Aj v Európskej únii sa naplno rozbehla honba na daňové čarodejnice. Treba vraj zaplátať diery v zákonoch, kade legálne unikajú daňové príjmy. Pripomína to snahu gazdu ošklbať ešte nejaké to pierko z husi, ktorá už skapína na podchladenie. Argumentovanie spravodlivosťou zo strany európskych byrokratov je navyše trochu pokrytecké. Sami totiž využívajú európskymi zmluvami garantované špeciálne daňové privilégia. Tak napríklad zamestnanci Európskej komisie a parlamentu, ktorí dostanú za svoju prácu v čistom niekedy aj viac ako 100-tisíc eur ročne, zaplatia z tohto príjmu maximálnu daň vo výške 12 percent!
Čo by za takúto sadzbu dali slovenskí podnikatelia. V dani z príjmu právnických osôb pritom nechválne vedieme v celej východnej Európe, tromfli sme už aj Švédsko. A v nasledujúcich pár rokoch preskočíme v tomto ukazovateli odpudivosti podnikateľského prostredia ešte aj Fínsko, Dánsko či Veľkú Britániu, vďaka ich plánovanému znižovaniu.
Snaha politikov ošklbať podniky, vytvárajúce hospodársky rast a pracovné miesta, je počas extrémne dlhej recesie a rekordnej nezamestnanosti naozaj pozoruhodná. Zdaňovanie kapitalistu a jeho kapitálu je v kolektíve socialistických a populistických politikov veľmi obľúbené. Z vyvlastnenia často nenávidenej menšiny úspešných a bohatých ľudí či „neosobných“ firiem sa predsa bežnému voličovi slza z oka nespustí.
Napriek podozrivému tichu ekonómov pri tejto politickej debate však ekonomická veda považuje zdanenie kapitálu za chybu. Niežeby ostatné dane hospodárskemu rastu prospievali, no zdaňovanie výnosov z kapitálu je z hľadiska bohatstva spoločnosti asi ten najhorší spôsob financovania verejných výdavkov. O tom, že optimálna výška zdanenia úroku, príjmu a dividend je 0 percent, panuje pomerne široký ekonomický konsenzus. Dane z kapitálu v dlhodobom horizonte zásadným spôsobom deformujú produkčnú štruktúru ekonomiky a tým zmenšujú veľkosť napečeného koláča, o ktorý sa delia zamestnanci, kapitalisti a štát. Chamley-Judd teorém nemožnosti prerozdelenia hovorí o tom, že v dlhodobom horizonte každá daň, uvalená na kapitál, v konečnom dôsledku potrestá nižším príjmom zamestnancov. Tí totiž na vyprodukovanie hodnoty na svoje mzdy potrebujú kapitál, a ten sa práve vinou dane scvrkáva. Vo svete rastúcej produktivity by teda ten, čo chce pomôcť pracujúcemu ľudu, mal, naopak, skôr dotovať, ako zdaňovať. Ekonómia tak ponúka politickú diskusiu o nutnosti pozatvárať všetky daňové medzery do trochu inej perspektívy. Nie plátať diery, ale daň z príjmu firiem znižovať alebo až zrušiť.
No možnosť vyhýbať sa likvidačným daniam má aj politické dôsledky. „Čo je to daňová diera?“ spýtal sa na konferencii v roku 1951 v Západnej Virgínii ekonóm Ludwig von Mises. „Výnimky v našom zákone o dani z príjmov nie sú dierami. Džentlmen, ktorý sa sťažoval na diery v dani z príjmov, implicitne vychádza z predpokladu, že každý príjem nad nejakú hranicu by mal byť skonfiškovaný a to, že sa tento ideál zatiaľ nepodarilo dosiahnuť, nazýva dierou. Buďme vďační za to, že ešte stále existuje niečo, čo tento čestný džentlmen nazýva dierami. Vďaka takýmto dieram je táto krajina ešte stále slobodná.“
Autor pracuje v INESS.
Čo by za takúto sadzbu dali slovenskí podnikatelia. V dani z príjmu právnických osôb pritom nechválne vedieme v celej východnej Európe, tromfli sme už aj Švédsko. A v nasledujúcich pár rokoch preskočíme v tomto ukazovateli odpudivosti podnikateľského prostredia ešte aj Fínsko, Dánsko či Veľkú Britániu, vďaka ich plánovanému znižovaniu.
Snaha politikov ošklbať podniky, vytvárajúce hospodársky rast a pracovné miesta, je počas extrémne dlhej recesie a rekordnej nezamestnanosti naozaj pozoruhodná. Zdaňovanie kapitalistu a jeho kapitálu je v kolektíve socialistických a populistických politikov veľmi obľúbené. Z vyvlastnenia často nenávidenej menšiny úspešných a bohatých ľudí či „neosobných“ firiem sa predsa bežnému voličovi slza z oka nespustí.
Napriek podozrivému tichu ekonómov pri tejto politickej debate však ekonomická veda považuje zdanenie kapitálu za chybu. Niežeby ostatné dane hospodárskemu rastu prospievali, no zdaňovanie výnosov z kapitálu je z hľadiska bohatstva spoločnosti asi ten najhorší spôsob financovania verejných výdavkov. O tom, že optimálna výška zdanenia úroku, príjmu a dividend je 0 percent, panuje pomerne široký ekonomický konsenzus. Dane z kapitálu v dlhodobom horizonte zásadným spôsobom deformujú produkčnú štruktúru ekonomiky a tým zmenšujú veľkosť napečeného koláča, o ktorý sa delia zamestnanci, kapitalisti a štát. Chamley-Judd teorém nemožnosti prerozdelenia hovorí o tom, že v dlhodobom horizonte každá daň, uvalená na kapitál, v konečnom dôsledku potrestá nižším príjmom zamestnancov. Tí totiž na vyprodukovanie hodnoty na svoje mzdy potrebujú kapitál, a ten sa práve vinou dane scvrkáva. Vo svete rastúcej produktivity by teda ten, čo chce pomôcť pracujúcemu ľudu, mal, naopak, skôr dotovať, ako zdaňovať. Ekonómia tak ponúka politickú diskusiu o nutnosti pozatvárať všetky daňové medzery do trochu inej perspektívy. Nie plátať diery, ale daň z príjmu firiem znižovať alebo až zrušiť.
No možnosť vyhýbať sa likvidačným daniam má aj politické dôsledky. „Čo je to daňová diera?“ spýtal sa na konferencii v roku 1951 v Západnej Virgínii ekonóm Ludwig von Mises. „Výnimky v našom zákone o dani z príjmov nie sú dierami. Džentlmen, ktorý sa sťažoval na diery v dani z príjmov, implicitne vychádza z predpokladu, že každý príjem nad nejakú hranicu by mal byť skonfiškovaný a to, že sa tento ideál zatiaľ nepodarilo dosiahnuť, nazýva dierou. Buďme vďační za to, že ešte stále existuje niečo, čo tento čestný džentlmen nazýva dierami. Vďaka takýmto dieram je táto krajina ešte stále slobodná.“
Autor pracuje v INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.