Vonkajší tlak na opozíciu, aby proti Ivanovi Gašparovičovi postavila silného prezidentského kandidáta, je pochopiteľný. No objednávka na „protificovského“ prezidenta je trochu falošná. Ten môže mať význam iba ako autorita so silnými názormi. Je to teda úrad pre Ivetu Radičovú či Pavla Hrušovského?
Čo znamená vidieť v prezidentskom úrade človeka, ktorý nemá prezidentský formát, netreba na Slovensku zvlášť vysvetľovať. Michala Kováča, Rudolfa Schustera aj Ivana Gašparoviča spája okrem komunistickej minulosti hlavná charakteristika: na ich politickom pôsobení bola zaujímavá iba ich funkcia. Pre spravodlivosť treba ešte dodať, že Michal Kováč vo funkcii vďaka brutálnym útokom Vladimíra Mečiara prerástol aspoň sám seba. Niekdajší akčný primátor Schuster bol však už krátko po zvolení iba na smiech, kým éra s Gašparovičom je otupná nuda. Pri doterajších slovenských prezidentoch platí preto pravidlo, ktoré sa raz naplní aj v prípade Gašparoviča: po opustení funkcie sa stávajú exprezidentmi, ktorí už nikoho nezaujímajú. Nemajú totiž názory ani vlastné témy, ktorými by zaujali. A práve dnes, keď Slovensko aj Európa trpia nedostatkom politických osobností, ktoré nehľadia len na získavanie voličov a vlastné prežitie, aura prezidentského úradu si priam pýta, aby prezident vedel z času na čas rozvíriť hladinu témami, ktorým sa výkonní politici z princípu skôr vyhýbajú. Ako dobrý príklad nech slúži bývalý nemecký prezident Roman Herzog. Ten sa zapísal do moderných dejín svojej krajiny berlínskym prejavom v roku 1997, v ktorom hovoril o „mentálnej depresii“ a „skostnatených štruktúrach spoločnosti“, ktoré ohrozujú budúcnosť Nemecka. Keď o šesť rokov neskôr prišiel kancelár Gerhard Schröder so svojou reformnou agendou, boli už Herzogove revolučné tvrdenia všeobecne prijímaným názorom. Od slávnej Herzogovej reči sa každý nasledujúci prezident snaží každoročne v rovnakom prejave pomenovať základné problémy Nemecka. Herzog v tom pokračuje aj naďalej ako exprezident: na začiatku tohto roka napísal, že súčasný stupeň európskej integrácie ohrozuje demokratické základy štátov EÚ, čo opäť vyvolalo diskusiu o téme, ktorej sa „bežní“ nemeckí politici vyhýbajú z obavy pred nálepkou euroskepticizmu. Český bývalý a súčasný prezident Václav Havel a Václav Klaus sú síce povahovo aj názorovo celkom protipólnymi osobnosťami, ale obaja dali svojmu úradu význam práve vďaka schopnosti moderovať či podnecovať spoločenskú debatu. Keby mala ležať iba na premiérovi Topolánkovi a jeho predchodcovi Paroubkovi a ich prestrelkách, aj česká politika by bola biedna.
To je dôvod, prečo by aj slovenská verejná mienka mala tlačiť na výber kandidáta, ktorý je hodný majestátu.
.hrádza proti Ficovi?
Dnešná diskusia o prezidentských kandidátoch však kĺže po povrchu. Jej ústrednou témou je to, či sa opozícia dokáže dohodnúť na spoločnom kandidátovi. Nádych osudovosti, prítomný vo volaní po opozičnej zhode, sa najčastejšie ospravedlňuje tým, že len spoločný kandidát je schopný poraziť Ivana Gašparoviča. A vytvoriť tak z prezidentského úradu akúsi hrádzu proti politike Ficovej vlády.
Táto predstava je však od začiatku naivná. Po prvé preto, že novozvolený prezident sa svojho úradu ujme až v júni 2009, teda v poslednej fáze fungovania tohto Ficovho kabinetu. Viac ako vládnuť, teda uskutočňovať nejaké zmeny a navrhovať zákony, sa už v tom čase bude kampaňovať. A aká vláda bude po voľbách v roku 2010, sa dá dnes predpovedať len veľmi ťažko.
Ak by sa aj rovno po ďalších voľbách zreprodukovala súčasná vládna koalícia, prezident jej len ťažko môže klásť odpor. Má na to príliš málo výkonných právomocí. Môže vrátiť schválený zákon, vláda (ak má v parlamente väčšinu) však jeho veto hlasmi nadpolovičného počtu všetkých poslancov vždy hravo prelomí a zákon presadí. Neľavicový prezident by teda mohol vládnutie socialistov nanajvýš len znepríjemňovať.
O niečo viac kompetencií má prezident vo vzťahu k súdom, najmä k ich personálnemu obsadeniu. No aj v tomto prípade, s výnimkou troch členov Súdnej rady, len vyberá spomedzi kandidátov, ktorých nominoval parlament. Prezident síce môže rozpustiť parlament, avšak len za veľmi extrémnych okolností, ktoré v normálnej situácii nepripadajú do úvahy. Mať „svojho prezidenta“ tak pre opozíciu v jej politickom zápase s Ficom predstavuje skôr psychologický ako reálny tromf.
.slabý úrad, silná váha
Ani nekomunistická minulosť, ktorou sa v prípade Radičovej a Hrušovského argumentuje ako ich výhodami, nie je dnes, 18 rokov po novembri, sama osebe silnou kvalifikáciou – možno iba samozrejmou podmienkou. Potrebnú váhu môže kompetenčne slabému úradu dať len prezident, ktorý bude podobne ako Václav Klaus schopný prinášať do verejnej diskusie silné témy. Nebude sa báť formulovať vlastné názory na zahraničnú politiku a byť aj kritický k silnejúcim snahám EÚ harmonizovať a prenášať čoraz viac kompetencii z členských štátov do Bruselu. Mal by mať jasný postoj k miere štátnych zásahov do ekonomiky a rovnako by mal byť schopný zásadným spôsobom prispieť do diskusie o vážnych otázkach dnešnej doby, ako sú napríklad demografická kríza, ochrana života a ďalšie, čoraz významnejšie kultúrno-etické témy. Na možných kandidátov by sa malo pozerať touto optikou a nestavať ako najvyššie kritérium to, aby boli čo najširšie politicky prijateľní.
.technokratka
Ako najväčší Gašparovičov súper sa dnes pomerne suverénne javí Iveta Radičová. Táto, dnes najpopulárnejšia opozičná politička má niekoľko nespochybniteľných predností. Pôsobí empaticky, dobre komunikuje s voličmi a dokáže si získať sympatie aj medzi prívržencami iných politických táborov. Jej príchodom do prezidentského paláca by úrad stratil veľa zo svojej dnešnej provinčnosti a určite by sa dokázala obklopiť schopnejšími poradcami ako súčasná hlava štátu. Napriek tomu Radičovej do prezidentskému formátu ešte veľa chýba.
V politike pôsobí veľmi rezortne a k iným témam ako je sociálna politika sa vyjadruje len zriedka. Jej pohľad na zahraničnú politiku zostáva zatiaľ pred verejnosťou utajený. Doteraz v tejto oblasti nedokázala formulovať hlbší pohľad a obmedzuje sa len na všeobecné a neutrálne klišé. V lete v rozhovore pre náš časopis na otázku, koho považuje za najbližších zahraničných spojencov Slovenska, odpovedala: „Sme členská krajina EÚ a to je naša rodina. Vždy som oceňovala hlasy, ktoré volali po užšej spolupráci Vyšehradskej štvorky. To by mala byť naša zahraničná politika.“ Podpredsedníčka SDKÚ mlčala napríklad aj vtedy, keď sa jej strana s vášňou pustila do diskusie o slovenskom postoji k budúcemu statusu Kosova.
Aj v oblasti sociálnej politiky vystupuje skôr technokraticky. Je silná v sociálnej legislatíve, kde vie oponovať škodlivým vládnym návrhom a zasadiť sa za užitočné vylepšenia. Pri jej iniciatívach však často chýba odvaha provokatívne pomenovať širšie príčiny sociálnych problémov. Dobrým príkladom je problém starnutia populácie, kde Radičová navrhuje to, čo neustále opakujú európski byrokrati: budovanie štátom manažovaného spektra sociálnych služieb pre rodinu. Čiže systému, ktorým sa demografickú krízu už roky neúspešne pokúšajú riešiť mnohé európske krajiny. Radičová sa ako politička príliš koncepčne nevyjadruje ani k rómskej otázke, pritom tejto téme sa ako sociologička dlhé roky venovala.
Za povšimnutie stojí aj to, že Radičovej názor nebolo počuť ani v čase, keď sa opäť otvorila téma Benešových dekrétov či vzájomného slovensko-maďarského ospravedlnenia. Nehovoriac už o tom, že nezaznel ani počas nedávnej diskusie o historických osobnostiach. Vystupovať iba ako expertka na sociálnu politiku je pre potenciálnu prezidentku predsa len trochu málo.
.muž bez názoru
Dlhoročný šéf KDH Pavol Hrušovský, ktorého nomináciu ako prvý vyslovil jeho súper z boja o predsednícky post Vladimír Palko, rovnako nemá prezidentský formát. Napokon, ani v rámci KDH nebol a nie je silným predsedom, ktorý by vedel osloviť zaujímavou témou. Iste, KDH bolo jedinou stranou, ktorá oponovala škodlivej európskej zmluve, nebolo to však dielo Hrušovského, ale jeho vtedy blízkeho okolia. Samotný Hrušovský však v zahraničnej politike v minulosti nezaujal jasnými postojmi, nerozumie ani ekonomike a napriek dlhým rokom v najvyššej politike si s ním nie je možné spojiť nijakú tému – jeho najdôležitejší prejav spred vyše troch rokov, keď zastával funkciu predsedu Národnej rady, mu písali ľudia, s ktorými sa politicky rozišiel. Ten posledný prejav z júna v Prešove, keď obhajoval predsednícky post v KDH, ktorý pripomínal nezáživnú kázeň, mu písali jeho dnešní poradcovia. Okrem apelov na vyššiu politickú kultúru, čo je vzhľadom na ich bezobsažnosť pramálo, nemá Hrušovský veľmi čo ponúknuť. Samozrejme, niet pochýb, že Pavol Hrušovský aj Iveta Radičová by istú morálnu autoritu na rozdiel od Gašparoviča či Schustera požívali. Ale je to dosť na dobrého a silného prezidenta?
Už dnes sa dá tvrdiť, že súboj o post hlavy štátu zrejme zvedú ideovo slabší kandidáti než to bolo v minulých voľbách s kandidátmi ako Martin Bútora a František Mikloško, ktorí mali okrem silného životného príbehu aj čo povedať. Nech z daného výberu zvíťazí ktokoľvek, prezidentská nuda bude pokračovať aj po roku 2009.
Čo znamená vidieť v prezidentskom úrade človeka, ktorý nemá prezidentský formát, netreba na Slovensku zvlášť vysvetľovať. Michala Kováča, Rudolfa Schustera aj Ivana Gašparoviča spája okrem komunistickej minulosti hlavná charakteristika: na ich politickom pôsobení bola zaujímavá iba ich funkcia. Pre spravodlivosť treba ešte dodať, že Michal Kováč vo funkcii vďaka brutálnym útokom Vladimíra Mečiara prerástol aspoň sám seba. Niekdajší akčný primátor Schuster bol však už krátko po zvolení iba na smiech, kým éra s Gašparovičom je otupná nuda. Pri doterajších slovenských prezidentoch platí preto pravidlo, ktoré sa raz naplní aj v prípade Gašparoviča: po opustení funkcie sa stávajú exprezidentmi, ktorí už nikoho nezaujímajú. Nemajú totiž názory ani vlastné témy, ktorými by zaujali. A práve dnes, keď Slovensko aj Európa trpia nedostatkom politických osobností, ktoré nehľadia len na získavanie voličov a vlastné prežitie, aura prezidentského úradu si priam pýta, aby prezident vedel z času na čas rozvíriť hladinu témami, ktorým sa výkonní politici z princípu skôr vyhýbajú. Ako dobrý príklad nech slúži bývalý nemecký prezident Roman Herzog. Ten sa zapísal do moderných dejín svojej krajiny berlínskym prejavom v roku 1997, v ktorom hovoril o „mentálnej depresii“ a „skostnatených štruktúrach spoločnosti“, ktoré ohrozujú budúcnosť Nemecka. Keď o šesť rokov neskôr prišiel kancelár Gerhard Schröder so svojou reformnou agendou, boli už Herzogove revolučné tvrdenia všeobecne prijímaným názorom. Od slávnej Herzogovej reči sa každý nasledujúci prezident snaží každoročne v rovnakom prejave pomenovať základné problémy Nemecka. Herzog v tom pokračuje aj naďalej ako exprezident: na začiatku tohto roka napísal, že súčasný stupeň európskej integrácie ohrozuje demokratické základy štátov EÚ, čo opäť vyvolalo diskusiu o téme, ktorej sa „bežní“ nemeckí politici vyhýbajú z obavy pred nálepkou euroskepticizmu. Český bývalý a súčasný prezident Václav Havel a Václav Klaus sú síce povahovo aj názorovo celkom protipólnymi osobnosťami, ale obaja dali svojmu úradu význam práve vďaka schopnosti moderovať či podnecovať spoločenskú debatu. Keby mala ležať iba na premiérovi Topolánkovi a jeho predchodcovi Paroubkovi a ich prestrelkách, aj česká politika by bola biedna.
To je dôvod, prečo by aj slovenská verejná mienka mala tlačiť na výber kandidáta, ktorý je hodný majestátu.
.hrádza proti Ficovi?
Dnešná diskusia o prezidentských kandidátoch však kĺže po povrchu. Jej ústrednou témou je to, či sa opozícia dokáže dohodnúť na spoločnom kandidátovi. Nádych osudovosti, prítomný vo volaní po opozičnej zhode, sa najčastejšie ospravedlňuje tým, že len spoločný kandidát je schopný poraziť Ivana Gašparoviča. A vytvoriť tak z prezidentského úradu akúsi hrádzu proti politike Ficovej vlády.
Táto predstava je však od začiatku naivná. Po prvé preto, že novozvolený prezident sa svojho úradu ujme až v júni 2009, teda v poslednej fáze fungovania tohto Ficovho kabinetu. Viac ako vládnuť, teda uskutočňovať nejaké zmeny a navrhovať zákony, sa už v tom čase bude kampaňovať. A aká vláda bude po voľbách v roku 2010, sa dá dnes predpovedať len veľmi ťažko.
Ak by sa aj rovno po ďalších voľbách zreprodukovala súčasná vládna koalícia, prezident jej len ťažko môže klásť odpor. Má na to príliš málo výkonných právomocí. Môže vrátiť schválený zákon, vláda (ak má v parlamente väčšinu) však jeho veto hlasmi nadpolovičného počtu všetkých poslancov vždy hravo prelomí a zákon presadí. Neľavicový prezident by teda mohol vládnutie socialistov nanajvýš len znepríjemňovať.
O niečo viac kompetencií má prezident vo vzťahu k súdom, najmä k ich personálnemu obsadeniu. No aj v tomto prípade, s výnimkou troch členov Súdnej rady, len vyberá spomedzi kandidátov, ktorých nominoval parlament. Prezident síce môže rozpustiť parlament, avšak len za veľmi extrémnych okolností, ktoré v normálnej situácii nepripadajú do úvahy. Mať „svojho prezidenta“ tak pre opozíciu v jej politickom zápase s Ficom predstavuje skôr psychologický ako reálny tromf.
.slabý úrad, silná váha
Ani nekomunistická minulosť, ktorou sa v prípade Radičovej a Hrušovského argumentuje ako ich výhodami, nie je dnes, 18 rokov po novembri, sama osebe silnou kvalifikáciou – možno iba samozrejmou podmienkou. Potrebnú váhu môže kompetenčne slabému úradu dať len prezident, ktorý bude podobne ako Václav Klaus schopný prinášať do verejnej diskusie silné témy. Nebude sa báť formulovať vlastné názory na zahraničnú politiku a byť aj kritický k silnejúcim snahám EÚ harmonizovať a prenášať čoraz viac kompetencii z členských štátov do Bruselu. Mal by mať jasný postoj k miere štátnych zásahov do ekonomiky a rovnako by mal byť schopný zásadným spôsobom prispieť do diskusie o vážnych otázkach dnešnej doby, ako sú napríklad demografická kríza, ochrana života a ďalšie, čoraz významnejšie kultúrno-etické témy. Na možných kandidátov by sa malo pozerať touto optikou a nestavať ako najvyššie kritérium to, aby boli čo najširšie politicky prijateľní.
.technokratka
Ako najväčší Gašparovičov súper sa dnes pomerne suverénne javí Iveta Radičová. Táto, dnes najpopulárnejšia opozičná politička má niekoľko nespochybniteľných predností. Pôsobí empaticky, dobre komunikuje s voličmi a dokáže si získať sympatie aj medzi prívržencami iných politických táborov. Jej príchodom do prezidentského paláca by úrad stratil veľa zo svojej dnešnej provinčnosti a určite by sa dokázala obklopiť schopnejšími poradcami ako súčasná hlava štátu. Napriek tomu Radičovej do prezidentskému formátu ešte veľa chýba.
V politike pôsobí veľmi rezortne a k iným témam ako je sociálna politika sa vyjadruje len zriedka. Jej pohľad na zahraničnú politiku zostáva zatiaľ pred verejnosťou utajený. Doteraz v tejto oblasti nedokázala formulovať hlbší pohľad a obmedzuje sa len na všeobecné a neutrálne klišé. V lete v rozhovore pre náš časopis na otázku, koho považuje za najbližších zahraničných spojencov Slovenska, odpovedala: „Sme členská krajina EÚ a to je naša rodina. Vždy som oceňovala hlasy, ktoré volali po užšej spolupráci Vyšehradskej štvorky. To by mala byť naša zahraničná politika.“ Podpredsedníčka SDKÚ mlčala napríklad aj vtedy, keď sa jej strana s vášňou pustila do diskusie o slovenskom postoji k budúcemu statusu Kosova.
Aj v oblasti sociálnej politiky vystupuje skôr technokraticky. Je silná v sociálnej legislatíve, kde vie oponovať škodlivým vládnym návrhom a zasadiť sa za užitočné vylepšenia. Pri jej iniciatívach však často chýba odvaha provokatívne pomenovať širšie príčiny sociálnych problémov. Dobrým príkladom je problém starnutia populácie, kde Radičová navrhuje to, čo neustále opakujú európski byrokrati: budovanie štátom manažovaného spektra sociálnych služieb pre rodinu. Čiže systému, ktorým sa demografickú krízu už roky neúspešne pokúšajú riešiť mnohé európske krajiny. Radičová sa ako politička príliš koncepčne nevyjadruje ani k rómskej otázke, pritom tejto téme sa ako sociologička dlhé roky venovala.
Za povšimnutie stojí aj to, že Radičovej názor nebolo počuť ani v čase, keď sa opäť otvorila téma Benešových dekrétov či vzájomného slovensko-maďarského ospravedlnenia. Nehovoriac už o tom, že nezaznel ani počas nedávnej diskusie o historických osobnostiach. Vystupovať iba ako expertka na sociálnu politiku je pre potenciálnu prezidentku predsa len trochu málo.
.muž bez názoru
Dlhoročný šéf KDH Pavol Hrušovský, ktorého nomináciu ako prvý vyslovil jeho súper z boja o predsednícky post Vladimír Palko, rovnako nemá prezidentský formát. Napokon, ani v rámci KDH nebol a nie je silným predsedom, ktorý by vedel osloviť zaujímavou témou. Iste, KDH bolo jedinou stranou, ktorá oponovala škodlivej európskej zmluve, nebolo to však dielo Hrušovského, ale jeho vtedy blízkeho okolia. Samotný Hrušovský však v zahraničnej politike v minulosti nezaujal jasnými postojmi, nerozumie ani ekonomike a napriek dlhým rokom v najvyššej politike si s ním nie je možné spojiť nijakú tému – jeho najdôležitejší prejav spred vyše troch rokov, keď zastával funkciu predsedu Národnej rady, mu písali ľudia, s ktorými sa politicky rozišiel. Ten posledný prejav z júna v Prešove, keď obhajoval predsednícky post v KDH, ktorý pripomínal nezáživnú kázeň, mu písali jeho dnešní poradcovia. Okrem apelov na vyššiu politickú kultúru, čo je vzhľadom na ich bezobsažnosť pramálo, nemá Hrušovský veľmi čo ponúknuť. Samozrejme, niet pochýb, že Pavol Hrušovský aj Iveta Radičová by istú morálnu autoritu na rozdiel od Gašparoviča či Schustera požívali. Ale je to dosť na dobrého a silného prezidenta?
Už dnes sa dá tvrdiť, že súboj o post hlavy štátu zrejme zvedú ideovo slabší kandidáti než to bolo v minulých voľbách s kandidátmi ako Martin Bútora a František Mikloško, ktorí mali okrem silného životného príbehu aj čo povedať. Nech z daného výberu zvíťazí ktokoľvek, prezidentská nuda bude pokračovať aj po roku 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.