Chcel by som v tejto súvislosti vysloviť niekoľko mojich pohľadov na vzťah a spolužitie Slovákov a Maďarov na Slovensku i v Európskej únii.
Slováci a Maďari majú spoločné dejiny. Každý iný pohľad na Slovensku vedie k frustrácii a zbytočnému napätiu. Svätý Štefan bol aj mojím a naším slovenským kráľom. Kým príchod Cyrila a Metoda znamená pre nás vznik písma, liturgického jazyka a prvých literárnych diel, a teda prvé náboženské a kultúrne sebauvedomenie, nasmerované k Rímu, vznik uhorského štátu, na čele s kráľom Štefanom, nás definitívne ukotvuje v západnej civilizácii a robí nás Slovákov už navždy účastnými na stredoeurópskych dejinách. Robí nás už navždy účastnými aj na spoločných udalostiach, kultúre a mentalite, ktorá viac ako geografické hranice určuje priestor, ktorý voláme stredná Európa.
Tieto spoločné deje a udalosti sa vinú celými našimi dejinami, neobišli nás ani potom, ako sme sa v roku 1818 stali súčasťou Česko-Slovenska, a paradoxne, vyvrcholili práve v období komunizmu. Patrili sme do sovietskej zóny vplyvu a osobitne nás spájajú a už navždy budú spájať obete komunizmu. V oboch našich krajinách sú to tisíce mŕtvych, desaťtisíce väznených z politických dôvodov, tisíce odvlečených zo svojich domovov, desaťtisíce emigrantov z politických dôvodov, a samozrejme, osudy ich najbližších na slobode. Tieto obete idú v obidvoch krajinách ponad náboženstvo, ponad národnosť, ponad rodovú príslušnosť. Títo ľudia netrpeli v prvom rade pre rast hrubého domáceho produktu, ale pre ľudskú dôstojnosť, svedomie a slobodu pre každého. Títo ľudia nás priviedli až ku slobode. Ich odkaz nás už navždy zaväzuje, aby sme svojou ľahostajnosťou a egoizmom neurobili ich obeť márnou.
Už viac ako jedenásť storočí tu vedľa seba žijeme. Maďari a Slováci. Viac ako osem storočí, napriek všetkým dejinným vírom, sme žili spolu s ďalšími národmi Uhorska v duchu odkazu svätého Štefana. Obdobie devätnásteho a dvadsiateho storočia znamenalo v našich vzťahoch vážny zvrat, čo nakoniec v tomto priestore viedlo k rozpadu starých zoskupení a vzniku nových štátov. V tomto období sa vzťahy Slovákov a Maďarov stali kontroverzné a udialo sa mnoho krívd – na jednej i druhej strane. Po novembri 1989 sme sa snažili v slovenskom a maďarskom parlamente dvakrát prijať spoločné vyhlásenie oboch týchto parlamentov k niektorým tienistým stránkam našich spoločných, moderných dejín, ale márne. Tienisté udalosti ešte príliš zasahovali do súčasnosti a nedokázali sme na oboch stranách nájsť politicky dostatočný odstup. Maďarskí a slovenskí biskupi prijali vyhlásenia, ktoré vyjadrovali ľútosť nad spáchanými neprávosťami z jednej i druhej strany a vyjadrovali nádej na pokojné budúce spolunažívanie – ale bez väčšej odozvy medzi veriacimi. A tak sa zdá, že vzájomné porozumenie bude treba budovať odspodu, od jednotlivých ľudí a zoskupení. Príklad Štefana Hríba a Lászlóa Surjána je preto veľkým povzbudením do budúcnosti.
Aké sú naše výhľady do budúcnosti? Bol som dva roky na čele slovenskej delegácie, ktorá spolu s českou delegáciou hľadala v období 1990 až 1992 podobu nového štátoprávneho usporiadania. Argumentácia a prístup každej strany boli asi takéto: česká strana zdôrazňovala potrebu rýchlej transformácie, rýchle pripojenie sa k západným štruktúram v EÚ, rýchly vstup do NATO. Slovenská strana s tým všetkým súhlasila, ale vždy dodala: áno, to je všetko pekné, ale... Za tým ale bolo to, že my ako Slováci máme ešte svoje špecifické podmienky, ktorými boli väčšia viditeľnosť Slovenska vo svete, väčšia spoluúčasť Bratislavy na spoločnej moci a podobne. Treba povedať, že na základe tohto sa celé rokovanie dostalo do dvoch rovín, v ktorých sme sa nemohli stretnúť a ani sme sa nestretli. Tento pohľad súvisel s inými podmienkami Česka a Slovenska, inou veľkosťou územia, iným počtom obyvateľov, inou štruktúrou ekonomickej vyspelosti. Česi a Slováci nenašli víziu spoločnej budúcnosti, a preto zrejme nebolo možné zachrániť spoločný štát.
V roku 1993 vznikla Slovenská republika a odvtedy som pri rokovaniach Slovákov a Maďarov, žijúcich na Slovensku, badal podobné problémy. Slováci hovorili: ide o budovanie štátu, ide o transformáciu, ide o rýchle začlenenie Slovenska do európskych štruktúr. Maďari hovorili, áno, ale my Maďari máme ešte svoje vlastné požiadavky. Týmito osobitnými požiadavkami boli väčšia samospráva, väčšia samostatnosť v samospráve, väčšia kultúrna a školská autonómia a podobne. V ostatnom čase k tomu pristúpili ešte problémy s dvojitým občianstvom. Dnes je jasné, že Slováci a Maďari sa pohybujú v dvoch rovinách, v ktorých sa len ťažko stretávajú. Problém teda bude, či Slováci a Maďari na Slovensku nájdu víziu spoločnej budúcnosti medzi sebou a samozrejme dnes i v rámci väčšieho priestoru, akým je Vyšehradská štvorka a Európska únia. Otázka znie, či vízia spoločnej budúcnosti bude taká, aby sa Maďari ako menšina cítili na Slovensku dobre, aby tu žili radi a aby nemali problém s tým, že budú mať rovnako radi Maďarsko.
Nie je to ľahká úloha do budúcnosti – ale kedy to bolo v dejinách aspoň trochu ľahšie?
Slováci a Maďari majú spoločné dejiny. Každý iný pohľad na Slovensku vedie k frustrácii a zbytočnému napätiu. Svätý Štefan bol aj mojím a naším slovenským kráľom. Kým príchod Cyrila a Metoda znamená pre nás vznik písma, liturgického jazyka a prvých literárnych diel, a teda prvé náboženské a kultúrne sebauvedomenie, nasmerované k Rímu, vznik uhorského štátu, na čele s kráľom Štefanom, nás definitívne ukotvuje v západnej civilizácii a robí nás Slovákov už navždy účastnými na stredoeurópskych dejinách. Robí nás už navždy účastnými aj na spoločných udalostiach, kultúre a mentalite, ktorá viac ako geografické hranice určuje priestor, ktorý voláme stredná Európa.
Tieto spoločné deje a udalosti sa vinú celými našimi dejinami, neobišli nás ani potom, ako sme sa v roku 1818 stali súčasťou Česko-Slovenska, a paradoxne, vyvrcholili práve v období komunizmu. Patrili sme do sovietskej zóny vplyvu a osobitne nás spájajú a už navždy budú spájať obete komunizmu. V oboch našich krajinách sú to tisíce mŕtvych, desaťtisíce väznených z politických dôvodov, tisíce odvlečených zo svojich domovov, desaťtisíce emigrantov z politických dôvodov, a samozrejme, osudy ich najbližších na slobode. Tieto obete idú v obidvoch krajinách ponad náboženstvo, ponad národnosť, ponad rodovú príslušnosť. Títo ľudia netrpeli v prvom rade pre rast hrubého domáceho produktu, ale pre ľudskú dôstojnosť, svedomie a slobodu pre každého. Títo ľudia nás priviedli až ku slobode. Ich odkaz nás už navždy zaväzuje, aby sme svojou ľahostajnosťou a egoizmom neurobili ich obeť márnou.
Už viac ako jedenásť storočí tu vedľa seba žijeme. Maďari a Slováci. Viac ako osem storočí, napriek všetkým dejinným vírom, sme žili spolu s ďalšími národmi Uhorska v duchu odkazu svätého Štefana. Obdobie devätnásteho a dvadsiateho storočia znamenalo v našich vzťahoch vážny zvrat, čo nakoniec v tomto priestore viedlo k rozpadu starých zoskupení a vzniku nových štátov. V tomto období sa vzťahy Slovákov a Maďarov stali kontroverzné a udialo sa mnoho krívd – na jednej i druhej strane. Po novembri 1989 sme sa snažili v slovenskom a maďarskom parlamente dvakrát prijať spoločné vyhlásenie oboch týchto parlamentov k niektorým tienistým stránkam našich spoločných, moderných dejín, ale márne. Tienisté udalosti ešte príliš zasahovali do súčasnosti a nedokázali sme na oboch stranách nájsť politicky dostatočný odstup. Maďarskí a slovenskí biskupi prijali vyhlásenia, ktoré vyjadrovali ľútosť nad spáchanými neprávosťami z jednej i druhej strany a vyjadrovali nádej na pokojné budúce spolunažívanie – ale bez väčšej odozvy medzi veriacimi. A tak sa zdá, že vzájomné porozumenie bude treba budovať odspodu, od jednotlivých ľudí a zoskupení. Príklad Štefana Hríba a Lászlóa Surjána je preto veľkým povzbudením do budúcnosti.
Aké sú naše výhľady do budúcnosti? Bol som dva roky na čele slovenskej delegácie, ktorá spolu s českou delegáciou hľadala v období 1990 až 1992 podobu nového štátoprávneho usporiadania. Argumentácia a prístup každej strany boli asi takéto: česká strana zdôrazňovala potrebu rýchlej transformácie, rýchle pripojenie sa k západným štruktúram v EÚ, rýchly vstup do NATO. Slovenská strana s tým všetkým súhlasila, ale vždy dodala: áno, to je všetko pekné, ale... Za tým ale bolo to, že my ako Slováci máme ešte svoje špecifické podmienky, ktorými boli väčšia viditeľnosť Slovenska vo svete, väčšia spoluúčasť Bratislavy na spoločnej moci a podobne. Treba povedať, že na základe tohto sa celé rokovanie dostalo do dvoch rovín, v ktorých sme sa nemohli stretnúť a ani sme sa nestretli. Tento pohľad súvisel s inými podmienkami Česka a Slovenska, inou veľkosťou územia, iným počtom obyvateľov, inou štruktúrou ekonomickej vyspelosti. Česi a Slováci nenašli víziu spoločnej budúcnosti, a preto zrejme nebolo možné zachrániť spoločný štát.
V roku 1993 vznikla Slovenská republika a odvtedy som pri rokovaniach Slovákov a Maďarov, žijúcich na Slovensku, badal podobné problémy. Slováci hovorili: ide o budovanie štátu, ide o transformáciu, ide o rýchle začlenenie Slovenska do európskych štruktúr. Maďari hovorili, áno, ale my Maďari máme ešte svoje vlastné požiadavky. Týmito osobitnými požiadavkami boli väčšia samospráva, väčšia samostatnosť v samospráve, väčšia kultúrna a školská autonómia a podobne. V ostatnom čase k tomu pristúpili ešte problémy s dvojitým občianstvom. Dnes je jasné, že Slováci a Maďari sa pohybujú v dvoch rovinách, v ktorých sa len ťažko stretávajú. Problém teda bude, či Slováci a Maďari na Slovensku nájdu víziu spoločnej budúcnosti medzi sebou a samozrejme dnes i v rámci väčšieho priestoru, akým je Vyšehradská štvorka a Európska únia. Otázka znie, či vízia spoločnej budúcnosti bude taká, aby sa Maďari ako menšina cítili na Slovensku dobre, aby tu žili radi a aby nemali problém s tým, že budú mať rovnako radi Maďarsko.
Nie je to ľahká úloha do budúcnosti – ale kedy to bolo v dejinách aspoň trochu ľahšie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.