Slovo Brata Filipa

Nadpis mierne provokačný, až máte túžbu zobrať a čítať. Juraja poznám ako plnokrvného človeka, ktorému ide vždy o podstatu veci. Preto ho uznávam. Keď som toto pútavo napísane dielko začal čítať, vtiahlo ma dovnútra až natoľko, že som kvôli tomu zmeškal úvod svätej omše. Každého čaká sústredené čítanie so zatajeným dychom, pri ktorom môže človek cúvať v čase na miesta a do situácií, ktoré dôverne pozná. Je to spoluzdieľanie cesty hlavného protagonistu Jozefa, ktorý sa od útleho detstva nemohol slobodne nadýchnuť a inteligentne porozhliadnuť, hoci intelektuálne na to mal. Autor knihy tvrdí, že nejde o autobiografiu, ale ja myslím, že by pokojne mohlo ísť. Keď si spomeniem na trhanie zuba u vojenského „lekára“, ešte teraz ma páli a mrazí zároveň.
Ale k podstate: Za „komančov“ ľudia začali kriviť chrbáty a nešlo vždy len o 30 strieborných. Neskôr sme sa už naučili, hoci možno s priduseným hnevom, prijímať aj morálne facky. Napríklad „akciu K“, menovú reformu v roku 1953, alebo okupáciu Rusmi v šesťdesiatom ôsmom.
A zrazu prišiel Nadprirodzený zásah. To, čo vyzeralo zabetónované na večné časy, sa v osemdesiatom deviatom možno nezrútilo tak rýchlo ako domino, ale postupne ako komín na Čulenovej ulici. Od tej chvíle sa už musel osvedčovať každý sám. Aj premýšľajúce bytosti typu Jozefa začali tušiť, že od toho, ako sa rozhodnú na tejto križovatke, bude závisieť všetko ostatné v ich živote. Ibaže mnohí práve tu ustrnuli na tom svojom, pretože ich omráčila bezvýhradná sloboda. Zabudnutí zabudli do svojej výšky rásť.
Prosím vás, predstavte si na chvíľu, že pre všetky ideálne vízie, ktoré práve nosíte v hlave, ale ktoré vám okolie z rôznych príčin zabraňuje uskutočniť, dostanete absolútne voľnú ruku. Čo urobíte? Zrealizujete ich neovplyvnene, do dôsledku, rovnako?
V tom je pre mňa odkaz Husákových detí.