.bavia vás dlhé koncertné šnúry?
Koncerty sú dôležitou súčasťou mojej muzikantskej existencie. Nikdy som neprestal koncertovať, hranie pre ľudí ma nikdy neomrzelo. Dôležité je, že mám stále motiváciu hrať pre ľudí. Nedá sa to však robiť automaticky, Ako hudobník sa stále snažím v hudbe objavovať spontánnosť, inak sa hudba začne opakovať a je nudná.
.kedy ste začali hrať na gitare?
Bol som jeden z tých chlapcov, ktorí mali nos natlačený na výklade s hudobnými nástrojmi. Dodnes si pamätám na moment, keď som si v obchode dovolil zobrať gitaru zo stojana. Bola to obyčajná španielka, ani som nevedel, ako sa správne drží, ale túžil som po nej. Ako som ju dával dole, predavač sa na mňa prísne pozrel a povedal, že ak mi spadne, tak ma na mieste prerazí. Mojou úplne prvou elektrickou gitarou bola červená Hoffnerka, ktorú mi kúpil môj otec za za 50 libier, čo bolo pre neho veľmi veľa peňazí. Pôvodne som chcel červenú Fender Stratocaster, na ktorej hral Hank Marvin zo Shadows, ale tú si otec vôbec nemohol dovoliť. Keď som s ňou odchádzal z obchodu, predavač mi povedal, aby som sa jej držal, čo robím vlastne dodnes.
.ste známy svojou láskou ku gitarám, keď hráte, vybavuje sa vám vaše detstvo?
Je veľmi dôležité, aby sme si v sebe zachovali dieťa, pre tvorbu je to dôležitejšie ako všetko, čo o nej vieme. Dieťa v našom vnútri nás robí vitálnejším, máme viac energie. Nikdy nezabudnem, keď som ako chlapec pozeral do výkladu s elektrickými gitarami. Robím to dodnes. Keď si s kamarátom dohodnem schôdzku niekde na káve v londýnskom Soho, snažím sa zaparkovať hneď pri obchode s gitarami, aby som sa mohol pozerať na výklad.
.ste zberateľom gitár?
Mám veľkú kolekciu, čo znamená, že by som mal byť zberateľom, ale nie som. Gitary som nikdy nezbieral, ale potreboval som ich pri nahrávaní, koncertovaní, aby som dosiahol zvuk, ktorý som potreboval. Zrazu mám doma 70 a zisťujem, že mám kolekciu.
.máte svoj rozpoznateľný štýl. Ako ste sa k nemu dostali?
Mal som doma elektrickú gitaru, ale nemal som kombo. Tak som si od kamaráta požičal akustickú gitaru a učil sa hrať klasickým folkovým štýlom čiže vybrnkávaním (pozn. red – Mark Knopfler nepoužíva pri hraní brnkadlo, ale prsty, tzv. fingerpicking). Po čase sme s kamarátom a jeho veľkou sestrou začali hrať po škótskych folkových kluboch, kde som ešte vylepšil moje hranie, no popri tom som túžil, že si raz zahrám v rokenrolovej skupine. Keď sa mi to konečne podarilo, pri vybrnkávaní som zostal, no uvedomil som si, že sa môj spôsob hrania vyvíja vlastnou cestou. Ľudia dnes hovoria, že môj spôsob hry je rozpoznateľný, ale pravda je, že vznikol imitáciou mojich vzorov. Potom som svoje hranie čoraz viac vylepšoval, až to prišlo do bodu, keď ľudia hovorili: „Vedel som, že to hráš ty!” Ľahké je ma rozpoznať, no oveľa ťažšie definovať, ako som sa k tomu dostal.
.považujete skladanie pesničiek za vaše povolanie?
Pieseň je pánom. Ako skladateľ jej môžem len pomôcť, aby prišla na svet. Je to, ako keď vychovávate dieťa a robíte všetko, čo treba, no ono sa jedného dňa vydá vlastnou cestou. Piesne majú vlastný život. Ľudia s nimi žijú, spievajú si ich pri oslavách alebo smútia s nimi. Istým spôsobom prispievam svojou troškou do ich životov. Pred rokmi prišiel za mnou človek, ktorý mi povedal, že mal za sebou deň súci na samovraždu, ale keď počul moju skladbu, zaťal päsť a povedal si, že to všetko prekoná.
.teší vás, že môžete vplývať na ľudí?
Som šťastný, že to môžem robiť. Nerátam s tým, že na mojich koncertoch budú plakať dievčatá, ale je skvelé vidieť chlapov, veľkých ako vrecia cement, ako sa navzájom objímajú a majú slzy na krajíčku. Je to pre mňa nepochopiteľné, ale zároveň úžasné, že niečo také dokáže moja hudba.
.máte problém zostaviť z toľkých piesní koncertný setlist?
Zaujímavé je, že niektoré piesne napriek tomu, že prichádzajú stále nové a nové, v setlistoch zostávajú. Napríklad Romeo and Juliet, to je jedna z tých, čo prežila test času. Alebo Brothers In Arms či Sultans of Swing. Tie pesničky sú výnimočné v tom, že stačí, aby ste zahrali úvodné noty a všetci vedia, o akú skladbu ide.
.brothers in Arms je jednou z ďalších skladieb, ktorá mala veľký dopad na vašich fanúšikov.
Brothers in Arms je presne tou piesňou, ktorá si žije vlastným životom. V ľuďoch vyvoláva pokoj. Raz som robil rozhovor v rádiu, kam zavolal veterán z tankovej jednotky, ktorý slúžil vo vojne v Zálive. Povedal mi, že na druhý deň ráno po jednej tankovej bitke zoradili vedľa seba všetky tanky, ktoré mali zabudovanú zvukovú techniku a púšťali si túto pieseň. Stala sa z nej ich hymna, aj keď ja som ju s týmto zámerom vôbec nenapísal.
.čo je vašou hlavou motiváciou pri skladaní pesničiek?
Pokúšam sa potešiť sám seba, tak ako dobrý básnik, dobrý spisovateľ alebo dobrý maliar. Keď človek nedokáže uspokojiť seba, neuspokojí ani druhých.
.často spievate o remeselníkoch a robotníkoch, čiže ľuďoch, ktorí sa živia každodennou tvrdou prácou. Prečo práve o nich?
Je to vec, ktorá ma veľmi zaujíma. Človek musí pracovať, o tom niet pochýb. Je mi ľúto ľudí, ktorí nepracujú, aj tých, ktorým sa pracovať nechce (smiech). Pretože potom im niečo chýba. Ľudia, ktorí sa živia tvrdou prácou, sú pre mňa obrovským zdrojom inšpirácie. Môže za to moje zázemie. Narodil som sa v Northumberlande, čo je miesto na škótskej Vysočine, plnej farmárov, ktorí musia farmárčiť na ťažkej kopcovitej pôde. Naučili ma nepozerať sa na svet cez ružové okuliare.
.viaceré vaše pesničky obsahujú v sebe skrytý príbeh. Ako prichádzate na témy?
Na poslednom albume Privateering mám pesničku, ktorá sa volá Redbud Tree. Ani neviem, ako ku mne prišla, pretože som ju vymyslel inštinktívne. Možno vyšla z nejakej knihy, ktorú som čítal, bolo to niečo z Americkej občianskej vojny. Keď skladám, nepýtam sa, odkiaľ veci prichádzajú, robím všetko preto, aby pieseň vznikla. Niektoré skladby vzniknú tak, akoby cez vás prehováral nejaký duch. Ako je možné, že sa do nich dostali rôzne postavy a charaktery? Neviem. Možno by som sa mal pozrieť späť, vybrať jednotlivé piesne, zoradiť za seba a začať pátrať, čo majú spoločné. Myslím si, že niektoré piesne majú v sebe vlastný hlas, ktorý chce, aby ho bolo počuť. Akoby sa vám prihováral cez trhliny v stene. Piesne chcú byť počuté.
.váš nový album sa volá Privateering. Prečo ste sa rozhodli nahrať rovno dvojalbum?
Tento album je kombináciou rôznych nahrávok, niektoré som nahral s celou skupinou, iné s producentom Kimom Wilsonom, sú tam ja bluesové veci alebo nahrávky s folkovými umelcami, ako aj pesničky, ktoré som nahral úplne sám. Po čase som zistil, že vlastne pracujem na dvojalbume. Bavilo ma spojiť rôzne nahrávky dohromady, vždy som mal chuť nahrať dvojalbum. Nikdy som nechcel nahrať len bluesový album, ktorý odo mňa vždy chceli, aby som urobil. Rád sa hrám so širokým spektrom hudby.
.aké bolo nedávne turné po Severnej Amerike s Bobom Dylanom?
S Bobom sa poznáme dlhé roky. Prvýkrát som sa s ním stretol, keď sme v 70. rokoch hrali s Dire Straits v Los Angeles. V skutočnosti som sa s ním stretol oveľa skôr, cez jeho prvé folkové platne, ktoré na mňa ako na tínedžera urobili obrovský dojem. Mal som dvanásť rokov, keď sestra kúpila k nám domov jeho prvý album, ktorý som úplne zodral. Naše priateľstvo je veľmi prirodzené, po hudobnej stránke obaja pochádzame z toho istého miesta, pretože máme radi rovnaké hudobné korene, milujeme čiernu a bielu hudbu, folk a blues, z ktorých vychádzame pri skladaní našich pesničiek.
.považujete sa za experta na život na ceste?
Dlhé koncertné šnúry nie sú pre každého. Po koncerte idete uprostred noci na letisko, nasadnete do lietadla, nad ránom pristávate niekde inde, prídete na hotel alebo idete autom celú noc na ďalší koncert. Mnohým ľuďom sa to vôbec nepáči, radšej by boli doma a večer v telke pozerali Wimbledon. Život na ceste má svoju romantiku, ale je veľmi ťažký. Na jednej strane môžete zažiť kopu nádherných vecí, krásne dni sú ešte krajšie, ale sú aj zlé dni, ktoré človek na ceste znáša oveľa ťažšie ako keď sedí doma v záhrade. Pre tento život sa musíte narodiť, nemôže to robiť každý. No musím povedať, že rovnako rád bývam doma, skladám pesničky a užívam si prítomnosť mojich detí.
Rozhovor s Markom Knopflerom pre Smooth Radio poskytla .týždňu agentúra XL Produkcion. Text bol redakčne upravený.
Mark Knopfler/
Narodený 12. augusta 1949 v škótskom Glasgowe. Je veteránom britskej rockovej hudby. Koncom sedemdesiatych rokov sa presadil ako líder skupiny Dire Straits, ktorá to z lokálnej pub-rockovej skupiny dotiahla až na svetové štadióny. Ich album Brothers In Arms (1985) je jedným z najpredávanejších albumov všetkých čias. Na vrchole slávy Knopfler skupinu rozpustil a začal sa venovať sólovej dráhe. V rámci turné k sólovke Golden Heart (1996) sa predstavil prvýkrát aj v Bratislave. Odvtedy nahráva albumy so železnou pravidelnosťou. Jeho poslednou nahrávkou je dvojalbum Privateering z konca minulého roka. Mark Knopfler je zároveň fenomenálny sólový gitarista, v rebríčku Rolling Stone najlepších gitaristov všetkých čias sa umiestnil na 27. mieste.
Koncerty sú dôležitou súčasťou mojej muzikantskej existencie. Nikdy som neprestal koncertovať, hranie pre ľudí ma nikdy neomrzelo. Dôležité je, že mám stále motiváciu hrať pre ľudí. Nedá sa to však robiť automaticky, Ako hudobník sa stále snažím v hudbe objavovať spontánnosť, inak sa hudba začne opakovať a je nudná.
.kedy ste začali hrať na gitare?
Bol som jeden z tých chlapcov, ktorí mali nos natlačený na výklade s hudobnými nástrojmi. Dodnes si pamätám na moment, keď som si v obchode dovolil zobrať gitaru zo stojana. Bola to obyčajná španielka, ani som nevedel, ako sa správne drží, ale túžil som po nej. Ako som ju dával dole, predavač sa na mňa prísne pozrel a povedal, že ak mi spadne, tak ma na mieste prerazí. Mojou úplne prvou elektrickou gitarou bola červená Hoffnerka, ktorú mi kúpil môj otec za za 50 libier, čo bolo pre neho veľmi veľa peňazí. Pôvodne som chcel červenú Fender Stratocaster, na ktorej hral Hank Marvin zo Shadows, ale tú si otec vôbec nemohol dovoliť. Keď som s ňou odchádzal z obchodu, predavač mi povedal, aby som sa jej držal, čo robím vlastne dodnes.
.ste známy svojou láskou ku gitarám, keď hráte, vybavuje sa vám vaše detstvo?
Je veľmi dôležité, aby sme si v sebe zachovali dieťa, pre tvorbu je to dôležitejšie ako všetko, čo o nej vieme. Dieťa v našom vnútri nás robí vitálnejším, máme viac energie. Nikdy nezabudnem, keď som ako chlapec pozeral do výkladu s elektrickými gitarami. Robím to dodnes. Keď si s kamarátom dohodnem schôdzku niekde na káve v londýnskom Soho, snažím sa zaparkovať hneď pri obchode s gitarami, aby som sa mohol pozerať na výklad.
.ste zberateľom gitár?
Mám veľkú kolekciu, čo znamená, že by som mal byť zberateľom, ale nie som. Gitary som nikdy nezbieral, ale potreboval som ich pri nahrávaní, koncertovaní, aby som dosiahol zvuk, ktorý som potreboval. Zrazu mám doma 70 a zisťujem, že mám kolekciu.
.máte svoj rozpoznateľný štýl. Ako ste sa k nemu dostali?
Mal som doma elektrickú gitaru, ale nemal som kombo. Tak som si od kamaráta požičal akustickú gitaru a učil sa hrať klasickým folkovým štýlom čiže vybrnkávaním (pozn. red – Mark Knopfler nepoužíva pri hraní brnkadlo, ale prsty, tzv. fingerpicking). Po čase sme s kamarátom a jeho veľkou sestrou začali hrať po škótskych folkových kluboch, kde som ešte vylepšil moje hranie, no popri tom som túžil, že si raz zahrám v rokenrolovej skupine. Keď sa mi to konečne podarilo, pri vybrnkávaní som zostal, no uvedomil som si, že sa môj spôsob hrania vyvíja vlastnou cestou. Ľudia dnes hovoria, že môj spôsob hry je rozpoznateľný, ale pravda je, že vznikol imitáciou mojich vzorov. Potom som svoje hranie čoraz viac vylepšoval, až to prišlo do bodu, keď ľudia hovorili: „Vedel som, že to hráš ty!” Ľahké je ma rozpoznať, no oveľa ťažšie definovať, ako som sa k tomu dostal.
.považujete skladanie pesničiek za vaše povolanie?
Pieseň je pánom. Ako skladateľ jej môžem len pomôcť, aby prišla na svet. Je to, ako keď vychovávate dieťa a robíte všetko, čo treba, no ono sa jedného dňa vydá vlastnou cestou. Piesne majú vlastný život. Ľudia s nimi žijú, spievajú si ich pri oslavách alebo smútia s nimi. Istým spôsobom prispievam svojou troškou do ich životov. Pred rokmi prišiel za mnou človek, ktorý mi povedal, že mal za sebou deň súci na samovraždu, ale keď počul moju skladbu, zaťal päsť a povedal si, že to všetko prekoná.
.teší vás, že môžete vplývať na ľudí?
Som šťastný, že to môžem robiť. Nerátam s tým, že na mojich koncertoch budú plakať dievčatá, ale je skvelé vidieť chlapov, veľkých ako vrecia cement, ako sa navzájom objímajú a majú slzy na krajíčku. Je to pre mňa nepochopiteľné, ale zároveň úžasné, že niečo také dokáže moja hudba.
.máte problém zostaviť z toľkých piesní koncertný setlist?
Zaujímavé je, že niektoré piesne napriek tomu, že prichádzajú stále nové a nové, v setlistoch zostávajú. Napríklad Romeo and Juliet, to je jedna z tých, čo prežila test času. Alebo Brothers In Arms či Sultans of Swing. Tie pesničky sú výnimočné v tom, že stačí, aby ste zahrali úvodné noty a všetci vedia, o akú skladbu ide.
.brothers in Arms je jednou z ďalších skladieb, ktorá mala veľký dopad na vašich fanúšikov.
Brothers in Arms je presne tou piesňou, ktorá si žije vlastným životom. V ľuďoch vyvoláva pokoj. Raz som robil rozhovor v rádiu, kam zavolal veterán z tankovej jednotky, ktorý slúžil vo vojne v Zálive. Povedal mi, že na druhý deň ráno po jednej tankovej bitke zoradili vedľa seba všetky tanky, ktoré mali zabudovanú zvukovú techniku a púšťali si túto pieseň. Stala sa z nej ich hymna, aj keď ja som ju s týmto zámerom vôbec nenapísal.
.čo je vašou hlavou motiváciou pri skladaní pesničiek?
Pokúšam sa potešiť sám seba, tak ako dobrý básnik, dobrý spisovateľ alebo dobrý maliar. Keď človek nedokáže uspokojiť seba, neuspokojí ani druhých.
.často spievate o remeselníkoch a robotníkoch, čiže ľuďoch, ktorí sa živia každodennou tvrdou prácou. Prečo práve o nich?
Je to vec, ktorá ma veľmi zaujíma. Človek musí pracovať, o tom niet pochýb. Je mi ľúto ľudí, ktorí nepracujú, aj tých, ktorým sa pracovať nechce (smiech). Pretože potom im niečo chýba. Ľudia, ktorí sa živia tvrdou prácou, sú pre mňa obrovským zdrojom inšpirácie. Môže za to moje zázemie. Narodil som sa v Northumberlande, čo je miesto na škótskej Vysočine, plnej farmárov, ktorí musia farmárčiť na ťažkej kopcovitej pôde. Naučili ma nepozerať sa na svet cez ružové okuliare.
.viaceré vaše pesničky obsahujú v sebe skrytý príbeh. Ako prichádzate na témy?
Na poslednom albume Privateering mám pesničku, ktorá sa volá Redbud Tree. Ani neviem, ako ku mne prišla, pretože som ju vymyslel inštinktívne. Možno vyšla z nejakej knihy, ktorú som čítal, bolo to niečo z Americkej občianskej vojny. Keď skladám, nepýtam sa, odkiaľ veci prichádzajú, robím všetko preto, aby pieseň vznikla. Niektoré skladby vzniknú tak, akoby cez vás prehováral nejaký duch. Ako je možné, že sa do nich dostali rôzne postavy a charaktery? Neviem. Možno by som sa mal pozrieť späť, vybrať jednotlivé piesne, zoradiť za seba a začať pátrať, čo majú spoločné. Myslím si, že niektoré piesne majú v sebe vlastný hlas, ktorý chce, aby ho bolo počuť. Akoby sa vám prihováral cez trhliny v stene. Piesne chcú byť počuté.
.váš nový album sa volá Privateering. Prečo ste sa rozhodli nahrať rovno dvojalbum?
Tento album je kombináciou rôznych nahrávok, niektoré som nahral s celou skupinou, iné s producentom Kimom Wilsonom, sú tam ja bluesové veci alebo nahrávky s folkovými umelcami, ako aj pesničky, ktoré som nahral úplne sám. Po čase som zistil, že vlastne pracujem na dvojalbume. Bavilo ma spojiť rôzne nahrávky dohromady, vždy som mal chuť nahrať dvojalbum. Nikdy som nechcel nahrať len bluesový album, ktorý odo mňa vždy chceli, aby som urobil. Rád sa hrám so širokým spektrom hudby.
.aké bolo nedávne turné po Severnej Amerike s Bobom Dylanom?
S Bobom sa poznáme dlhé roky. Prvýkrát som sa s ním stretol, keď sme v 70. rokoch hrali s Dire Straits v Los Angeles. V skutočnosti som sa s ním stretol oveľa skôr, cez jeho prvé folkové platne, ktoré na mňa ako na tínedžera urobili obrovský dojem. Mal som dvanásť rokov, keď sestra kúpila k nám domov jeho prvý album, ktorý som úplne zodral. Naše priateľstvo je veľmi prirodzené, po hudobnej stránke obaja pochádzame z toho istého miesta, pretože máme radi rovnaké hudobné korene, milujeme čiernu a bielu hudbu, folk a blues, z ktorých vychádzame pri skladaní našich pesničiek.
.považujete sa za experta na život na ceste?
Dlhé koncertné šnúry nie sú pre každého. Po koncerte idete uprostred noci na letisko, nasadnete do lietadla, nad ránom pristávate niekde inde, prídete na hotel alebo idete autom celú noc na ďalší koncert. Mnohým ľuďom sa to vôbec nepáči, radšej by boli doma a večer v telke pozerali Wimbledon. Život na ceste má svoju romantiku, ale je veľmi ťažký. Na jednej strane môžete zažiť kopu nádherných vecí, krásne dni sú ešte krajšie, ale sú aj zlé dni, ktoré človek na ceste znáša oveľa ťažšie ako keď sedí doma v záhrade. Pre tento život sa musíte narodiť, nemôže to robiť každý. No musím povedať, že rovnako rád bývam doma, skladám pesničky a užívam si prítomnosť mojich detí.
Rozhovor s Markom Knopflerom pre Smooth Radio poskytla .týždňu agentúra XL Produkcion. Text bol redakčne upravený.
Mark Knopfler/
Narodený 12. augusta 1949 v škótskom Glasgowe. Je veteránom britskej rockovej hudby. Koncom sedemdesiatych rokov sa presadil ako líder skupiny Dire Straits, ktorá to z lokálnej pub-rockovej skupiny dotiahla až na svetové štadióny. Ich album Brothers In Arms (1985) je jedným z najpredávanejších albumov všetkých čias. Na vrchole slávy Knopfler skupinu rozpustil a začal sa venovať sólovej dráhe. V rámci turné k sólovke Golden Heart (1996) sa predstavil prvýkrát aj v Bratislave. Odvtedy nahráva albumy so železnou pravidelnosťou. Jeho poslednou nahrávkou je dvojalbum Privateering z konca minulého roka. Mark Knopfler je zároveň fenomenálny sólový gitarista, v rebríčku Rolling Stone najlepších gitaristov všetkých čias sa umiestnil na 27. mieste.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.