Ako plynie deň, myšlienky sa presúvajú od bežných ťažkostí k politikom, režimu, systému... k makrojóbovkám. Férovosť sa medzi ľuďmi nenosí a čakať od systému, že nastolí právo a spravodlivosť tam, kde ľudia v každodenných vzťahoch na jedno i na druhé kašlú, je nezmysel. Deficit morálky je náš problém a naša robota.
Mená nenávidených politikov sú „iba“ symboly toho, ako sa nám darí. Nedávno som dostal ponuku diskutovať na tému Vráťte nám štát! To akože kto? Nebodaj voliči mocných politických strán? A čo? Nebodaj úrady? A ako? Nebodaj po invázii luzy mávajúcej transparentmi, aké som videl na väčšine vlaňajších a tohoročných demonštrácií? A komu, preboha? Či azda nie sme štát my aj s tým, ako sa správame k sebe navzájom? Fakt, že za vojnového štátu alebo za komunistov to bolo neporovnateľne horšie, mi naozaj nestačí. Fakt, že napríklad v Číne alebo v Rusku by som si takto nemohol púšťať ústa na špacír, tiež nie.
Môjmu synovi sa podaril skvelý aforizmus: „Klietka je základ štátu.“ Čakať, že je do nej zabezpečený prísun chleba a hier do sýtosti, je nebezpečná ilúzia, ktorá sa zväčša končí tým, že ohradu nahradia ostnaté drôty, chlieb bude na prídel a hrať sa budeme na vojnu. A bude to tak spravodlivé, pretože tak sme to „kočírovali“ od chvíle, keď nám osud doprial akú-takú demokraciu a aký-taký kapitalizmus.
Mená nenávidených politikov sú „iba“ symboly toho, ako sa nám darí. Nedávno som dostal ponuku diskutovať na tému Vráťte nám štát! To akože kto? Nebodaj voliči mocných politických strán? A čo? Nebodaj úrady? A ako? Nebodaj po invázii luzy mávajúcej transparentmi, aké som videl na väčšine vlaňajších a tohoročných demonštrácií? A komu, preboha? Či azda nie sme štát my aj s tým, ako sa správame k sebe navzájom? Fakt, že za vojnového štátu alebo za komunistov to bolo neporovnateľne horšie, mi naozaj nestačí. Fakt, že napríklad v Číne alebo v Rusku by som si takto nemohol púšťať ústa na špacír, tiež nie.
Môjmu synovi sa podaril skvelý aforizmus: „Klietka je základ štátu.“ Čakať, že je do nej zabezpečený prísun chleba a hier do sýtosti, je nebezpečná ilúzia, ktorá sa zväčša končí tým, že ohradu nahradia ostnaté drôty, chlieb bude na prídel a hrať sa budeme na vojnu. A bude to tak spravodlivé, pretože tak sme to „kočírovali“ od chvíle, keď nám osud doprial akú-takú demokraciu a aký-taký kapitalizmus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.