.iba pif, paf, puf !?
Spaghetti westerny. Kedysi, keď voňali novotou – čiže v 60. rokoch minulého storočia – boli mnohým na posmech. Hovorievalo sa, že Taliani nakrúcajú podobné filmy, odohrávajúce sa na americkom Divokom západe, ako Nemci „mayovky“ ( euro-westerny). Lenže na tú dobu s neobvyklou dávkou brutality a niektoré aj nevkusne hybridne premiešané drámou, komédiou, paródiou. Isteže, z tých stoviek spaghetti westernov, ktoré vznikli v ich zlatej ére (1964 –1973), nemala väčšina ktovieakú umeleckú hodnotu. Lenže výnimky z nich spravili postupom času historicky dôležité medzníky westernového žánru. Taliani tromfli dovtedajšiu doménu amerických filmových westernov. I keď iba nakrátko. Mnohí však odmietali pojem spaghetti western spájať s pojmom euro-western. A ešte viac odmietali samotné označenie spaghetti western ( pre jeho pejoratívny význam). Vrátane najznámejšieho režiséra tohto žánru Sergia Leoneho. Ktohovie, čo na to v súkromí naozaj hovorila plejáda populárnych hercov, ktorí si v „špageťákoch“ zahrali: Clint Eastwood, Yul Brynner, Claudia Cardinale, Henry Fonda, Charles Bronson, Klaus Kinski, Eli Wallach, Rod Steiger a dokonca aj protagonisti Angeliky Michèle Mercierová a Robert Hossein.
Od úpadku vlny spaghetti westernov sa už vo westerne neobjavili výrazne nové prvky, ktoré by okúzlili široké publikum. V čom spočívalo ich kúzlo? V deji? Nie, ten bol zväčša schematický. Ani výdatná streľba nebola nóvum. Dialógy tiež neoplývali duchaplnosťou, až na pár vtipných slov. Tajomstvo pôsobivosti spočívalo v perfektne komponovaných záberoch kamerou, typovo výrazných, fotogenických hercoch a ... v hudbe! A nebola to len hudba úžasného skladateľa Ennia Morriconeho. Mnoho ďalších talianskych skladateľov sa dokázalo etablovať v scénickej westernovej hudbe – Riz Ortolani ( jeho ústredná melódia z westernu Dni hnevu bola znova použitá v Tarantinovom Divokom Djangovi), Bruno Nicolai, Carlo Savina, Piero Piccioni, Piero Umiliani alebo Francesco De Masi vo westerne Arizona Colt (1966). V traileri tohto filmu sú z neho použité pracovné zábery, v ktorých Giuliano Gemma odrovná dvoch zloduchov dvoma efektnými ranami päsťou a potom sa akoby nič obráti tvárou ku kamere a ... s úsmevom nám víťazne zamáva. Ako dnes Jackie Chan. Mimochodom, Gemma – typická talianska westernová hviezda. Ten to s koltom vedel. V televíznej šou s ním predvádzal obdivuhodné akrobatické kúsky. Toho sme v našich kinách v čase najväčšej popularity talianskych westernov – čiže v dobe socialistického Československa – vôbec vo westernoch nemali možnosť vidieť. U nás ich premietali málo. Našťastie, mohli sme vidieť Podivné dedičstvo s Terence Hillom – jeden z najlepších komediálnych westernov. Alebo Leoneho Vtedy na Západe a pár ďalších. Aj to málo stačilo na to, aby sa ľudia valili do kín ako kobylky a vznikol kult spaghetti westernov. Ale aj ich hudby.
.nenápadná avantgarda.
Hudba spaghetti westernov nespadla zrazu hotová z neba. Jej talianski skladatelia mali vzory. Dokonca v domácej hudobnej tradícii. Napríklad v Pucciniho opere Dievča zo zlatého Západu z roku 1910, pokladanú za predchodkyňu spaghetti westernov! A poučenie našli aj v amerických filmových westernoch. No i v piesňach country music, folku, v niektorých skladbách Johnnyho Casha, Boba Dylana, Kingston Tria. Nezriedka aj v gitarovom zvuku surf music sixties. Zvuk gitary bol vo westernoch dôležitou ingredienciou aranžérskeho umenia – filigránskeho, prekvapujúceho, niekedy i šokujúceho. Je známou historkou, ako Morricone vyzval gitaristu Bruna Battistiho D'Amaria počas nahrávania hudby k filmu Pre niekoľko dolárov navyše (1965), aby silnejšie brnkol na struny. Potom ešte silnejšie a znovu ešte silnejšie, priam do ich potrhania.
Tak vznikala jedna zo slávnych pasáží spaghetti westernovej hudby. Jej skladatelia používali vo svojich skladbách azda všetky možné hudobné štýly a prostriedky (i nehudobné) – klopot konských kopýt, práskanie bičom, cvakanie uzáverov zbraní, konkrétnu hudbu, klasickú, sakrálnu, folklórnu, etnickú, elektronickú, rockovú, moderné aj archaické hudobné nástroje, výdobytky štúdiovej techniky, neslýchané zvukové efekty. Mnohí diváci si ani neuvedomovali, že popri vnímaní filmu vnímajú aj hudbu – neraz avantgardnú, experimentálnu. Zvláštne, pretože avantgarda mala chýr nestráviteľnosti, no táto ich väčšinou očarila. Dá sa povedať, že filmová hudba prispela k pozitívnej hudobnej výchove – nenásilne, nenápadne, preto mimoriadne účinne. A keďže tú spaghetti westernovú počuli stámilióny ľudí, prispela k nej nemalou mierou.
.surfovanie medzi žánrami
Tvrdiť, že inšpirácia skladbami spaghetti westernov je novým trendom, by bolo scestné. V posledných rokoch je tento trend len viac badateľný. Už v ére sixties sa nimi inšpirovali mnohí skladatelia. Napríklad legendárny Francúz Serge Gainsbourg (La Horse). Keby niekto chcel dokonale zmapovať, v ktorých skladbách sa objavila, možno by na to potreboval celý život. Objavila sa dokonca aj v časoch nástupu new wave v niektorých piesňach skupiny Adam And The Ands (Dog Eat Dog). Zatiaľ z nej oficiálne nevznikol žáner s jasným pomenovaním, keďže je roztrieštená akoby na kúsky v množstve osamotených skladieb v repertoári nespočetných skladateľov odlišných žánrov. No existujú aj hudobné skupiny s vlastnou tvorbou, založenou na hudbe spaghetti westernov, akou je interesantná surfová talianska skupina Guano Padano. Tá si pozýva na nahrávanie Allesandra Allesandroniho, neodmysliteľného pre Ennia Morriconeho. Vie totiž krásne ... hvízdať. Nahral s ním hlavnú melódiu k westernu Dobrý, zlý a škaredý. Priaznivci surf music ju často priraďujú k najlepším skladbám tohto žánru. A ten priam vyzýva jeho tvorcov siahnuť na spaghetti western. Veď surf music bola čiastočne jeho súčasťou. Dnes ju môžeme počuť v tvorbe portugalských Dead Combo (+ Marc Ribot), kapely, ktorá nahráva skladby s mystickým nádychom, evokujúcim atmosféru Jarmuschovho filmu Mŕtvy muž. Ale aj v tvorbe izraelských Boom Pam (Pohoda 2008), ruských Messer Chups (Pohoda 2007), dánskych The Palermo Surf Experience a mnohých ďalších.
.alt-country nie je kotlíkové.
Je logické, že hudba spaghetti westernov sa objavuje ako inšpirácia v oblasti alternative country (alt-country, americana). Veď v minulosti čerpala zo staršej country and western music. Keď sa však na Slovensku povie alt-country, mnohí ľudia si predstavia skrátka country, najčastejšie českú country hudbu, posmešne nazývanú „kotlíková“. Lenže predpona „alt“ jasne hovorí, že alt-country nesmeruje k žánrovému purizmu, ale naopak, smeruje k experimentovaniu a mnohotvárnosti. Mimochodom, je dôležité podotknúť, že na Západe sa už pekných pár rokov nepridŕžajú žánrových škatuliek tak striktne, ako u nás. Niektorí hudobníci sú dokonca radi, ak ich hudba býva priraďovaná k viacerým štýlom, aspoň vzniká väčšia šanca, že si ju kúpi viac ľudí. A tak sa aj alt-country mieša s rôznymi iným štýlmi, najčastejšie s folkom, punkom, gotickým rockom, grunge, psychedéliou, world music. Termín alt-country sa začal šíriť po roku 1990. No nie je prehnané uvažovať nad tým, či náhodou nebol prvý „altkántrista“ Bob Dylan, alebo ešte pred ním Hank Wiliams či Woody Cuthrie. Toho uvádzal ako jeden zo svojich vzorov aj zosnulý punkový hrdina Joe Strummer (The Clash).
A už sme pri cow-punkovej vlne skupín 80. rokov minulého storočia na čele s americkými Violent Femmes a britskými The Pogues. Tie sa v náležitej miere do vysielania našich rozhlasových a televíznych staníc nikdy nedostali. A tak to zostalo až dodnes a pokračuje naďalej aj s alt-country a iným štýlmi, ktoré súvisia s nekonvenčnými hudobnými formami. To však má následok – skreslený pohľad na súčasnú hudbu vo svete. U nás málo známe alt-country je totiž súčasťou chrbtovej kosti americkej hudby a dnes ho hrajú pesničkári a skupiny v celom svete – Fleet Foxes, Beachwood Sparks, Woven Hand (Pohoda 2011), Andrew Bird, Iron & Wine, Wilco, Damien Jurado, Mumford & Sons a v niektorých piesňach aj estónski Ewert And The Two Dragons (Pohoda 2013) alebo americkí Other Lives (ich nádherná skladba For 12 vyvoláva silný dojem panorámy krajiny ).
A potom je tu ešte Calexico. Výnimočná kapela z amerického Tucsonu. Tá dotiahla inšpiráciu spaghetti westernom na vysokú umeleckú úroveň. Nevystrčila ju do popredia príliš, ale plynie pomedzi tóny rocku, folku, tex-mex, mariachi, tejano, conjunto, cumbie a vytvára zvláštnu tajomnú atmosféru „desert noir“, podobnú, akú občas vidieť v scénach spaghetti westernov, odohrávajúcich sa „akože“ na arizonskej púšti. Skrátka, je vtom americký juhozápad, blízkosť hranice s Mexikom, krúživý zvuk mexických trúbok nad surfovo znejúcimi gitarami, bubnovaním akoby vychádzajúcim z podzemného džezového klubu, sprevádzaným maracas, vibrafónom. A za tým všetkým sú v podstate len dvaja ľudia – spevák, gitarista Joey Burns a bubeník John Convertino, ktorí kedysi odišli zo skupiny Giant Sand, vedenej Howe Gelbom, krstným otcom alt-country. Calexico by mali tento rok vystupovať na maďarskom festivale Sziget. Takže ich bude možné uvidieť naživo. Tam, na dunajskom ostrove, sa vám možno pod vplyvom ich hudby začnú pred očami objavovať scény zo spaghetti westernov.
Spaghetti westerny. Kedysi, keď voňali novotou – čiže v 60. rokoch minulého storočia – boli mnohým na posmech. Hovorievalo sa, že Taliani nakrúcajú podobné filmy, odohrávajúce sa na americkom Divokom západe, ako Nemci „mayovky“ ( euro-westerny). Lenže na tú dobu s neobvyklou dávkou brutality a niektoré aj nevkusne hybridne premiešané drámou, komédiou, paródiou. Isteže, z tých stoviek spaghetti westernov, ktoré vznikli v ich zlatej ére (1964 –1973), nemala väčšina ktovieakú umeleckú hodnotu. Lenže výnimky z nich spravili postupom času historicky dôležité medzníky westernového žánru. Taliani tromfli dovtedajšiu doménu amerických filmových westernov. I keď iba nakrátko. Mnohí však odmietali pojem spaghetti western spájať s pojmom euro-western. A ešte viac odmietali samotné označenie spaghetti western ( pre jeho pejoratívny význam). Vrátane najznámejšieho režiséra tohto žánru Sergia Leoneho. Ktohovie, čo na to v súkromí naozaj hovorila plejáda populárnych hercov, ktorí si v „špageťákoch“ zahrali: Clint Eastwood, Yul Brynner, Claudia Cardinale, Henry Fonda, Charles Bronson, Klaus Kinski, Eli Wallach, Rod Steiger a dokonca aj protagonisti Angeliky Michèle Mercierová a Robert Hossein.
Od úpadku vlny spaghetti westernov sa už vo westerne neobjavili výrazne nové prvky, ktoré by okúzlili široké publikum. V čom spočívalo ich kúzlo? V deji? Nie, ten bol zväčša schematický. Ani výdatná streľba nebola nóvum. Dialógy tiež neoplývali duchaplnosťou, až na pár vtipných slov. Tajomstvo pôsobivosti spočívalo v perfektne komponovaných záberoch kamerou, typovo výrazných, fotogenických hercoch a ... v hudbe! A nebola to len hudba úžasného skladateľa Ennia Morriconeho. Mnoho ďalších talianskych skladateľov sa dokázalo etablovať v scénickej westernovej hudbe – Riz Ortolani ( jeho ústredná melódia z westernu Dni hnevu bola znova použitá v Tarantinovom Divokom Djangovi), Bruno Nicolai, Carlo Savina, Piero Piccioni, Piero Umiliani alebo Francesco De Masi vo westerne Arizona Colt (1966). V traileri tohto filmu sú z neho použité pracovné zábery, v ktorých Giuliano Gemma odrovná dvoch zloduchov dvoma efektnými ranami päsťou a potom sa akoby nič obráti tvárou ku kamere a ... s úsmevom nám víťazne zamáva. Ako dnes Jackie Chan. Mimochodom, Gemma – typická talianska westernová hviezda. Ten to s koltom vedel. V televíznej šou s ním predvádzal obdivuhodné akrobatické kúsky. Toho sme v našich kinách v čase najväčšej popularity talianskych westernov – čiže v dobe socialistického Československa – vôbec vo westernoch nemali možnosť vidieť. U nás ich premietali málo. Našťastie, mohli sme vidieť Podivné dedičstvo s Terence Hillom – jeden z najlepších komediálnych westernov. Alebo Leoneho Vtedy na Západe a pár ďalších. Aj to málo stačilo na to, aby sa ľudia valili do kín ako kobylky a vznikol kult spaghetti westernov. Ale aj ich hudby.
.nenápadná avantgarda.
Hudba spaghetti westernov nespadla zrazu hotová z neba. Jej talianski skladatelia mali vzory. Dokonca v domácej hudobnej tradícii. Napríklad v Pucciniho opere Dievča zo zlatého Západu z roku 1910, pokladanú za predchodkyňu spaghetti westernov! A poučenie našli aj v amerických filmových westernoch. No i v piesňach country music, folku, v niektorých skladbách Johnnyho Casha, Boba Dylana, Kingston Tria. Nezriedka aj v gitarovom zvuku surf music sixties. Zvuk gitary bol vo westernoch dôležitou ingredienciou aranžérskeho umenia – filigránskeho, prekvapujúceho, niekedy i šokujúceho. Je známou historkou, ako Morricone vyzval gitaristu Bruna Battistiho D'Amaria počas nahrávania hudby k filmu Pre niekoľko dolárov navyše (1965), aby silnejšie brnkol na struny. Potom ešte silnejšie a znovu ešte silnejšie, priam do ich potrhania.
Tak vznikala jedna zo slávnych pasáží spaghetti westernovej hudby. Jej skladatelia používali vo svojich skladbách azda všetky možné hudobné štýly a prostriedky (i nehudobné) – klopot konských kopýt, práskanie bičom, cvakanie uzáverov zbraní, konkrétnu hudbu, klasickú, sakrálnu, folklórnu, etnickú, elektronickú, rockovú, moderné aj archaické hudobné nástroje, výdobytky štúdiovej techniky, neslýchané zvukové efekty. Mnohí diváci si ani neuvedomovali, že popri vnímaní filmu vnímajú aj hudbu – neraz avantgardnú, experimentálnu. Zvláštne, pretože avantgarda mala chýr nestráviteľnosti, no táto ich väčšinou očarila. Dá sa povedať, že filmová hudba prispela k pozitívnej hudobnej výchove – nenásilne, nenápadne, preto mimoriadne účinne. A keďže tú spaghetti westernovú počuli stámilióny ľudí, prispela k nej nemalou mierou.
.surfovanie medzi žánrami
Tvrdiť, že inšpirácia skladbami spaghetti westernov je novým trendom, by bolo scestné. V posledných rokoch je tento trend len viac badateľný. Už v ére sixties sa nimi inšpirovali mnohí skladatelia. Napríklad legendárny Francúz Serge Gainsbourg (La Horse). Keby niekto chcel dokonale zmapovať, v ktorých skladbách sa objavila, možno by na to potreboval celý život. Objavila sa dokonca aj v časoch nástupu new wave v niektorých piesňach skupiny Adam And The Ands (Dog Eat Dog). Zatiaľ z nej oficiálne nevznikol žáner s jasným pomenovaním, keďže je roztrieštená akoby na kúsky v množstve osamotených skladieb v repertoári nespočetných skladateľov odlišných žánrov. No existujú aj hudobné skupiny s vlastnou tvorbou, založenou na hudbe spaghetti westernov, akou je interesantná surfová talianska skupina Guano Padano. Tá si pozýva na nahrávanie Allesandra Allesandroniho, neodmysliteľného pre Ennia Morriconeho. Vie totiž krásne ... hvízdať. Nahral s ním hlavnú melódiu k westernu Dobrý, zlý a škaredý. Priaznivci surf music ju často priraďujú k najlepším skladbám tohto žánru. A ten priam vyzýva jeho tvorcov siahnuť na spaghetti western. Veď surf music bola čiastočne jeho súčasťou. Dnes ju môžeme počuť v tvorbe portugalských Dead Combo (+ Marc Ribot), kapely, ktorá nahráva skladby s mystickým nádychom, evokujúcim atmosféru Jarmuschovho filmu Mŕtvy muž. Ale aj v tvorbe izraelských Boom Pam (Pohoda 2008), ruských Messer Chups (Pohoda 2007), dánskych The Palermo Surf Experience a mnohých ďalších.
.alt-country nie je kotlíkové.
Je logické, že hudba spaghetti westernov sa objavuje ako inšpirácia v oblasti alternative country (alt-country, americana). Veď v minulosti čerpala zo staršej country and western music. Keď sa však na Slovensku povie alt-country, mnohí ľudia si predstavia skrátka country, najčastejšie českú country hudbu, posmešne nazývanú „kotlíková“. Lenže predpona „alt“ jasne hovorí, že alt-country nesmeruje k žánrovému purizmu, ale naopak, smeruje k experimentovaniu a mnohotvárnosti. Mimochodom, je dôležité podotknúť, že na Západe sa už pekných pár rokov nepridŕžajú žánrových škatuliek tak striktne, ako u nás. Niektorí hudobníci sú dokonca radi, ak ich hudba býva priraďovaná k viacerým štýlom, aspoň vzniká väčšia šanca, že si ju kúpi viac ľudí. A tak sa aj alt-country mieša s rôznymi iným štýlmi, najčastejšie s folkom, punkom, gotickým rockom, grunge, psychedéliou, world music. Termín alt-country sa začal šíriť po roku 1990. No nie je prehnané uvažovať nad tým, či náhodou nebol prvý „altkántrista“ Bob Dylan, alebo ešte pred ním Hank Wiliams či Woody Cuthrie. Toho uvádzal ako jeden zo svojich vzorov aj zosnulý punkový hrdina Joe Strummer (The Clash).
A už sme pri cow-punkovej vlne skupín 80. rokov minulého storočia na čele s americkými Violent Femmes a britskými The Pogues. Tie sa v náležitej miere do vysielania našich rozhlasových a televíznych staníc nikdy nedostali. A tak to zostalo až dodnes a pokračuje naďalej aj s alt-country a iným štýlmi, ktoré súvisia s nekonvenčnými hudobnými formami. To však má následok – skreslený pohľad na súčasnú hudbu vo svete. U nás málo známe alt-country je totiž súčasťou chrbtovej kosti americkej hudby a dnes ho hrajú pesničkári a skupiny v celom svete – Fleet Foxes, Beachwood Sparks, Woven Hand (Pohoda 2011), Andrew Bird, Iron & Wine, Wilco, Damien Jurado, Mumford & Sons a v niektorých piesňach aj estónski Ewert And The Two Dragons (Pohoda 2013) alebo americkí Other Lives (ich nádherná skladba For 12 vyvoláva silný dojem panorámy krajiny ).
A potom je tu ešte Calexico. Výnimočná kapela z amerického Tucsonu. Tá dotiahla inšpiráciu spaghetti westernom na vysokú umeleckú úroveň. Nevystrčila ju do popredia príliš, ale plynie pomedzi tóny rocku, folku, tex-mex, mariachi, tejano, conjunto, cumbie a vytvára zvláštnu tajomnú atmosféru „desert noir“, podobnú, akú občas vidieť v scénach spaghetti westernov, odohrávajúcich sa „akože“ na arizonskej púšti. Skrátka, je vtom americký juhozápad, blízkosť hranice s Mexikom, krúživý zvuk mexických trúbok nad surfovo znejúcimi gitarami, bubnovaním akoby vychádzajúcim z podzemného džezového klubu, sprevádzaným maracas, vibrafónom. A za tým všetkým sú v podstate len dvaja ľudia – spevák, gitarista Joey Burns a bubeník John Convertino, ktorí kedysi odišli zo skupiny Giant Sand, vedenej Howe Gelbom, krstným otcom alt-country. Calexico by mali tento rok vystupovať na maďarskom festivale Sziget. Takže ich bude možné uvidieť naživo. Tam, na dunajskom ostrove, sa vám možno pod vplyvom ich hudby začnú pred očami objavovať scény zo spaghetti westernov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.