Takže tento muž lokomotív s velkými, mastnými rukami vyhral výlet – a k tomu možnosť kúpiť nejaké oblečenie predtým, než odletí do Európy. Kúpil si oblek a kufor, v ktorom sme sa so sestrou skrývali, keď sme sa hrali na skrývačku. Do východného Nemecka prišiel uprostred zimy a strávil tu pod dozorom dva týždne, sprevádzaný výkladom, ktorý mu mal ukázať prednosti tunajšieho života. A môj otec sa vrátil presvedčený.
Keď sa vrátil, usmieval sa od ucha k uchu. V ruke mal tašku a vnútri dva páry detských topánok, najväčší úspech celej cesty. A ešte spomienky. O svojom pobyte v NDR nám hovoril celé desaťročia. Stále pridával nejaké detaily, až sa z toho stala rodinná legenda, ktorú počúvame vždy, keď sa rodina stretne. Posedel v kaviarni, keď si chcel niečo objednať, nemusel stáť v dlhom rade, mohol deťom kúpiť nejaké darčeky bez toho, aby mu to niekto zapisoval do prídelovej knižky a mohol sa osprchovať v teplej vode. Bola som prekvapená z každej jednej maličkosti.
Teraz som v Berlíne ja. Myslím si, že otec by toto mesto nespoznal. Nedokázal by si ten dnešný Berlín zrovnať s tým, ktorý navštívil v orweliánskom roku. Múr, ktorý ho rozdeľoval na dve časti, je dnes v múzeu, pokreslený rôznymi umelcami. Hotel, kde vtedy spal, je zrejme zničený a meno ženy, ktorá mu robila tlmočníčku a dozerala, aby neušiel, sa nedá nájsť v telefónnom zozname. Kufor už tiež neexistuje, detské topánky nám vydržali jeden školský rok a červenkasté fotografie z Alexanderplatzu sú také obchytané, že len sťažka vidieť, čo je na nich. Som si však istá, že keď sa vrátim, bude mi o Berlíne hovoriť najmä otec. Zasmejem sa a poviem mu, že má pravdu. Sú sny, ktoré sa nepatrí po takom dlhom čase ničiť.
Keď sa vrátil, usmieval sa od ucha k uchu. V ruke mal tašku a vnútri dva páry detských topánok, najväčší úspech celej cesty. A ešte spomienky. O svojom pobyte v NDR nám hovoril celé desaťročia. Stále pridával nejaké detaily, až sa z toho stala rodinná legenda, ktorú počúvame vždy, keď sa rodina stretne. Posedel v kaviarni, keď si chcel niečo objednať, nemusel stáť v dlhom rade, mohol deťom kúpiť nejaké darčeky bez toho, aby mu to niekto zapisoval do prídelovej knižky a mohol sa osprchovať v teplej vode. Bola som prekvapená z každej jednej maličkosti.
Teraz som v Berlíne ja. Myslím si, že otec by toto mesto nespoznal. Nedokázal by si ten dnešný Berlín zrovnať s tým, ktorý navštívil v orweliánskom roku. Múr, ktorý ho rozdeľoval na dve časti, je dnes v múzeu, pokreslený rôznymi umelcami. Hotel, kde vtedy spal, je zrejme zničený a meno ženy, ktorá mu robila tlmočníčku a dozerala, aby neušiel, sa nedá nájsť v telefónnom zozname. Kufor už tiež neexistuje, detské topánky nám vydržali jeden školský rok a červenkasté fotografie z Alexanderplatzu sú také obchytané, že len sťažka vidieť, čo je na nich. Som si však istá, že keď sa vrátim, bude mi o Berlíne hovoriť najmä otec. Zasmejem sa a poviem mu, že má pravdu. Sú sny, ktoré sa nepatrí po takom dlhom čase ničiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.