickým predstavám, ktoré masmédiá šíria tak dokonale, že denne otváram množstvo e-mailov od známych. Sú plné obáv a otázok. Na druhej strane, akákoľvek vláda, ktorá siahne po takýchto prostriedkoch, má potom eminentný záujem na tom, aby všetko vyzeralo normálne a bezpečne.
.život tu nie je zábava
Ľudia masovo skupujú satelitné taniere, lebo súkromné televízne kanály sú stále vypnuté. Občas z mobilov mizne signál. Vychádzajú však denníky, kde čitatelia, či už v urdu, ale aj v angličtine, môžu nájsť akékoľvek informácie, komentáre, ba aj klebety o tom, že armáda drží prezidenta v domácom väzení, alebo že sa chystá opustiť krajinu. Jeden z najhlasnejších opozičných politikov, Imran Chán, chrlí na Parvíza Mušarráfa síru z domáceho väzenia v Láhaure. Stačí si prepnúť na BBC.
Na e-maile mám zbierku rôznych dokumentov, počínajúc politickými vyhláseniami opozičných strán až po rôzne výzvy na odpor. Rozoslali ich na rozličné adresy do celého sveta. V čase internetu sa, skrátka, ťažko nastoľuje akákoľvek izolácia.
Mesto je obsadené vojakmi a jediný problém, ktorý mi naháňa zimomriavky, sú ťažkosti s dopravou: vládna časť je uzavretá, a tak sú okolité cesty takmer zablokované. Dostať sa odniekiaľ niekam trvá dvakrát tak dlho ako predtým. Bezpečnostná zásada číslo jeden je vyhnúť sa vojenským či policajným autám alebo autobusom. Sú teraz najčastejšie terčmi samovražedných útokov. A vy sa bez ohľadu na výnimočný stav môžete ocitnúť v nepravý čas na nepravom mieste.
Lenže to, čo sa inak na prvý pohľad javí celkom mierumilovne, má trpké dôsledky pre reputáciu štátu i stav jeho vládnucich elít. Tí, ktorí dôverovali prezidentovi, teraz na otázku, čo ďalej, len bezradne krčia plecami.
.prečo je silná armáda
Prečo sú vlastne civilné vládnuce štruktúry v Pakistane neprestajne prostredníctvom pučov nahrádzané armádou? Po odpoveď na túto otázku treba zájsť do histórie, ku vzniku štátu. Do vienku dostal problematické vlastnosti. Jeho zakladateľ Muhammad Ali Džináh bol presvedčený sekularista, právnik vzdelaný v britských školách, dokonca ani nehovoril po urdsky. Jeho predstava sekulárneho štátu, ktorý by slúžil všetkým indickým moslimom, sa snažila spojiť sekulárne s náboženským. To sa v prípade islamu ukázalo ako veľmi zložité – aj z toho dôvodu, že na severe vtedajšej Indie žili rôzne islamské sekty – okrem väčšinových sunitov aj šiíti, na severe liberálni izmaeliti, ale aj veľký počet kmeňov, kde náboženstvo do seba prijalo množstvo primitívnejších tradícií. Nevraživosť vládla aj medzi ostatnými náboženstvami.
Postkoloniálny poriadok, založený na jasne určenej hierarchii a privilegovanej vrstve, nahradili po odchode Britov domáce elity, ktoré sa snažili ubrániť svoje nové a väčšinou výnosné postavenie. Prevládajúce poľnohospodárstvo držalo pri živote feudálnu elitu zemepánov, navyše z Indie do Pakistanu utieklo pri delení množstvo moslimských aristokratov a za majetky, čo zanechali v Indii, dostali pôdu v Pakistane. Feudalizmu chýbal mechanizmus odovzdávania moci, a tak vždy riešil problémy s novými vládcami vojnami. Každý feudál mal teda vlastnú armádu a podľa potreby ju používal. Túto militaristickú tradíciu doplnili aj britské záujmy, strach pred šírením ruského vplyvu a snaha kontrolovať Afganistan, ktorý však nikdy neovládli. Feudáli s armádou vytvorili mocnú alianciu – a ako to už býva, nie vždy sa dohodli.
Prvýkrát vyhlasuje výnimočný stav v roku 1958 prezident Iskander Mirza. Má problémy s ústavou, chce ju inak a novú, čo, samozrejme, chce čas, a najmä nejaký štandardný postup. Vyhlási teda výnimočný stav a za správcu menuje generála Ajjúba Chána. Ten ho vzápätí zosadí a sám sa stáva prezidentom – scenár, ktorý sa v Pakistane stále opakuje a jeho prostredníctvom sa riešia kopiace sa problémy. Nasleduje rok 1969, keď zase generála Ajjúba Chána odstraňuje ďalší generál Jahya Chán, tiež cestou výnimočného stavu. Do tretice sa k tomuto prostriedku utieka generál-prezident Zia ul-Hak.
.generálne starosti generála
Čo bude ďalej? Medzi rôznymi politickými reklamami sa v jednom z denníkov objavil portrét prezidenta Mušarráfa so zdvihnutým ukazovákom. Nad ním bol nápis: Negeneralizujte! Porozumenie však tiež má svoje hranice.
Vyhlásenie výnimočného stavu schvaľovali len predstavitelia vládnucej strany PML (Q), ktorým sa Mušarráfova snaha dohodnúť sa s Benazir Bhuttovou (PPP) ani trochu nepáčila, a tak v podstate načas zvrátili smer pre seba nepriaznivých udalostí. Uľavilo sa zrejme i predstaviteľom armády, pre ktorú boli nepokoje okolo Najvyššieho súdu, jadro terajších problémov a oficiálny dôvod vyhlásenia výnimočného stavu nepríjemným oslabením.
Dosiaľ došlo k odvolaniu nepohodlných sudcov Najvyššieho súdu a vymenovaniu nových, ktorí majú zložiť prísahu, a potom legitimizovať Mušarráfovo zvolenie za prezidenta. Časť sudcov prísahu už zložila, časť odmieta. Problém, na ktorý poukazujú, spočíva aj v tom, že podľa ústavy generál, najvyšší veliteľ ozbrojených síl, nemá právo vyhlasovať výnimočný stav – to môže urobiť len civilný prezident. Generál môže vyhlásiť iba stanné právo. Dvojité Mušarráfovo postavenie je teda do značnej miery legislatívny problém. Najvyšší súd riešil na túto tému pred vyhlásením výnimočného stavu vyše stovky podnetov.
.ľudia sa boja a nedôverujú
Budú plánované voľby? Termín ich vypísania sa rôzni, od odkladu na niekoľko rokov až po dodržanie januárového termínu. Scenár obsahuje i možnosť vymenovania dočasnej vlády na čele s Benazir Bhuttovou. Tá by v tom prípade viedla krajinu do najbližších volieb. Aká však bude definitívna verzia udalostí, to nikto nevie.
A koho bude v prípadných voľbách voliť príslušník strednej triedy s demokratickými názormi na usporiadanie spoločnosti? „Nepoznáme volebné programy terajších politických strán a akákoľvek možnosť vytvoriť nové politické strany je v diktatúre obmedzená. Ľudia sa boja a nedôverujú. Toto nie je ovzdušie, kde vznikajú rôzne názory a plány. A je na míle vzdialené skutočným podmienkam na vznik akýchkoľvek demokratických štruktúr,“ tak znie jedna z odpovedí, ktoré si budem pamätať. Naozaj, robiť správne a všetkými odobrené kroky je v tejto situácii takmer nemožné.
Zatiaľ tu teda máme výnimočný stav. Dôsledky jeho vyhlásenia sa prejavili hneď v úvode nasledujúceho týždňa. Pondelok 5. novembra dostal prívlastok čierny, na burze v Karáčí zaznamenali najhlbší historický pád akcií a medzi zahraničnými investormi vypukla panika.
Bývalý predseda najvyššieho súdu Iftichar Čódry a tiež Benazir Bhuttová vyzývajú na pouličné protesty. To je však očividne snaha vylákať do ulíc aj armádu, teda nebezpečná hra s ohňom a hazard s ľudskými životmi. Tie nemôže obetovať žiadna moc, aj keď o sebe tvrdí, že je demokratická.
Autorka je publicistka
Tentoraz ho prezident Mušarráf vyhlásil preto, aby mohol zakročiť proti opozícii, najmä islamským fundamentalistom, ale aj proti právnikom či sudcom, ktorí spochybňujú legitimitu jeho víťazstva v posledných prezidentských voľbách.
Máme teda výnimočný stav. Za 60-ročnej histórie štátu, ktorý vznikol po rozdelení Indie v roku 1947, je už štvrtý. Je však iné čítať o dejinách a iné zažívať niečo podobné na vlastnej koži. Od soboty 3. novembra tu život nie je zábava, ale zase je dosť vzdialený dramatickým predstavám, ktoré masmédiá šíria tak dokonale, že denne otváram množstvo e-mailov od známych. Sú plné obáv a otázok. Na druhej strane, akákoľvek vláda, ktorá siahne po takýchto prostriedkoch, má potom eminentný záujem na tom, aby všetko vyzeralo normálne a bezpečne.
.život tu nie je zábava
Ľudia masovo skupujú satelitné taniere, lebo súkromné televízne kanály sú stále vypnuté. Občas z mobilov mizne signál. Vychádzajú však denníky, kde čitatelia, či už v urdu, ale aj v angličtine, môžu nájsť akékoľvek informácie, komentáre, ba aj klebety o tom, že armáda drží prezidenta v domácom väzení, alebo že sa chystá opustiť krajinu. Jeden z najhlasnejších opozičných politikov, Imran Chán, chrlí na Parvíza Mušarráfa síru z domáceho väzenia v Láhaure. Stačí si prepnúť na BBC.
Na e-maile mám zbierku rôznych dokumentov, počínajúc politickými vyhláseniami opozičných strán až po rôzne výzvy na odpor. Rozoslali ich na rozličné adresy do celého sveta. V čase internetu sa, skrátka, ťažko nastoľuje akákoľvek izolácia.
Mesto je obsadené vojakmi a jediný problém, ktorý mi naháňa zimomriavky, sú ťažkosti s dopravou: vládna časť je uzavretá, a tak sú okolité cesty takmer zablokované. Dostať sa odniekiaľ niekam trvá dvakrát tak dlho ako predtým. Bezpečnostná zásada číslo jeden je vyhnúť sa vojenským či policajným autám alebo autobusom. Sú teraz najčastejšie terčmi samovražedných útokov. A vy sa bez ohľadu na výnimočný stav môžete ocitnúť v nepravý čas na nepravom mieste.
Lenže to, čo sa inak na prvý pohľad javí celkom mierumilovne, má trpké dôsledky pre reputáciu štátu i stav jeho vládnucich elít. Tí, ktorí dôverovali prezidentovi, teraz na otázku, čo ďalej, len bezradne krčia plecami.
.prečo je silná armáda
Prečo sú vlastne civilné vládnuce štruktúry v Pakistane neprestajne prostredníctvom pučov nahrádzané armádou? Po odpoveď na túto otázku treba zájsť do histórie, ku vzniku štátu. Do vienku dostal problematické vlastnosti. Jeho zakladateľ Muhammad Ali Džináh bol presvedčený sekularista, právnik vzdelaný v britských školách, dokonca ani nehovoril po urdsky. Jeho predstava sekulárneho štátu, ktorý by slúžil všetkým indickým moslimom, sa snažila spojiť sekulárne s náboženským. To sa v prípade islamu ukázalo ako veľmi zložité – aj z toho dôvodu, že na severe vtedajšej Indie žili rôzne islamské sekty – okrem väčšinových sunitov aj šiíti, na severe liberálni izmaeliti, ale aj veľký počet kmeňov, kde náboženstvo do seba prijalo množstvo primitívnejších tradícií. Nevraživosť vládla aj medzi ostatnými náboženstvami.
Postkoloniálny poriadok, založený na jasne určenej hierarchii a privilegovanej vrstve, nahradili po odchode Britov domáce elity, ktoré sa snažili ubrániť svoje nové a väčšinou výnosné postavenie. Prevládajúce poľnohospodárstvo držalo pri živote feudálnu elitu zemepánov, navyše z Indie do Pakistanu utieklo pri delení množstvo moslimských aristokratov a za majetky, čo zanechali v Indii, dostali pôdu v Pakistane. Feudalizmu chýbal mechanizmus odovzdávania moci, a tak vždy riešil problémy s novými vládcami vojnami. Každý feudál mal teda vlastnú armádu a podľa potreby ju používal. Túto militaristickú tradíciu doplnili aj britské záujmy, strach pred šírením ruského vplyvu a snaha kontrolovať Afganistan, ktorý však nikdy neovládli. Feudáli s armádou vytvorili mocnú alianciu – a ako to už býva, nie vždy sa dohodli.
Prvýkrát vyhlasuje výnimočný stav v roku 1958 prezident Iskander Mirza. Má problémy s ústavou, chce ju inak a novú, čo, samozrejme, chce čas, a najmä nejaký štandardný postup. Vyhlási teda výnimočný stav a za správcu menuje generála Ajjúba Chána. Ten ho vzápätí zosadí a sám sa stáva prezidentom – scenár, ktorý sa v Pakistane stále opakuje a jeho prostredníctvom sa riešia kopiace sa problémy. Nasleduje rok 1969, keď zase generála Ajjúba Chána odstraňuje ďalší generál Jahya Chán, tiež cestou výnimočného stavu. Do tretice sa k tomuto prostriedku utieka generál-prezident Zia ul-Hak.
.generálne starosti generála
Čo bude ďalej? Medzi rôznymi politickými reklamami sa v jednom z denníkov objavil portrét prezidenta Mušarráfa so zdvihnutým ukazovákom. Nad ním bol nápis: Negeneralizujte! Porozumenie však tiež má svoje hranice.
Vyhlásenie výnimočného stavu schvaľovali len predstavitelia vládnucej strany PML (Q), ktorým sa Mušarráfova snaha dohodnúť sa s Benazir Bhuttovou (PPP) ani trochu nepáčila, a tak v podstate načas zvrátili smer pre seba nepriaznivých udalostí. Uľavilo sa zrejme i predstaviteľom armády, pre ktorú boli nepokoje okolo Najvyššieho súdu, jadro terajších problémov a oficiálny dôvod vyhlásenia výnimočného stavu nepríjemným oslabením.
Dosiaľ došlo k odvolaniu nepohodlných sudcov Najvyššieho súdu a vymenovaniu nových, ktorí majú zložiť prísahu, a potom legitimizovať Mušarráfovo zvolenie za prezidenta. Časť sudcov prísahu už zložila, časť odmieta. Problém, na ktorý poukazujú, spočíva aj v tom, že podľa ústavy generál, najvyšší veliteľ ozbrojených síl, nemá právo vyhlasovať výnimočný stav – to môže urobiť len civilný prezident. Generál môže vyhlásiť iba stanné právo. Dvojité Mušarráfovo postavenie je teda do značnej miery legislatívny problém. Najvyšší súd riešil na túto tému pred vyhlásením výnimočného stavu vyše stovky podnetov.
.ľudia sa boja a nedôverujú
Budú plánované voľby? Termín ich vypísania sa rôzni, od odkladu na niekoľko rokov až po dodržanie januárového termínu. Scenár obsahuje i možnosť vymenovania dočasnej vlády na čele s Benazir Bhuttovou. Tá by v tom prípade viedla krajinu do najbližších volieb. Aká však bude definitívna verzia udalostí, to nikto nevie.
A koho bude v prípadných voľbách voliť príslušník strednej triedy s demokratickými názormi na usporiadanie spoločnosti? „Nepoznáme volebné programy terajších politických strán a akákoľvek možnosť vytvoriť nové politické strany je v diktatúre obmedzená. Ľudia sa boja a nedôverujú. Toto nie je ovzdušie, kde vznikajú rôzne názory a plány. A je na míle vzdialené skutočným podmienkam na vznik akýchkoľvek demokratických štruktúr,“ tak znie jedna z odpovedí, ktoré si budem pamätať. Naozaj, robiť správne a všetkými odobrené kroky je v tejto situácii takmer nemožné.
Zatiaľ tu teda máme výnimočný stav. Dôsledky jeho vyhlásenia sa prejavili hneď v úvode nasledujúceho týždňa. Pondelok 5. novembra dostal prívlastok čierny, na burze v Karáčí zaznamenali najhlbší historický pád akcií a medzi zahraničnými investormi vypukla panika.
Bývalý predseda najvyššieho súdu Iftichar Čódry a tiež Benazir Bhuttová vyzývajú na pouličné protesty. To je však očividne snaha vylákať do ulíc aj armádu, teda nebezpečná hra s ohňom a hazard s ľudskými životmi. Tie nemôže obetovať žiadna moc, aj keď o sebe tvrdí, že je demokratická.
Autorka je publicistka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.