Už skoro dvadsať rokov som členom Európskeho ekumenického spoločenstva. Každý rok konferencia, prišiel rad aj na Slovensko. Niekoľko neskúsených nadšencov usporiadalo pobyt pre vyše sto náročných hostí. Pripravili sme hotel, program do detailov. Mal som na starosti štvrtok, teda prednášky a výlet na Devín.
V období Medarda predpovedali dážď a búrky. Prednášky boli na vysokej úrovni, aj obed bol vynikajúci. Jemne pršalo, ešte keď sme nasadali do výletnej lode na Devín. Ale počas plavby proti prúdu sa dážď premenil na lejak. V lodi sme boli čiastočne pod úrovňou hladiny, prúdy vody bičovali sklá a z prístreška padala voda do Dunaja, ako keď hasiči pustia striekačky. Ostalo mi len modliť sa: „Pane Bože, viem, že nie si mojím služobníkom, ale voľačo urob.“
Kým sme sa doplavili pod Devín, búrka sa utíšila. Po mokrej ceste sme prišli k Bráne slobody. Veriaci zo slobodnej Európy sú citliví na obete. Nemohli uveriť, že pri pokuse o prechod za Železnú oponu bolo zastrelených viac ako 400 nevinných ľudí. Havel to s nábožnosťou nepreháňal, len sa pokorne priznal, že nevie, čo je to zázrak, ale to, že padol komunizmus, bol zázrak.
Pri výstupe na Devín vykuklo slnko. Pripravil som prosby za jednotu v rozličných jazykoch, a odpoveďou bolo vždy štvorhlasné: Hospodi pomiluj, Hospodi pomiluj, Hospodi pomíluj. Nadšenie, ako keď Židia prešli cez Červené more.
Najväčšiu radosť som mal ja. Večer sa mi však vrátili moje staré pochybnosti. Ktovie, či ten zázrak nevymodlil niekto iný. Čo ak tá španielska starká? S ľuďmi komunikuje málo, možno sa rozpráva iba s anjelmi.
Nemáme na zázraky. Len na hlbokú vieru, že všetko ide a stále pôjde tak, ako sme si naplánovali. Ale práve tu sa môžeme mýliť.
V období Medarda predpovedali dážď a búrky. Prednášky boli na vysokej úrovni, aj obed bol vynikajúci. Jemne pršalo, ešte keď sme nasadali do výletnej lode na Devín. Ale počas plavby proti prúdu sa dážď premenil na lejak. V lodi sme boli čiastočne pod úrovňou hladiny, prúdy vody bičovali sklá a z prístreška padala voda do Dunaja, ako keď hasiči pustia striekačky. Ostalo mi len modliť sa: „Pane Bože, viem, že nie si mojím služobníkom, ale voľačo urob.“
Kým sme sa doplavili pod Devín, búrka sa utíšila. Po mokrej ceste sme prišli k Bráne slobody. Veriaci zo slobodnej Európy sú citliví na obete. Nemohli uveriť, že pri pokuse o prechod za Železnú oponu bolo zastrelených viac ako 400 nevinných ľudí. Havel to s nábožnosťou nepreháňal, len sa pokorne priznal, že nevie, čo je to zázrak, ale to, že padol komunizmus, bol zázrak.
Pri výstupe na Devín vykuklo slnko. Pripravil som prosby za jednotu v rozličných jazykoch, a odpoveďou bolo vždy štvorhlasné: Hospodi pomiluj, Hospodi pomiluj, Hospodi pomíluj. Nadšenie, ako keď Židia prešli cez Červené more.
Najväčšiu radosť som mal ja. Večer sa mi však vrátili moje staré pochybnosti. Ktovie, či ten zázrak nevymodlil niekto iný. Čo ak tá španielska starká? S ľuďmi komunikuje málo, možno sa rozpráva iba s anjelmi.
Nemáme na zázraky. Len na hlbokú vieru, že všetko ide a stále pôjde tak, ako sme si naplánovali. Ale práve tu sa môžeme mýliť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.