Tento príbeh sa odpradávna traduje na Ďalekom východe: Istý mocný a obávaný bojovník si zmyslel, že by mohol byť vo svojom remesle ešte úspešnejší, keby si u kováča nechal vyrobiť nablýskané ťažké brnenie. – Také, ktoré by zakrylo väčšinu jeho tela pancierom a urobilo by ho fakticky nezraniteľným. Problém bol, že remeselník chcel veľa peňazí. Také brnenie je drahá záležitosť, náročná na materiál, čas i remeselnú zručnosť. Bojovník teda musel začať šetriť. Aby si mohol brnenie dovoliť, bol nútený obmedziť aj svoje stravovacie návyky. Žil odteraz len z vody a malej misky ryže na deň. Kováč vyrábal brnenie niekoľko týždňov. Bojovník zatiaľ chudol a slabol. V čase, keď kováč brnenie konečne dokončil, bol bojovník už taký vyziabnutý, že keď si ho obliekol, spravil len pár krokov a pod váhou panciera sa zrútil...
Ťažko povedať, či tento príbeh poznalo vedenie Sovietskeho zväzu, keď počas Studenej vojny obmedzovalo výrobu spotrebných tovarov i nutné investície do svojho ekonomického potenciálu, aby sa s Američanmi mohlo púšťať do nákladných pretekov v zbrojení. Dnes je takýmto vyziabnutým bojovníkom v nablýskanom brnení napríklad Severná Kórea. Stalinistická ázijská diktatúra vydáva na vojenské účely odhadom štvrtinu HDP, kým časť jej civilného obyvateľstva hladuje. No vysoké výdavky na obranu zaťažujú aj rozpočty vyspelých krajín, ktoré sa vyrovnávajú s nutnosťou krotiť schodky a znižovať štátne dlhy.
.prvý kandidát na škrty
Ak máte zmysel pre strategické hry na vojakov, internetová stránka globalfirepower.com je pre vás ako stvorená. Dá sa tu nájsť rebríček 68 vojensky najsilnejších krajín sveta s podrobnými porovnaniami počtov vojakov, záloh, pozemnej, leteckej i námornej výzbroje, ale aj logistických či ekonomických ukazovateľov jednotlivých štátov. Stránka abstrahuje od nukleárnych kapacít a sústreďuje sa výlučne na schopnosť viesť konvenčnú vojnu. Rebríčku kraľujú prirodzene Spojené štáty, nasledované Ruskom, Čínou, Indiou, Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckom. Slovensko sa do rebríčka nedostalo, no z našich susedov sa v šesťdesiatosmičke umiestnili Ukrajina (22. miesto), Poľsko (24.) a Rakúsko (37.). Zaujímavým bonusom stránky je možnosť postaviť proti sebe dve krajiny a porovnať si ich vojensko-hospodársky potenciál. Populárne dvojičky medzi návštevníkmi sú USA verzus Rusko, USA verzus Čína, India verzus Pakistan alebo Južná Kórea verzus Severná Kórea. No nič nebráni návštevníkovi stránky postaviť proti sebe aj nepravdepodobných protivníkov, napríklad Mexiko verzus Jemen...
Hoci vojenské výdavky sú len jedným zo sledovaných ukazovateľov, výsadné postavenie Ameriky sa odvíja najmä od skutočnosti, že Washington dáva na obranu asi 40 percent vojenských výdavkov sveta. Pričom stále ide o sumu, ktorá je približne o tretinu vyššia, než vojenské výdavky ďalších desiatich krajín v poradí. No keď sa tých takmer 700 miliárd dolárov porovná s americkou ekonomikou, nevyznieva toto bremeno zničujúco. Vojenské výdavky Spojených štátov zodpovedajú asi 4,5 percenta ich hrubého domáceho produktu. Postupne sa však bude zrejme ich podiel na verejných financiách musieť znižovať a to kvôli naliehavej nutnosti pokryť rastúce sociálne záväzky Washingtonu voči vlastnému obyvateľstvu.
Štandardom pre členov NATO sú obranné výdavky aspoň na úrovni dvoch percent HDP, pričom pätina z toho by sa mala využiť na modernizáciu výzbroje a techniky. No v prípade európskych členov Aliancie ide často o vzdialený teoretický cieľ. Dlhová kríza na starom kontinente spôsobuje, že armády sú prvým kandidátom na rozpočtové škrty. Kým počas Studenej vojny si Amerika a európski členovia NATO delili výdavky na vojenstvo približne narovnako, dnes Spojené štáty zodpovedajú za tri štvrtiny vojenských výdavkov Aliancie.
Ešte trpkejšia je situácia ozbrojených síl na Slovensku. Úspechom už bude, ak naše výdavky na obranu neklesnú dlhodobo pod jedno percento HDP. Kolektívna obrana v rámci NATO nám umožňuje udržiavať menšiu a lacnejšiu armádu, než keby bolo Slovensko odkázané výlučne samo na seba. No dlhodobým podfinancovaním rezortu trpí dnes najmä výzbroj a technika. Podľa Bielej knihy o obrane SR, ktorú ministerstvo obrany zverejnilo na začiatku roka, je 70 percent pozemnej výzbroje a techniky po svojej životnosti. Armáda stráca niektoré vojenské spôsobilosti a úroveň jej interoperability podľa noriem NATO dosahuje len 54 percent. Príznačné je, že napriek tomuto stavu sa v rezorte v minulosti objavili podozrenia z korupčného obohacovania. Vzhľadom na prostredie utajenia, nespochybňovania vyšších šarží a argument národnej bezpečnosti sú vojenské objednávky odjakživa (a nielen na Slovensku) mimoriadne rizikové pre lobovanie či korupciu.
.faktory ničenia
Ekonomický pohľad na vojnu sa nevyčerpáva otázkou, koľko kto platí za obranu či aké sú náklady vojnových konfliktov. Napríklad v hospodárskom živote kombinácia práce a kapitálových statkov (teda strojov, nástrojov, budov či dopravných prostriedkov) ako výrobných faktorov vedie k produkcii užitočných spotrebných vecí. Vďaka vysokej produktivite vyrába čoraz menej ľudí čoraz viac spotrebných statkov. Čosi podobné sa dá pozorovať aj vo vojenstve. Cieľom vojny, prirodzene, nie je vyrábať, ale naopak, ničiť – či už živú silu nepriateľa, jeho bojového ducha, alebo materiálnu základňu. No aj tu badať počas histórie jasný trend, že menej ľudí je vďaka ničivejším nástrojom schopných rozsievať skazu efektívnejšie. Tento jav analyzuje aj Christopher Coker, profesor medzinárodných vzťahov na London School of Economics. S expertom na vojenstvo sa stretávame v rámci prestížnej bratislavskej konferencie GLOBSEC 2013.
„Pozrite sa na šimpanzov, našich blízkych príbuzných. Tri šimpanzy potrebujú dvadsať minúť, aby zabili iného šimpanza,“ vysvetľuje Coker. „To je príliš nákladné na čas a pracovnú silu. A tak sme si my ľudia vymysleli oštepy, luky a šípy, aby sme dokázali zabíjať viac, rýchlejšie a s vynaložením menšej námahy.“ Vlastne je to ten istý príbeh už od čias, keď drobný Dávid zabil obra Goliáša za použitia praku a kameňa. Čoraz dokonalejšie zbrane umožňujú aj fyzicky slabšiemu človeku zlikvidovať silnejšieho. Ako sa zvyklo vravievať na Divokom západe: „Boh stvoril ľudí, ale Samuel Colt ich urobil seberovnými.“
Coker je niečo ako filozof vojny, ktorý sa vo svojich knihách snaží pomenúvať širšie trendy, siahajúce desaťročia do budúcnosti. Razí napríklad tézu takzvaného osamelého bojiska: „Bojisko sa už dlho vyľudňuje. Na jednej strane dochádza k zužovaniu priestoru, na ktorom prebiehajú boje. Na druhej strane sa na nich zúčastňuje aj menej vojakov.“ Trend znižovania početných stavov ozbrojených síl je jedna vec, no mení sa aj rozloženie medzi bojovými jednotkami a logistikou. Viac ľudí v zázemí podporuje menej ľudí na bojisku. Cokerova myšlienka trochu pripomína onen známy obrázok, kolujúci po internete, na ktorom jeden chlapík kope jamu a niekoľko „manažérov“, postávajúcich okolo, mu dáva inštrukcie. Len s tým rozdielom, že zázemie je pre úspech na bojisku naozaj dôležité.
.roboti na bojisku
Podľa Cokera sa do dvoch desaťročí budú ľudia o bojisko čoraz viac deliť s robotmi. Bezpilotné lietadlá sú len prvými lastovičkami. Tie zatiaľ riadia ľudia na základniach, no o pár rokov budú nové generácie týchto strojov plne autonómne. Napokon nebudeme potrebovať diaľkových pilotov, ktorí sa za veľkou obrazovkou hrajú s joystickom, ale len manažérov misií, ktorí budú programovať bezpilotné lietadlá a zabezpečovať ich údržbu. Dnes sa to môže zdať ako sci-fi, no príslušné, bohato dotované výskumné projekty sú najmä v Spojených štátoch realitou už dlhé roky. V Iraku nasadili Američania na vrchole vojny asi 5-tisíc pozemných robotov. Zatiaľ ide, samozrejme, o veľmi neotesané stroje. Využívali sa najmä na zneškodňovanie výbušnín či mín, ale aj na prieskum a sledovanie. „Dnes napríklad Izraelci na hraniciach so Západným brehom majú robotizované kontrolné stanovištia,“ vysvetľuje Coker. „Palestínčania ich dokonca preferujú pred živými hliadkami, lebo roboti nie sú voči nim zaujatí.“
Výhody robotov na bojisku sú zjavné: nemajú predsudky, ani emócie, neunavia sa, nepodliehajú stresu a majú rýchlejšie reakcie. Časom budú schopné aj rýchlejšieho odhadu situácie ako človek. Podľa Cokera im postupne prenecháme dokonca morálne rozhodovanie: „Roboti sú morálni, pretože sú konzistentní. Keď je robot po boku iného robota zničený, nezačne ten druhý zúriť a neovládne ho pomstychtivosť. Vďaka tejto konzistentnosti budú roboti páchať menej ohavností. Pretože vojnové krutosti voči civilistom sú často výsledkom horkosti chvíle.“ No Coker pripúšťa, že s robotmi môžu nastať aj tri problémy. Prvým je umelá inteligencia a riziko, že stroje sa obrátia proti nám. Tento problém podľa neho možno nikdy nenastane: „Sami vieme príliš málo o našom vlastnom vedomí. Nieto ešte, aby sme vedeli, čo to bude, ak sa raz stroj zapne, uvedomí si, že má možnosti a bude ich chcieť realizovať na náš úkor.“
Oveľa vážnejším rizikom je možnosť, že nepriateľ nabúra stroje a obráti ich proti nám. To je realistickejšia hrozba. Tretí problém s robotmi je ten, že vojna nie je algoritmická, nie je logická. „Vojna je emocionálna záležitosť. V skutočnosti najemocionálnejšia, akú môžete zažiť,“ hovorí Coker. My ľudia sme nekonzistentní a nelogickí z dobrého dôvodu. Myslenie je aj o robení výnimiek z pravidiel, vcítení sa do osobitej situácie druhého a o porozumení kontextu. Robot to nemá.
.tá ľudská vec
Mohla by raz nastať situácia, že by plne robotizované armády odviedli všetok boj medzi štátmi, vo vojnách by už nemuseli zomierať ľudia a vlády by sa následne výsledkom takéhoto konfliktu podrobili? Coker o tom pochybuje: „Grécky historik Thukydidés nazval vojnu ‚tou ľudskou vecou‘. Čo je základom ľudskosti? Určite veci ako obeta, odvaha, podstúpenie rizika a v súvislosti s vojnou najmä, že krv volá po krvi.“ Inak povedané, víťazstvo i porážka vo vojne sa točia okolo krviprelievania. Ťažko donúti jedna strana druhú k niečomu bez toho, aby bola preliata krv ako určitý druh dane, obety alebo tribútu. „Vojna si vždy bude vyžadovať, aby boli na nej určité hlboké prvky našej ľudskosti bytostne zaangažované,“ uzatvára Coker.
Ťažko povedať, či tento príbeh poznalo vedenie Sovietskeho zväzu, keď počas Studenej vojny obmedzovalo výrobu spotrebných tovarov i nutné investície do svojho ekonomického potenciálu, aby sa s Američanmi mohlo púšťať do nákladných pretekov v zbrojení. Dnes je takýmto vyziabnutým bojovníkom v nablýskanom brnení napríklad Severná Kórea. Stalinistická ázijská diktatúra vydáva na vojenské účely odhadom štvrtinu HDP, kým časť jej civilného obyvateľstva hladuje. No vysoké výdavky na obranu zaťažujú aj rozpočty vyspelých krajín, ktoré sa vyrovnávajú s nutnosťou krotiť schodky a znižovať štátne dlhy.
.prvý kandidát na škrty
Ak máte zmysel pre strategické hry na vojakov, internetová stránka globalfirepower.com je pre vás ako stvorená. Dá sa tu nájsť rebríček 68 vojensky najsilnejších krajín sveta s podrobnými porovnaniami počtov vojakov, záloh, pozemnej, leteckej i námornej výzbroje, ale aj logistických či ekonomických ukazovateľov jednotlivých štátov. Stránka abstrahuje od nukleárnych kapacít a sústreďuje sa výlučne na schopnosť viesť konvenčnú vojnu. Rebríčku kraľujú prirodzene Spojené štáty, nasledované Ruskom, Čínou, Indiou, Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckom. Slovensko sa do rebríčka nedostalo, no z našich susedov sa v šesťdesiatosmičke umiestnili Ukrajina (22. miesto), Poľsko (24.) a Rakúsko (37.). Zaujímavým bonusom stránky je možnosť postaviť proti sebe dve krajiny a porovnať si ich vojensko-hospodársky potenciál. Populárne dvojičky medzi návštevníkmi sú USA verzus Rusko, USA verzus Čína, India verzus Pakistan alebo Južná Kórea verzus Severná Kórea. No nič nebráni návštevníkovi stránky postaviť proti sebe aj nepravdepodobných protivníkov, napríklad Mexiko verzus Jemen...
Hoci vojenské výdavky sú len jedným zo sledovaných ukazovateľov, výsadné postavenie Ameriky sa odvíja najmä od skutočnosti, že Washington dáva na obranu asi 40 percent vojenských výdavkov sveta. Pričom stále ide o sumu, ktorá je približne o tretinu vyššia, než vojenské výdavky ďalších desiatich krajín v poradí. No keď sa tých takmer 700 miliárd dolárov porovná s americkou ekonomikou, nevyznieva toto bremeno zničujúco. Vojenské výdavky Spojených štátov zodpovedajú asi 4,5 percenta ich hrubého domáceho produktu. Postupne sa však bude zrejme ich podiel na verejných financiách musieť znižovať a to kvôli naliehavej nutnosti pokryť rastúce sociálne záväzky Washingtonu voči vlastnému obyvateľstvu.
Štandardom pre členov NATO sú obranné výdavky aspoň na úrovni dvoch percent HDP, pričom pätina z toho by sa mala využiť na modernizáciu výzbroje a techniky. No v prípade európskych členov Aliancie ide často o vzdialený teoretický cieľ. Dlhová kríza na starom kontinente spôsobuje, že armády sú prvým kandidátom na rozpočtové škrty. Kým počas Studenej vojny si Amerika a európski členovia NATO delili výdavky na vojenstvo približne narovnako, dnes Spojené štáty zodpovedajú za tri štvrtiny vojenských výdavkov Aliancie.
Ešte trpkejšia je situácia ozbrojených síl na Slovensku. Úspechom už bude, ak naše výdavky na obranu neklesnú dlhodobo pod jedno percento HDP. Kolektívna obrana v rámci NATO nám umožňuje udržiavať menšiu a lacnejšiu armádu, než keby bolo Slovensko odkázané výlučne samo na seba. No dlhodobým podfinancovaním rezortu trpí dnes najmä výzbroj a technika. Podľa Bielej knihy o obrane SR, ktorú ministerstvo obrany zverejnilo na začiatku roka, je 70 percent pozemnej výzbroje a techniky po svojej životnosti. Armáda stráca niektoré vojenské spôsobilosti a úroveň jej interoperability podľa noriem NATO dosahuje len 54 percent. Príznačné je, že napriek tomuto stavu sa v rezorte v minulosti objavili podozrenia z korupčného obohacovania. Vzhľadom na prostredie utajenia, nespochybňovania vyšších šarží a argument národnej bezpečnosti sú vojenské objednávky odjakživa (a nielen na Slovensku) mimoriadne rizikové pre lobovanie či korupciu.
.faktory ničenia
Ekonomický pohľad na vojnu sa nevyčerpáva otázkou, koľko kto platí za obranu či aké sú náklady vojnových konfliktov. Napríklad v hospodárskom živote kombinácia práce a kapitálových statkov (teda strojov, nástrojov, budov či dopravných prostriedkov) ako výrobných faktorov vedie k produkcii užitočných spotrebných vecí. Vďaka vysokej produktivite vyrába čoraz menej ľudí čoraz viac spotrebných statkov. Čosi podobné sa dá pozorovať aj vo vojenstve. Cieľom vojny, prirodzene, nie je vyrábať, ale naopak, ničiť – či už živú silu nepriateľa, jeho bojového ducha, alebo materiálnu základňu. No aj tu badať počas histórie jasný trend, že menej ľudí je vďaka ničivejším nástrojom schopných rozsievať skazu efektívnejšie. Tento jav analyzuje aj Christopher Coker, profesor medzinárodných vzťahov na London School of Economics. S expertom na vojenstvo sa stretávame v rámci prestížnej bratislavskej konferencie GLOBSEC 2013.
„Pozrite sa na šimpanzov, našich blízkych príbuzných. Tri šimpanzy potrebujú dvadsať minúť, aby zabili iného šimpanza,“ vysvetľuje Coker. „To je príliš nákladné na čas a pracovnú silu. A tak sme si my ľudia vymysleli oštepy, luky a šípy, aby sme dokázali zabíjať viac, rýchlejšie a s vynaložením menšej námahy.“ Vlastne je to ten istý príbeh už od čias, keď drobný Dávid zabil obra Goliáša za použitia praku a kameňa. Čoraz dokonalejšie zbrane umožňujú aj fyzicky slabšiemu človeku zlikvidovať silnejšieho. Ako sa zvyklo vravievať na Divokom západe: „Boh stvoril ľudí, ale Samuel Colt ich urobil seberovnými.“
Coker je niečo ako filozof vojny, ktorý sa vo svojich knihách snaží pomenúvať širšie trendy, siahajúce desaťročia do budúcnosti. Razí napríklad tézu takzvaného osamelého bojiska: „Bojisko sa už dlho vyľudňuje. Na jednej strane dochádza k zužovaniu priestoru, na ktorom prebiehajú boje. Na druhej strane sa na nich zúčastňuje aj menej vojakov.“ Trend znižovania početných stavov ozbrojených síl je jedna vec, no mení sa aj rozloženie medzi bojovými jednotkami a logistikou. Viac ľudí v zázemí podporuje menej ľudí na bojisku. Cokerova myšlienka trochu pripomína onen známy obrázok, kolujúci po internete, na ktorom jeden chlapík kope jamu a niekoľko „manažérov“, postávajúcich okolo, mu dáva inštrukcie. Len s tým rozdielom, že zázemie je pre úspech na bojisku naozaj dôležité.
.roboti na bojisku
Podľa Cokera sa do dvoch desaťročí budú ľudia o bojisko čoraz viac deliť s robotmi. Bezpilotné lietadlá sú len prvými lastovičkami. Tie zatiaľ riadia ľudia na základniach, no o pár rokov budú nové generácie týchto strojov plne autonómne. Napokon nebudeme potrebovať diaľkových pilotov, ktorí sa za veľkou obrazovkou hrajú s joystickom, ale len manažérov misií, ktorí budú programovať bezpilotné lietadlá a zabezpečovať ich údržbu. Dnes sa to môže zdať ako sci-fi, no príslušné, bohato dotované výskumné projekty sú najmä v Spojených štátoch realitou už dlhé roky. V Iraku nasadili Američania na vrchole vojny asi 5-tisíc pozemných robotov. Zatiaľ ide, samozrejme, o veľmi neotesané stroje. Využívali sa najmä na zneškodňovanie výbušnín či mín, ale aj na prieskum a sledovanie. „Dnes napríklad Izraelci na hraniciach so Západným brehom majú robotizované kontrolné stanovištia,“ vysvetľuje Coker. „Palestínčania ich dokonca preferujú pred živými hliadkami, lebo roboti nie sú voči nim zaujatí.“
Výhody robotov na bojisku sú zjavné: nemajú predsudky, ani emócie, neunavia sa, nepodliehajú stresu a majú rýchlejšie reakcie. Časom budú schopné aj rýchlejšieho odhadu situácie ako človek. Podľa Cokera im postupne prenecháme dokonca morálne rozhodovanie: „Roboti sú morálni, pretože sú konzistentní. Keď je robot po boku iného robota zničený, nezačne ten druhý zúriť a neovládne ho pomstychtivosť. Vďaka tejto konzistentnosti budú roboti páchať menej ohavností. Pretože vojnové krutosti voči civilistom sú často výsledkom horkosti chvíle.“ No Coker pripúšťa, že s robotmi môžu nastať aj tri problémy. Prvým je umelá inteligencia a riziko, že stroje sa obrátia proti nám. Tento problém podľa neho možno nikdy nenastane: „Sami vieme príliš málo o našom vlastnom vedomí. Nieto ešte, aby sme vedeli, čo to bude, ak sa raz stroj zapne, uvedomí si, že má možnosti a bude ich chcieť realizovať na náš úkor.“
Oveľa vážnejším rizikom je možnosť, že nepriateľ nabúra stroje a obráti ich proti nám. To je realistickejšia hrozba. Tretí problém s robotmi je ten, že vojna nie je algoritmická, nie je logická. „Vojna je emocionálna záležitosť. V skutočnosti najemocionálnejšia, akú môžete zažiť,“ hovorí Coker. My ľudia sme nekonzistentní a nelogickí z dobrého dôvodu. Myslenie je aj o robení výnimiek z pravidiel, vcítení sa do osobitej situácie druhého a o porozumení kontextu. Robot to nemá.
.tá ľudská vec
Mohla by raz nastať situácia, že by plne robotizované armády odviedli všetok boj medzi štátmi, vo vojnách by už nemuseli zomierať ľudia a vlády by sa následne výsledkom takéhoto konfliktu podrobili? Coker o tom pochybuje: „Grécky historik Thukydidés nazval vojnu ‚tou ľudskou vecou‘. Čo je základom ľudskosti? Určite veci ako obeta, odvaha, podstúpenie rizika a v súvislosti s vojnou najmä, že krv volá po krvi.“ Inak povedané, víťazstvo i porážka vo vojne sa točia okolo krviprelievania. Ťažko donúti jedna strana druhú k niečomu bez toho, aby bola preliata krv ako určitý druh dane, obety alebo tribútu. „Vojna si vždy bude vyžadovať, aby boli na nej určité hlboké prvky našej ľudskosti bytostne zaangažované,“ uzatvára Coker.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.