Na tento Deň matiek mi až slza vyhŕkla, keď som si uvedomila, že ju počas tehotenstva môj otec opustil. Že bola mladá „šťanda“ z dediny, o desať rokov mladšia ako ja, v meste, kde nikoho okrem kolegov z divadla nemala, a chodila po tej Trnave s bruchom, plakala a oni sa jej smiali. Začala si so ženatým. Potupa, trpkosť, zlomené srdce, pocity krivdy aj viny. A do toho dieťa pod srdcom. To dieťa vyrástlo ako neurotické podvyživené stvorenie, odmietajúce potravu aj spánok, s ohryzenými nechtami už od bábätka a s pocitmi krivdy a viny, netušiac prečo. V tridsiatke si už ako druhýkrát vydaté začalo so ženatým. A podobne ako jeho matka nosí pod srdcom jeho dieťa. Malo väčšie šťastie v láske a neostalo s bruškom opustené. Matka však v minulosti nemala bulvár, nemala národ, ktorý ju súdil, hádam len babky v jej dedine. Nebola nenávidená macocha dvoch nešťastných detí. Rovnako ako ja, zranila jej láska lásku ďalšej nešťastnej matky. Otcova žena nespravila nič zlé, a predsa ako ohrdnutá žena musela trpieť, aj keď jej sa muž vrátil. Rozmýšľam nad tým všetkým, kým sa mi v bruchu rozlieva to zvláštne teplo a rastie tam bytosť, ktorá celkom určite za nič nemôže. Prečo, načo to všetko? Prečo to nemôže byť ako v Nepále, človeka oženia v dvadsiatich a viac sa táto vec nerieši? Prečo to zamotávame, prečo sa naše šťastie vylučuje so šťastím celkom nevinných bytostí, a prečo ďalšie nevinné bytosti, ktoré splodíme, majú pocity viny a krivdy celkom neoprávnene a zbytočne? Prečo to, čo pocitovo cítime ako jedine správne, prečo je to niekomu tŕňom v srdci? Nedokážeme nekonať, čo cítime. Ako ľudia na to jednoducho nie sme stvorení. Nie sme super bytosti, ktoré strávili pol života v meditácii a ktoré nemajú túžby. Sme tvory, plné ohňa a smädu po láske a pohladení, sme živočíchy výrazne párového charakteru. Súdia nás tí, čo sú alebo budú takí istí, a my sme isto tiež súdili, kým sme boli na inej lodi. Pán Boh nám všetkým odpusť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.