Koncom apríla sa na bratislavskom okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré malo očistiť meno podnikateľa Jana Antonína Baťu. Ten bol v roku 1947 odsúdený na 15 rokov žalára, stratu cti, desať rokov nútených prác a konfiškáciu majetku za to, že sa v čase vojny otvorene neprihlásil k spolupráci s československým odbojom.
Bratislavský súd nemal ťažkú úlohu. Podobný spor totiž už v roku 2007 rozhodovali v Prahe a došli k záveru, že proces v roku 1947 nebol vedený zákonne. Súd sa nezaoberal svedkami či dokumentmi, ktoré svedčili v prospech obžalovaného.
Čerstvé rozhodnutie českých aj slovenských súdov v prospech Jana A. Baťu, ktorý zomrel v roku 1965, neprekvapilo. Nazvať ho kolaborantom len preto, že sa otvorene neprihlásil k odboju, bolo nespravodlivé. Existuje dostatok svedectiev o tom, že tajne podporoval československý exil veľkými finančnými sumami, pomáhal židovským rodinám, ale aj ohrozeným Čechom dostať sa z Nemecka i z Protektorátu a svoje fabriky viedol tak, aby z nich Nemci mali čo najmenej úžitku.
Prečo sa otvorene neprihlásil k odboju? Najmä kvôli tomu, aby Nemci nevyvlastnili jeho továrne v Zlíne a neublížili jeho blízkym. „Ja tam mám troch bratov a ich rodiny, rodinu mojej ženy, matku, tri svokry, veľa drahých osobných priateľov... ale nado všetko toho ešte podnik, najväčší český podnik, ktorý zamestnáva okolo 50-tisíc ľudí, ktorí by jediným takýmto vyhlásením boli uvrhnutí do nešťastia a biedy, do otroctva v Ríši... a Zlín by bol ponemčený,“ bránil sa Jan A. Baťa neskôr v autobiografickej knižke Uloupené dílo.
Historik a právnik Jaroslav Pospíšil, ktorý spolu s manželkou vydal zaujímavú knižku Rub a líc baťovských sporů, celkom s Baťovou obhajobou nesúhlasí. Tvrdí, že Jan Baťa počas vojny vystupoval až príliš opatrne. Argument, že by tak ohrozil svoju rodinu a spolupracovníkov v protektoráte, považuje za neopodstatnený. Najbližšiu rodinu už mal Jan A. Baťa v zahraničí, a navyše „gestapo riaditeľov firmy Baťa, ktorí žili v Zlíne, vyšetrovalo pre činy, nepriateľské Ríši, bez ohľadu na Janovo postavenie a konanie“. Napriek tomu Jaroslav Pospíšil považuje zrušenie odsudzujúceho rozsudku Jana Baťu z roku 1947, ktorým bol označený za kolaboranta, za úplne správne. „Ten rozsudok bol postavený viac-menej na politických argumentoch a bol účelový, s cieľom zabaviť baťovský majetok bez náhrady.“
Rozhodnutie pražského, ale aj bratislavského súdu o tom, že sa Jan A. Baťa nedopustil zločinu podľa retribučného dekrétu prezidenta Beneša, bolo veľkým zadosťučinením pre potomkov Jana Antonína Baťu, pripomína Tomáš Pecina, ktorý zastupuje jednu časť rodiny Jana A. Baťu. Rodina, samozrejme, dúfa, že nepôjde iba o morálne zadosťučinenie, ale že vďaka tomu získa aj finančné odškodnenie od českej i slovenskej strany. Bez problémov by rodina Jana A. Baťu mohla dostať späť rodinnú vilu v Zlíne, ktorá bola skonfiškovaná na základe rozsudku v roku 1947. Ale zjavne očakáva viac a nie je ani celkom jednotná. „V požiadavkach sú všetci potomkovia jednotní, nie sú však jednotní v postupe, ako ich dosiahnuť,“ tvrdí Tomáš Pecina, ktorý zastupuje vetvu rodiny žijúcu v USA a jednu vnučku z brazílskej vetvy.
Potomkovia Jana A. Baťu pritom zdedili po otcovi brazílsku časť firmy, takže nezostali celkom bez dedičstva. Podľa slov Tomáša Pecinu podnikajú, ale výrobou obuvi sa nezaoberajú. Marek Belza, ktorý zastupuje ďalšiu časť brazílskej rodiny, priznáva, že jeho klienti sú na tom finančne zle, pretože ich dlhotrvajúce súdy stáli obrovské peniaze. Veľký podnikateľský talent sa už v rodine Jana A. Baťu neobjavil. Priznala to aj samotná rodina v jednej verejnej obhajobe svojich finančných nárokov: „Nie sme na výške jeho osobnosti (Jana A. Baťu) ako podnikateľa a bojovníka. Sme obyčajní ľudia. Bojujeme však zo všetkých síl, limitovaní tak finančne, ako aj fyzicky a intelektuálne. Pripusťme, že by bolo neuveriteľné, keby sa v jednej rodine zrodil tretí génius po otcovi Tomášovi a Janovi Baťovcoch.“
Rodiny dvoch vetiev rodu Baťovcov – Tomáša Baťu a Jana A. Baťu – sú už dlhé desaťročia v nepriateľskom vzťahu pre dedičské práva a ich handrkovanie je občas veľmi nedôstojné. Hoci o očistenie mena Jana A. Baťu mali záujem všetci, ani v tomto spore neboli jednotní. Keď sa Tomáš Baťa ml. osobne zapojil do súdneho procesu na očistenie mena svojho strýka, dcéry Jana A. Baťu ihneď protestovali a vyhlásili, že jeho účasť na rehabilitácii je len jeho osobný marketing, aby získal nejaké výhody, „čo bolo sústavne jeho správanie počas posledných šesťdesiatich rokov“.
.otec zakladateľ
Zakladateľom a hlavným tvorcom baťovského úspechu, ktorého bez výhrad uznávajú všetky časti znesvárenej rodiny, bol Tomáš Baťa (1876 –1932). Ten do svojho podnikania zapájal celú rodinu a svojich blízkych spolupracovníkov hľadal najmä medzi príbuznými. Tak objavil aj desaťročného Janíka, svojho o 22 rokov mladšieho nevlastného brata. Vzal si ho od matky do Zlína a pripravoval na podnikateľskú dráhu vo svojej firme. Jan bol vraj trochu drzý, tvrdohlavý, ale mal v sebe charizmu a energiu vodcu. Zrejme by mohol byť aj nástupcom, ak by sa Tomáš Baťa neoženil a nedočkal vlastného potomstva.
No napokon sa Tomáš Baťa predsa len oženil a v roku 1914 sa mu narodil syn Tomáš. Aj ten musel absolvovať podobnú cestu vzdelávania a podnikateľskej prípravy, akú už mal za sebou Jan. Právne vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny Tomáš Baťa neriešil. Jeden z jeho najbližších spolupracovníkov Dominik Čipera neskôr spomínal: „Všetky transakcie boli založené na neobmedzenej dôvere Tomáša Baťu, upevnenej rodinnými vzťahmi. Veril, že medzi členmi rodiny netreba žiadnych zmlúv... Za života nebol Tomáš Baťa nikdy podvedený, nehľadiac na to, že tu nebol nikto, kto by to bol schopný urobiť.“ Táto rodinná idyla však netrvala dlho.
V júli v roku 1932 Tomáš Baťa, stále plný energie, nápadov, síl, náhle umiera pri leteckom nešťastí. Baťov ekonóm vyčíslil, že v tom čase aktíva zlínskeho podniku predstavovali 919,5 milióna korún. Podnik v Zlíne vtedy vyrábal denne 150 000 párov topánok, mal 2 000 vlastných obchodov a továrne aj za hranicami Československa.
V trezore Tomáša Baťu sa našiel závet, podľa ktorého boli hlavnými dedičmi syn a manželka. Ale našla sa tu aj obchodná zmluva, podpísaná iba Tomášom Baťom. Podľa nej predával celú firmu svojmu nevlastnému bratovi Janovi za 50 miliónov korún (zlomok skutočnej hodnoty), ktorú mal Jan vyplatiť manželke a synovi. Jan zvláštnu obchodnú zmluvu hneď na mieste podpísal – a tak sa stal majiteľom všetkých akcií firmy, až kým túto obchodnú transakciu nespochybnil syn Tomáša Baťu.
Existujú dve verzie celého sporu a každá má svojich prívržencov. Jedna hovorí, že Tomáš Baťa mal vážne pochybnosti o schopnostiach svojho syna Tomáša viesť obrovskú firmu a zároveň videl talent svojho nevlastného brata, preto sa rozhodol „predať“ mu všetky akcie a vlastne takto odstaviť od firmy vlastného syna. Samotný Jan A. Baťa v autobiografickej knihe Uloupené dílo tvrdí, že si ho Tomáš vybral za svojho nástupcu pre jeho tvrdošijnosť.
Druhá verzia je celkom iná. Tomáš Baťa dal vraj obchodnú zmluvu so svojím nevlastným bratom do trezoru len kvôli tomu, aby pri preberaní majetku nemuseli jeho potomkovia platiť štátu vysokú dedičskú daň. Malo ísť teda len o fiktívny obchod, aby rodina ušetrila na dani. V skutočnosti mal Jan A. Baťa koncern viesť iba do času, kým Tomáš nedozreje. Obe verzie majú dodnes svojich vášnivých zástancov aj odporcov. A to aj medzi historikmi, novinármi či spolupracovníkmi rodiny. Je veľmi ťažké ostať v tomto spore nad vecou.
Na pohrebe Tomáš Baťu stáli ešte neochvejne pri sebe – tridsaťštyriročný Jan, sedemnásťročný Tomáš a čerstvá vdova Marie Baťová. Tomáš potom pokračoval v štúdiu a Jan úspešne rozvíjal firmu, ktorá prenikala do všetkých kútov sveta.
No Baťov koncern sa dostal do ťažkostí, keď si Nemci urobili z Čiech a Moravy protektorát a do všetkých miestnych firiem nasadili svojich správcov. Obidvaja Baťovci žili v čase vojny v zahraničí. Tomáš Baťa ml. rozvíjal kanadskú pobočku a otvorene sa hlásil k spojencom. Jan A. Baťa, ktorý stál na čele celej firmy, opatrne lavíroval. Odmietol sa vrátiť do Zlína, aby sa nestal nemeckým rukojemníkom, žil najskôr v USA, potom v Brazílii. Odmietol však oficiálne emigrovať a prihlásiť sa otvorene k spojencom, aby neprišiel o majetok v protektoráte.
Preto sa dostal na čiernu listinu USA i Veľkej Británie. Aj sám si uvedomoval, že to môže byť po vojne problém. Navyše Jan A. Baťa mal politické ambície, chcel nahradiť vo funkcii prezidenta Beneša, preto ho často kritizoval. Ich vzťahy už dlho neboli dobré a Beneš avizoval, že Baťa bude mať po vojne problémy. To sa aj stalo.
.benešovo znárodnenie
V októbri 1945 prezidentský dekrét Edvarda Beneša č. 100 znárodnil všetky väčšie podniky, boli to takmer dve tretiny československého priemyslu vrátane a. s. Baťa Zlín. Beneš už bol vo vleku komunistov. Podľa znárodňovacieho dekrétu sa však mala za znárodnený majetok vyplatiť náhrada tým, ktorí nepatrili k zradcom či kolaborantom, odsúdeným Národným súdom či ľudovým súdom. Vláde by sa hodilo, keby nebolo nutné vyplatiť Baťovcov, a tak zinscenovali proces proti Janovi A. Baťovi. Väčšinu členov senátu už tvorili komunisti. Jan A. Baťa bol uznaný vinným zo zločinu proti štátu za to, že sa odmietol otvorene pripojiť k československému odboju. Baťa sa po odsúdení nemohol viac do Československa vrátiť (musel by si odsedieť 15 rokov) a prišiel o všetok majetok bez akejkoľvek náhrady.
V tom čase už nedrží spolu ani rodina Baťovcov. Advokát Robert Chvalenský, ktorý teraz zastupuje potomkov Jana Antonína Baťu, tvrdí, že súdny spor v roku 1947 bol vlastne komplotom medzi komunistickou stranou a Baťovým synovcom Tomášom Baťom ml. „To, že jeho strýko bol neprávom označený za nacistického kolaboranta, mu pomohlo dostať sa k ohromnému baťovskému majetku v zahraničí, ktorého právoplatným vlastníkom bol Jan Antonín.“
Historik Jaroslav Pospíšil to však vidí inak. Podľa neho mal Jan A. Baťa sebakriticky zvážiť možné dôsledky svojho počínania počas vojny. Jeho opatrný spôsob správania vnímala verejnosť ako „nevlastenecký“. Po vojne s tým mohol počítať. „V tejto chvíli mal Jan Baťa konať pragmaticky a urobiť prekvapivé gesto: československé podniky firmy Baťa urýchlene predať Tomášovi Baťovi ml., ktorý mal z obdobia vojnového konfliktu nespochybniteľne čistý štít. Spoločnosť Baťa by síce bola aj tak znárodnená, ale nemohli by vzniknúť pochybnosti, že za znárodnený majetok má byť poskytnutá náhrada.“
.odškodnenie?
Keďže v roku 2007 český súd očistil Jana A. Baťu, a teraz to zopakoval aj slovenský súd, môžu Baťovci žiadať o odškodné? Otvára sa cesta pre potomkov Jana A. Baťu, aby sa dočkali miliardového odškodnenia od Česka aj Slovenska? V médiách už zopár dní čítame správy, že Slovensko príde o Bojnický zámok či o mestá Svit a Partizánske. Vyjadroval sa už primátor Partizánskeho i riaditeľ Bojnického múzea. Táto interpretácia je však smiešna. Rodina nežiada späť žiadny majetok, nejde o reštitúcie, chce finančné odškodné, ktoré zakotvujú aj Benešove dekréty. Má teda rodina Jana A. Baťu šancu dostať sa k miliardovému odškodnému?
Nie je to také jednoduché. Nespochybniteľné je, že potomkom Jana A. Baťu by mala byť vyplatená náhrada za skonfiškovaný osobný majetok. Na Slovensku však taký nie je. V Česku ide napríklad o zlínsku vilu, ale rodina má zjavne väčšie očakávania. „O zlínsku vilu sa prihlásili iba moji klienti,“ hovorí Tomáš Pecina, ktorý zastupuje časť Janovej rodiny. „Ostatní na tento nárok rezignovali, hoci má hodnotu desiatok miliónov českých korún.“
Na Slovensku sa bude viesť iba spor o odškodné za akcie Baťa, a. s., Zlín. To potvrdzuje aj Tomáš Pecina: „Všetky nároky sú odvodzované od majetku spoločnosti Baťa, a. s., Zlín a jej dcérskych spoločností, ktorých výhradným vlastníkom bol J. A. Baťa.“ Pecina zároveň pripomína, že expanzia Baťovcov na Slovensko sa začala až po smrti Tomáša Baťu. „V roku 1932 mal koncern na Slovensku iba 250 zamestnancov, a to iba obchodníkov. V roku 1945, teda v čase znárodnenia, to bolo okolo 12-tisíc ľudí.“
Majetok akciovej spoločnosti Baťa Zlín nemožno reštituovať, keďže k jeho znárodneniu prišlo už na jeseň 1945 a reštitučné nároky jednotlivcov majú hraničný dátum 25. február 1948. Na druhej strane je pravda, že sa štát v Benešových dekrétoch zaviazal za znárodnené firmy vyplatiť odškodné, ak nejde o majetok zradcov či kolaborantov. Štát v roku 1946 aj vyzval akcionárov, ktorí prišli pri znárodnení o majetok, aby sa prihlásili o svoje akcie. Ale potom žiadnu vykonávaciu vyhlášku, ako vyplatiť odškodné, štát nepripravil a po roku 1948 sa už touto vecou nikto nezaoberal.
O odškodné sa dlhé roky usiloval aj syn Tomáša Baťu. Ten dokonca v roku 1988 rokoval aj s komunistickou vládou, ktorá ho oslovila, aby jej pomohol oživiť obuvnícky priemysel. No odmietla zaplatiť odškodné, preto k dohode nedošlo. Po roku 1989 sa so svojou požiadavkou na odškodné prihlásil opäť, keď sa s veľkou slávou vrátil do vlasti. Tomáš pomáhal aj pri rehabilitácii svojho strýka a hneď po nej opäť žiadal o odškodnenie, dokonca ešte aj krátko pred svojou smrťou v roku 2008. Dovtedy reštituoval iba osobný majetok po matke a česká vláda mu ako odškodné umožnila výhodne odkúpiť sieť baťovských predajní. No zmluvu, aby dostal Tomáš Baťa do rúk celý monopolný obuvnícky priemysel, sa česká vláda rozhodla na poslednú chvíľu nepodpísať.
V Česku sa po roku 1989 viacero dedičov pokúsilo prelomiť Benešove dekréty a žiadali odškodnenie za znárodňovanie v roku 1945. Čiastočne uspela rodina Benjamina Fragnera, zakladateľa firmy Léčiva (dnes Zentiva). Lenže v tomto prípade bolo znárodňovanie dokončené až po februári 1948 a rodina dostala po trinástich rokoch súdnych sporov len symbolické odškodné 10,7 milióna korún (žiadali desaťkrát viac). Veľa pozitívnych precedensov teda v tejto kauze nie je.
.komu majetok patrí
Baťovci ani po Benešovom znárodnení neostali na mizine. Obrovský majetok mali v zahraničí, a o ten sa Tomáš Baťa ml. a Jan Antonín Baťa začali súdiť v roku 1947. Súdne spory kanadskej (Tomáš) a brazílskej (Jan Antonín) vetvy rodiny trvali takmer dvadsať rokov a obe strany, ktoré si najímali najdrahších amerických právnikov, za to zaplatili obrovské peniaze. Súdili sa až do smrti Jana Antonína Baťu v roku 1965. Konečné rozhodnutie amerických súdov padlo až v roku 1966 a z neho vyplynulo, že jediným legitímnym vlastníkom firmy je Tomáš Baťa ml.
Potomkovia Jana A. Baťu však tento fakt neuznávajú. Aj Tomáš Pecina, ktorý zastupuje časť rodiny Jana A. Baťu, tvrdí, že výhradným vlastníkom akcií a. s. Baťa Zlín, teda aj jeho dcérskych spoločností na Slovensku, bol J. A. Baťa. No historik a právnik Jaroslav Pospíšil, ktorý zverejnil dokumenty, týkajúce sa súdnych sporov rodiny, tvrdí, že aj na Slovensku budú mať Janovi potomkovia problém predložiť hodnoverné doklady, že Jan bol skutočne vlastníkom baťovského majetku. „Bol zaňho iba nejaký čas pokladaný, pokým jeho nároky nespochybnili americké súdy, ktoré posudzovali otázku dedičstva po Tomášovi Baťovi st. Vychádzali pritom z právnej úpravy platnej v 30. rokoch 20. storočia vo vtedajšom Československu. Keď sa zoznámime s ich konečným rozhodnutím a argumentmi, na základe ktorých takto rozhodli, potom nám bude jasné, že Jan Baťa nikdy vlastníkom baťovského majetku nebol, všetko patrilo dedičom po zakladateľovi koncernu, teda vdove Marii Baťovej a synovi Tomášovi Baťovi ml.,“ tvrdí Pospíšil.
Ak by teda chceli potomkovia Jana A. Baťu finančné odškodnenie, museli by najprv preukázať svoje vlastnícke práva. Predstava, že by slovenské súdy rozhodli inak ako americké súdy, ktoré sa vecou zaoberali 20 rokov, je dosť absurdná. Ak by aj potomkovia dokázali svoje práva, museli by prelomiť Benešove dekréty, za ktoré sa tu zatiaľ nevyplácalo odškodné. Najstaršia vnučka Jana A. Baťu Dolores Bata Arambasic avizovala, že chce o dedičstvo zabojovať pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu. Štrasburský súd však podľa pár rokov starej analýzy Tomáša Němečka v Hospodárskych novinách necháva nápravu povojnových krívd na vôli jednotlivých štátov a nezaoberá sa prípadmi, ktoré vznikli pred vznikom Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950).
Rodina tak nemá veľké šance uspieť. Aj keď je pravda, že pri kvalite slovenského súdnictva sa nedá vôbec nič zaručiť.
.morálna záveť
Rodinný boj o majetok roky zamestnával celú baťovskú rodinu. Jaroslav Pospíšil je presvedčený, že k súdnym sporom, ktoré ľudsky a finančne vyčerpali obe strany, nemuselo dôjsť. „Jan Baťa podľa môjho názoru urobil chybu, keď stále obhajoval svoj majetkový nárok a nevedel v správnu chvíľu uzavrieť s Tomášom Baťom ml. dôstojný kompromis, ktorý mu bol ponúknutý. Ušetril by nemalé sumy tak svojej rodine, ako aj rodine Tomáša ml. Tieto peniaze, ktoré roky vyhadzoval za advokátov, mohli použiť jeho blízki a Baťova spoločnosť na rozvoj a expanziu.“
Dlhotrvajúce zničujúce súdne spory poškodili aj povesť rodiny Baťovcov. Zakladateľ obuvníckeho koncernu, podnikateľský génius Tomáš Baťa, by zrejme bol z postupu svojich príbuzných zronený. Pritom im zanechal aj dôležitú „morálnu záveť“. V nej sa píše: „Prvá podmienka prosperity našej továrne, a preto tiež podmienka zachovania nášho majetku, investovaného do spoločnosti, spočíva v tom, že sa nebudete domnievať, že továreň je iba Vaša a iba pre Vás... len čo budete myslieť iba na seba, len čo prestanete s Vašou továrňou slúžiť obecnému blahu, stanete sa nahraditeľnými a zaiste sa Vám prestane dariť.“
Otec zakladateľ sa nemýlil. Tomáš Baťa/
Narodil sa v roku 1876 v Zlíne. Vyučil sa za obuvníka a v roku 1894 zakladá spolu so súrodencami Annou a Antonínom obuvnícku živnosť. Keď podnik prekoná prvú krízu, Tomáš sa stavia na jej čelo a začína budovať firmu. Počas prvej svetovej vojny získa Baťa veľké objednávky na vojenskú obuv. V čase revalvácie Kč a priemyselnej krízy znižuje ceny obuvi na 50 percent. Stáva sa starostom Zlína a buduje z neho moderné mesto. Postupne buduje pobočky po celom svete. V roku 1931 mení firmu na akciovú spoločnosť. V roku 1932 tragicky umiera. Zanecháva po sebe vdovu a syna Tomáša.
Jan Antonín Baťa/
Narodil sa v roku 1898 v Uherskom Hradišti, bol nevlastným bratom Tomáša Baťu, ktorý ho ako desaťročného začal vychovávať pre prácu vo firme. Po smrti Tomáša Baťu prevzal firmu a pokračoval v jej rozvíjaní a premene na nadnárodný koncern. Mal aj politické ambície. Písal básne, knihy, zaujímal sa o architektúru i umenie. Počas vojny žil v USA a v Brazílii, v roku 1947 ho v ČSR odsúdili za to, že sa nepridal otvorene k odboju. Od roku 1947 až do svojej smrti v roku 1965 sa neúspešne súdil so svojím synovcom o akcie baťovských firiem. Zomrel v Brazílii.
Tomáš Baťa jr/
Narodený v roku 1914, bol jediným synom Tomáša Baťu, zakladateľa baťovského impéria. Keď jeho otec zomrel, nemal ešte ani osemnásť rokov. Firmu prevzal jeho strýko. Mladý Baťa sa ďalej vzdelával a viedol kanadskú pobočku firmy. Počas vojny slúžil v kanadskej domobrane a otvorene sa hlásil k spojencom. Po vojne sa začal so svojím strýkom súdiť o akcie baťovských firiem. Spor sa skončil až v roku 1966 a Tomáš Baťa ho vyhral. Stál na čele Bata Shoe Company, ktorá sídli v Kanade. Po roku 1989 začal podnikať aj v Československu. Firmu po jeho smrti v roku 2008 vedie prvorodený syn Thomas.
Bratislavský súd nemal ťažkú úlohu. Podobný spor totiž už v roku 2007 rozhodovali v Prahe a došli k záveru, že proces v roku 1947 nebol vedený zákonne. Súd sa nezaoberal svedkami či dokumentmi, ktoré svedčili v prospech obžalovaného.
Čerstvé rozhodnutie českých aj slovenských súdov v prospech Jana A. Baťu, ktorý zomrel v roku 1965, neprekvapilo. Nazvať ho kolaborantom len preto, že sa otvorene neprihlásil k odboju, bolo nespravodlivé. Existuje dostatok svedectiev o tom, že tajne podporoval československý exil veľkými finančnými sumami, pomáhal židovským rodinám, ale aj ohrozeným Čechom dostať sa z Nemecka i z Protektorátu a svoje fabriky viedol tak, aby z nich Nemci mali čo najmenej úžitku.
Prečo sa otvorene neprihlásil k odboju? Najmä kvôli tomu, aby Nemci nevyvlastnili jeho továrne v Zlíne a neublížili jeho blízkym. „Ja tam mám troch bratov a ich rodiny, rodinu mojej ženy, matku, tri svokry, veľa drahých osobných priateľov... ale nado všetko toho ešte podnik, najväčší český podnik, ktorý zamestnáva okolo 50-tisíc ľudí, ktorí by jediným takýmto vyhlásením boli uvrhnutí do nešťastia a biedy, do otroctva v Ríši... a Zlín by bol ponemčený,“ bránil sa Jan A. Baťa neskôr v autobiografickej knižke Uloupené dílo.
Historik a právnik Jaroslav Pospíšil, ktorý spolu s manželkou vydal zaujímavú knižku Rub a líc baťovských sporů, celkom s Baťovou obhajobou nesúhlasí. Tvrdí, že Jan Baťa počas vojny vystupoval až príliš opatrne. Argument, že by tak ohrozil svoju rodinu a spolupracovníkov v protektoráte, považuje za neopodstatnený. Najbližšiu rodinu už mal Jan A. Baťa v zahraničí, a navyše „gestapo riaditeľov firmy Baťa, ktorí žili v Zlíne, vyšetrovalo pre činy, nepriateľské Ríši, bez ohľadu na Janovo postavenie a konanie“. Napriek tomu Jaroslav Pospíšil považuje zrušenie odsudzujúceho rozsudku Jana Baťu z roku 1947, ktorým bol označený za kolaboranta, za úplne správne. „Ten rozsudok bol postavený viac-menej na politických argumentoch a bol účelový, s cieľom zabaviť baťovský majetok bez náhrady.“
Rozhodnutie pražského, ale aj bratislavského súdu o tom, že sa Jan A. Baťa nedopustil zločinu podľa retribučného dekrétu prezidenta Beneša, bolo veľkým zadosťučinením pre potomkov Jana Antonína Baťu, pripomína Tomáš Pecina, ktorý zastupuje jednu časť rodiny Jana A. Baťu. Rodina, samozrejme, dúfa, že nepôjde iba o morálne zadosťučinenie, ale že vďaka tomu získa aj finančné odškodnenie od českej i slovenskej strany. Bez problémov by rodina Jana A. Baťu mohla dostať späť rodinnú vilu v Zlíne, ktorá bola skonfiškovaná na základe rozsudku v roku 1947. Ale zjavne očakáva viac a nie je ani celkom jednotná. „V požiadavkach sú všetci potomkovia jednotní, nie sú však jednotní v postupe, ako ich dosiahnuť,“ tvrdí Tomáš Pecina, ktorý zastupuje vetvu rodiny žijúcu v USA a jednu vnučku z brazílskej vetvy.
Potomkovia Jana A. Baťu pritom zdedili po otcovi brazílsku časť firmy, takže nezostali celkom bez dedičstva. Podľa slov Tomáša Pecinu podnikajú, ale výrobou obuvi sa nezaoberajú. Marek Belza, ktorý zastupuje ďalšiu časť brazílskej rodiny, priznáva, že jeho klienti sú na tom finančne zle, pretože ich dlhotrvajúce súdy stáli obrovské peniaze. Veľký podnikateľský talent sa už v rodine Jana A. Baťu neobjavil. Priznala to aj samotná rodina v jednej verejnej obhajobe svojich finančných nárokov: „Nie sme na výške jeho osobnosti (Jana A. Baťu) ako podnikateľa a bojovníka. Sme obyčajní ľudia. Bojujeme však zo všetkých síl, limitovaní tak finančne, ako aj fyzicky a intelektuálne. Pripusťme, že by bolo neuveriteľné, keby sa v jednej rodine zrodil tretí génius po otcovi Tomášovi a Janovi Baťovcoch.“
Rodiny dvoch vetiev rodu Baťovcov – Tomáša Baťu a Jana A. Baťu – sú už dlhé desaťročia v nepriateľskom vzťahu pre dedičské práva a ich handrkovanie je občas veľmi nedôstojné. Hoci o očistenie mena Jana A. Baťu mali záujem všetci, ani v tomto spore neboli jednotní. Keď sa Tomáš Baťa ml. osobne zapojil do súdneho procesu na očistenie mena svojho strýka, dcéry Jana A. Baťu ihneď protestovali a vyhlásili, že jeho účasť na rehabilitácii je len jeho osobný marketing, aby získal nejaké výhody, „čo bolo sústavne jeho správanie počas posledných šesťdesiatich rokov“.
.otec zakladateľ
Zakladateľom a hlavným tvorcom baťovského úspechu, ktorého bez výhrad uznávajú všetky časti znesvárenej rodiny, bol Tomáš Baťa (1876 –1932). Ten do svojho podnikania zapájal celú rodinu a svojich blízkych spolupracovníkov hľadal najmä medzi príbuznými. Tak objavil aj desaťročného Janíka, svojho o 22 rokov mladšieho nevlastného brata. Vzal si ho od matky do Zlína a pripravoval na podnikateľskú dráhu vo svojej firme. Jan bol vraj trochu drzý, tvrdohlavý, ale mal v sebe charizmu a energiu vodcu. Zrejme by mohol byť aj nástupcom, ak by sa Tomáš Baťa neoženil a nedočkal vlastného potomstva.
No napokon sa Tomáš Baťa predsa len oženil a v roku 1914 sa mu narodil syn Tomáš. Aj ten musel absolvovať podobnú cestu vzdelávania a podnikateľskej prípravy, akú už mal za sebou Jan. Právne vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny Tomáš Baťa neriešil. Jeden z jeho najbližších spolupracovníkov Dominik Čipera neskôr spomínal: „Všetky transakcie boli založené na neobmedzenej dôvere Tomáša Baťu, upevnenej rodinnými vzťahmi. Veril, že medzi členmi rodiny netreba žiadnych zmlúv... Za života nebol Tomáš Baťa nikdy podvedený, nehľadiac na to, že tu nebol nikto, kto by to bol schopný urobiť.“ Táto rodinná idyla však netrvala dlho.
V júli v roku 1932 Tomáš Baťa, stále plný energie, nápadov, síl, náhle umiera pri leteckom nešťastí. Baťov ekonóm vyčíslil, že v tom čase aktíva zlínskeho podniku predstavovali 919,5 milióna korún. Podnik v Zlíne vtedy vyrábal denne 150 000 párov topánok, mal 2 000 vlastných obchodov a továrne aj za hranicami Československa.
V trezore Tomáša Baťu sa našiel závet, podľa ktorého boli hlavnými dedičmi syn a manželka. Ale našla sa tu aj obchodná zmluva, podpísaná iba Tomášom Baťom. Podľa nej predával celú firmu svojmu nevlastnému bratovi Janovi za 50 miliónov korún (zlomok skutočnej hodnoty), ktorú mal Jan vyplatiť manželke a synovi. Jan zvláštnu obchodnú zmluvu hneď na mieste podpísal – a tak sa stal majiteľom všetkých akcií firmy, až kým túto obchodnú transakciu nespochybnil syn Tomáša Baťu.
Existujú dve verzie celého sporu a každá má svojich prívržencov. Jedna hovorí, že Tomáš Baťa mal vážne pochybnosti o schopnostiach svojho syna Tomáša viesť obrovskú firmu a zároveň videl talent svojho nevlastného brata, preto sa rozhodol „predať“ mu všetky akcie a vlastne takto odstaviť od firmy vlastného syna. Samotný Jan A. Baťa v autobiografickej knihe Uloupené dílo tvrdí, že si ho Tomáš vybral za svojho nástupcu pre jeho tvrdošijnosť.
Druhá verzia je celkom iná. Tomáš Baťa dal vraj obchodnú zmluvu so svojím nevlastným bratom do trezoru len kvôli tomu, aby pri preberaní majetku nemuseli jeho potomkovia platiť štátu vysokú dedičskú daň. Malo ísť teda len o fiktívny obchod, aby rodina ušetrila na dani. V skutočnosti mal Jan A. Baťa koncern viesť iba do času, kým Tomáš nedozreje. Obe verzie majú dodnes svojich vášnivých zástancov aj odporcov. A to aj medzi historikmi, novinármi či spolupracovníkmi rodiny. Je veľmi ťažké ostať v tomto spore nad vecou.
Na pohrebe Tomáš Baťu stáli ešte neochvejne pri sebe – tridsaťštyriročný Jan, sedemnásťročný Tomáš a čerstvá vdova Marie Baťová. Tomáš potom pokračoval v štúdiu a Jan úspešne rozvíjal firmu, ktorá prenikala do všetkých kútov sveta.
No Baťov koncern sa dostal do ťažkostí, keď si Nemci urobili z Čiech a Moravy protektorát a do všetkých miestnych firiem nasadili svojich správcov. Obidvaja Baťovci žili v čase vojny v zahraničí. Tomáš Baťa ml. rozvíjal kanadskú pobočku a otvorene sa hlásil k spojencom. Jan A. Baťa, ktorý stál na čele celej firmy, opatrne lavíroval. Odmietol sa vrátiť do Zlína, aby sa nestal nemeckým rukojemníkom, žil najskôr v USA, potom v Brazílii. Odmietol však oficiálne emigrovať a prihlásiť sa otvorene k spojencom, aby neprišiel o majetok v protektoráte.
Preto sa dostal na čiernu listinu USA i Veľkej Británie. Aj sám si uvedomoval, že to môže byť po vojne problém. Navyše Jan A. Baťa mal politické ambície, chcel nahradiť vo funkcii prezidenta Beneša, preto ho často kritizoval. Ich vzťahy už dlho neboli dobré a Beneš avizoval, že Baťa bude mať po vojne problémy. To sa aj stalo.
.benešovo znárodnenie
V októbri 1945 prezidentský dekrét Edvarda Beneša č. 100 znárodnil všetky väčšie podniky, boli to takmer dve tretiny československého priemyslu vrátane a. s. Baťa Zlín. Beneš už bol vo vleku komunistov. Podľa znárodňovacieho dekrétu sa však mala za znárodnený majetok vyplatiť náhrada tým, ktorí nepatrili k zradcom či kolaborantom, odsúdeným Národným súdom či ľudovým súdom. Vláde by sa hodilo, keby nebolo nutné vyplatiť Baťovcov, a tak zinscenovali proces proti Janovi A. Baťovi. Väčšinu členov senátu už tvorili komunisti. Jan A. Baťa bol uznaný vinným zo zločinu proti štátu za to, že sa odmietol otvorene pripojiť k československému odboju. Baťa sa po odsúdení nemohol viac do Československa vrátiť (musel by si odsedieť 15 rokov) a prišiel o všetok majetok bez akejkoľvek náhrady.
V tom čase už nedrží spolu ani rodina Baťovcov. Advokát Robert Chvalenský, ktorý teraz zastupuje potomkov Jana Antonína Baťu, tvrdí, že súdny spor v roku 1947 bol vlastne komplotom medzi komunistickou stranou a Baťovým synovcom Tomášom Baťom ml. „To, že jeho strýko bol neprávom označený za nacistického kolaboranta, mu pomohlo dostať sa k ohromnému baťovskému majetku v zahraničí, ktorého právoplatným vlastníkom bol Jan Antonín.“
Historik Jaroslav Pospíšil to však vidí inak. Podľa neho mal Jan A. Baťa sebakriticky zvážiť možné dôsledky svojho počínania počas vojny. Jeho opatrný spôsob správania vnímala verejnosť ako „nevlastenecký“. Po vojne s tým mohol počítať. „V tejto chvíli mal Jan Baťa konať pragmaticky a urobiť prekvapivé gesto: československé podniky firmy Baťa urýchlene predať Tomášovi Baťovi ml., ktorý mal z obdobia vojnového konfliktu nespochybniteľne čistý štít. Spoločnosť Baťa by síce bola aj tak znárodnená, ale nemohli by vzniknúť pochybnosti, že za znárodnený majetok má byť poskytnutá náhrada.“
.odškodnenie?
Keďže v roku 2007 český súd očistil Jana A. Baťu, a teraz to zopakoval aj slovenský súd, môžu Baťovci žiadať o odškodné? Otvára sa cesta pre potomkov Jana A. Baťu, aby sa dočkali miliardového odškodnenia od Česka aj Slovenska? V médiách už zopár dní čítame správy, že Slovensko príde o Bojnický zámok či o mestá Svit a Partizánske. Vyjadroval sa už primátor Partizánskeho i riaditeľ Bojnického múzea. Táto interpretácia je však smiešna. Rodina nežiada späť žiadny majetok, nejde o reštitúcie, chce finančné odškodné, ktoré zakotvujú aj Benešove dekréty. Má teda rodina Jana A. Baťu šancu dostať sa k miliardovému odškodnému?
Nie je to také jednoduché. Nespochybniteľné je, že potomkom Jana A. Baťu by mala byť vyplatená náhrada za skonfiškovaný osobný majetok. Na Slovensku však taký nie je. V Česku ide napríklad o zlínsku vilu, ale rodina má zjavne väčšie očakávania. „O zlínsku vilu sa prihlásili iba moji klienti,“ hovorí Tomáš Pecina, ktorý zastupuje časť Janovej rodiny. „Ostatní na tento nárok rezignovali, hoci má hodnotu desiatok miliónov českých korún.“
Na Slovensku sa bude viesť iba spor o odškodné za akcie Baťa, a. s., Zlín. To potvrdzuje aj Tomáš Pecina: „Všetky nároky sú odvodzované od majetku spoločnosti Baťa, a. s., Zlín a jej dcérskych spoločností, ktorých výhradným vlastníkom bol J. A. Baťa.“ Pecina zároveň pripomína, že expanzia Baťovcov na Slovensko sa začala až po smrti Tomáša Baťu. „V roku 1932 mal koncern na Slovensku iba 250 zamestnancov, a to iba obchodníkov. V roku 1945, teda v čase znárodnenia, to bolo okolo 12-tisíc ľudí.“
Majetok akciovej spoločnosti Baťa Zlín nemožno reštituovať, keďže k jeho znárodneniu prišlo už na jeseň 1945 a reštitučné nároky jednotlivcov majú hraničný dátum 25. február 1948. Na druhej strane je pravda, že sa štát v Benešových dekrétoch zaviazal za znárodnené firmy vyplatiť odškodné, ak nejde o majetok zradcov či kolaborantov. Štát v roku 1946 aj vyzval akcionárov, ktorí prišli pri znárodnení o majetok, aby sa prihlásili o svoje akcie. Ale potom žiadnu vykonávaciu vyhlášku, ako vyplatiť odškodné, štát nepripravil a po roku 1948 sa už touto vecou nikto nezaoberal.
O odškodné sa dlhé roky usiloval aj syn Tomáša Baťu. Ten dokonca v roku 1988 rokoval aj s komunistickou vládou, ktorá ho oslovila, aby jej pomohol oživiť obuvnícky priemysel. No odmietla zaplatiť odškodné, preto k dohode nedošlo. Po roku 1989 sa so svojou požiadavkou na odškodné prihlásil opäť, keď sa s veľkou slávou vrátil do vlasti. Tomáš pomáhal aj pri rehabilitácii svojho strýka a hneď po nej opäť žiadal o odškodnenie, dokonca ešte aj krátko pred svojou smrťou v roku 2008. Dovtedy reštituoval iba osobný majetok po matke a česká vláda mu ako odškodné umožnila výhodne odkúpiť sieť baťovských predajní. No zmluvu, aby dostal Tomáš Baťa do rúk celý monopolný obuvnícky priemysel, sa česká vláda rozhodla na poslednú chvíľu nepodpísať.
V Česku sa po roku 1989 viacero dedičov pokúsilo prelomiť Benešove dekréty a žiadali odškodnenie za znárodňovanie v roku 1945. Čiastočne uspela rodina Benjamina Fragnera, zakladateľa firmy Léčiva (dnes Zentiva). Lenže v tomto prípade bolo znárodňovanie dokončené až po februári 1948 a rodina dostala po trinástich rokoch súdnych sporov len symbolické odškodné 10,7 milióna korún (žiadali desaťkrát viac). Veľa pozitívnych precedensov teda v tejto kauze nie je.
.komu majetok patrí
Baťovci ani po Benešovom znárodnení neostali na mizine. Obrovský majetok mali v zahraničí, a o ten sa Tomáš Baťa ml. a Jan Antonín Baťa začali súdiť v roku 1947. Súdne spory kanadskej (Tomáš) a brazílskej (Jan Antonín) vetvy rodiny trvali takmer dvadsať rokov a obe strany, ktoré si najímali najdrahších amerických právnikov, za to zaplatili obrovské peniaze. Súdili sa až do smrti Jana Antonína Baťu v roku 1965. Konečné rozhodnutie amerických súdov padlo až v roku 1966 a z neho vyplynulo, že jediným legitímnym vlastníkom firmy je Tomáš Baťa ml.
Potomkovia Jana A. Baťu však tento fakt neuznávajú. Aj Tomáš Pecina, ktorý zastupuje časť rodiny Jana A. Baťu, tvrdí, že výhradným vlastníkom akcií a. s. Baťa Zlín, teda aj jeho dcérskych spoločností na Slovensku, bol J. A. Baťa. No historik a právnik Jaroslav Pospíšil, ktorý zverejnil dokumenty, týkajúce sa súdnych sporov rodiny, tvrdí, že aj na Slovensku budú mať Janovi potomkovia problém predložiť hodnoverné doklady, že Jan bol skutočne vlastníkom baťovského majetku. „Bol zaňho iba nejaký čas pokladaný, pokým jeho nároky nespochybnili americké súdy, ktoré posudzovali otázku dedičstva po Tomášovi Baťovi st. Vychádzali pritom z právnej úpravy platnej v 30. rokoch 20. storočia vo vtedajšom Československu. Keď sa zoznámime s ich konečným rozhodnutím a argumentmi, na základe ktorých takto rozhodli, potom nám bude jasné, že Jan Baťa nikdy vlastníkom baťovského majetku nebol, všetko patrilo dedičom po zakladateľovi koncernu, teda vdove Marii Baťovej a synovi Tomášovi Baťovi ml.,“ tvrdí Pospíšil.
Ak by teda chceli potomkovia Jana A. Baťu finančné odškodnenie, museli by najprv preukázať svoje vlastnícke práva. Predstava, že by slovenské súdy rozhodli inak ako americké súdy, ktoré sa vecou zaoberali 20 rokov, je dosť absurdná. Ak by aj potomkovia dokázali svoje práva, museli by prelomiť Benešove dekréty, za ktoré sa tu zatiaľ nevyplácalo odškodné. Najstaršia vnučka Jana A. Baťu Dolores Bata Arambasic avizovala, že chce o dedičstvo zabojovať pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu. Štrasburský súd však podľa pár rokov starej analýzy Tomáša Němečka v Hospodárskych novinách necháva nápravu povojnových krívd na vôli jednotlivých štátov a nezaoberá sa prípadmi, ktoré vznikli pred vznikom Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950).
Rodina tak nemá veľké šance uspieť. Aj keď je pravda, že pri kvalite slovenského súdnictva sa nedá vôbec nič zaručiť.
.morálna záveť
Rodinný boj o majetok roky zamestnával celú baťovskú rodinu. Jaroslav Pospíšil je presvedčený, že k súdnym sporom, ktoré ľudsky a finančne vyčerpali obe strany, nemuselo dôjsť. „Jan Baťa podľa môjho názoru urobil chybu, keď stále obhajoval svoj majetkový nárok a nevedel v správnu chvíľu uzavrieť s Tomášom Baťom ml. dôstojný kompromis, ktorý mu bol ponúknutý. Ušetril by nemalé sumy tak svojej rodine, ako aj rodine Tomáša ml. Tieto peniaze, ktoré roky vyhadzoval za advokátov, mohli použiť jeho blízki a Baťova spoločnosť na rozvoj a expanziu.“
Dlhotrvajúce zničujúce súdne spory poškodili aj povesť rodiny Baťovcov. Zakladateľ obuvníckeho koncernu, podnikateľský génius Tomáš Baťa, by zrejme bol z postupu svojich príbuzných zronený. Pritom im zanechal aj dôležitú „morálnu záveť“. V nej sa píše: „Prvá podmienka prosperity našej továrne, a preto tiež podmienka zachovania nášho majetku, investovaného do spoločnosti, spočíva v tom, že sa nebudete domnievať, že továreň je iba Vaša a iba pre Vás... len čo budete myslieť iba na seba, len čo prestanete s Vašou továrňou slúžiť obecnému blahu, stanete sa nahraditeľnými a zaiste sa Vám prestane dariť.“
Otec zakladateľ sa nemýlil. Tomáš Baťa/
Narodil sa v roku 1876 v Zlíne. Vyučil sa za obuvníka a v roku 1894 zakladá spolu so súrodencami Annou a Antonínom obuvnícku živnosť. Keď podnik prekoná prvú krízu, Tomáš sa stavia na jej čelo a začína budovať firmu. Počas prvej svetovej vojny získa Baťa veľké objednávky na vojenskú obuv. V čase revalvácie Kč a priemyselnej krízy znižuje ceny obuvi na 50 percent. Stáva sa starostom Zlína a buduje z neho moderné mesto. Postupne buduje pobočky po celom svete. V roku 1931 mení firmu na akciovú spoločnosť. V roku 1932 tragicky umiera. Zanecháva po sebe vdovu a syna Tomáša.
Jan Antonín Baťa/
Narodil sa v roku 1898 v Uherskom Hradišti, bol nevlastným bratom Tomáša Baťu, ktorý ho ako desaťročného začal vychovávať pre prácu vo firme. Po smrti Tomáša Baťu prevzal firmu a pokračoval v jej rozvíjaní a premene na nadnárodný koncern. Mal aj politické ambície. Písal básne, knihy, zaujímal sa o architektúru i umenie. Počas vojny žil v USA a v Brazílii, v roku 1947 ho v ČSR odsúdili za to, že sa nepridal otvorene k odboju. Od roku 1947 až do svojej smrti v roku 1965 sa neúspešne súdil so svojím synovcom o akcie baťovských firiem. Zomrel v Brazílii.
Tomáš Baťa jr/
Narodený v roku 1914, bol jediným synom Tomáša Baťu, zakladateľa baťovského impéria. Keď jeho otec zomrel, nemal ešte ani osemnásť rokov. Firmu prevzal jeho strýko. Mladý Baťa sa ďalej vzdelával a viedol kanadskú pobočku firmy. Počas vojny slúžil v kanadskej domobrane a otvorene sa hlásil k spojencom. Po vojne sa začal so svojím strýkom súdiť o akcie baťovských firiem. Spor sa skončil až v roku 1966 a Tomáš Baťa ho vyhral. Stál na čele Bata Shoe Company, ktorá sídli v Kanade. Po roku 1989 začal podnikať aj v Československu. Firmu po jeho smrti v roku 2008 vedie prvorodený syn Thomas.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.