Vrátila sa s nimi aj celkom osobitá a nenapodobiteľná ázijská chôdza. Títo naši hostia vďaka tomu vyzerajú, akoby kráčali iba po špičkách. Zapĺňajú čínsku štvrť okolo ulice Zanja a chichocú sa pred reštauráciami s papierovými lampiónmi a červenými závesmi, kde sa varí viac miestnych a talianskych jedál ako rezancov.
Raz ráno som niekoľkých z nich stretla stratených blízko havanskej hlavnej stanice. Mali prázdne tašky, unavené tváre a pomalú chôdzu. Jedno dievča sa ma so slovníkom v ruke pýtalo, kde by si mohli kúpiť šalát. Bol to jeden z tých horúcich mesiacov, keď je na trhu zelená iba uhorka. Ale oni stáli tu predo mnou a čakali na agrozázrak, ktorý by im na tanier zniesol pár ľahkých a sviežich lístkov šalátu. Vysvetlila som im, že je príliš ostré slnko a zelenina sa pestuje iba v zastrešených priestoroch a že nedostatok prepraviek sťažuje presun zeleniny do miest a keď sa už konečne objaví, tak je veľmi drahá. Po niekoľkých minútach môjho čudného výkladu sa tie oči v tvare mandlí zaguľatili. „Šalát, šalát,“ trvali na svojom a jeden z nich mi začal to slovo prekladať do všetkých jazykov, ktoré vedel: „lettuce, laitue, Kopfsalat, alfase“.
Usmiala som sa a vysvetľovala, že slovu rozumiem, ibaže neviem, kde by práve teraz mohli šalát kúpiť. Jasné, že mi neverili. Ale čo som mala robiť? Tak som ich poslala na Námestie štyroch ciest a dala im nádej, nech skúsia šťastie tam. Vydali sa tým smerom, vyčerpaným krokom s prázdnymi taškami, ktoré zdvíhal vietor a s trošku zvädnutou orientálnou eleganciou, ktorej chýbala trocha zeleniny na prebudenie.
Raz ráno som niekoľkých z nich stretla stratených blízko havanskej hlavnej stanice. Mali prázdne tašky, unavené tváre a pomalú chôdzu. Jedno dievča sa ma so slovníkom v ruke pýtalo, kde by si mohli kúpiť šalát. Bol to jeden z tých horúcich mesiacov, keď je na trhu zelená iba uhorka. Ale oni stáli tu predo mnou a čakali na agrozázrak, ktorý by im na tanier zniesol pár ľahkých a sviežich lístkov šalátu. Vysvetlila som im, že je príliš ostré slnko a zelenina sa pestuje iba v zastrešených priestoroch a že nedostatok prepraviek sťažuje presun zeleniny do miest a keď sa už konečne objaví, tak je veľmi drahá. Po niekoľkých minútach môjho čudného výkladu sa tie oči v tvare mandlí zaguľatili. „Šalát, šalát,“ trvali na svojom a jeden z nich mi začal to slovo prekladať do všetkých jazykov, ktoré vedel: „lettuce, laitue, Kopfsalat, alfase“.
Usmiala som sa a vysvetľovala, že slovu rozumiem, ibaže neviem, kde by práve teraz mohli šalát kúpiť. Jasné, že mi neverili. Ale čo som mala robiť? Tak som ich poslala na Námestie štyroch ciest a dala im nádej, nech skúsia šťastie tam. Vydali sa tým smerom, vyčerpaným krokom s prázdnymi taškami, ktoré zdvíhal vietor a s trošku zvädnutou orientálnou eleganciou, ktorej chýbala trocha zeleniny na prebudenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.